Na slnkom zaliatej lúke, plnej voňavých kvetov, si ježko Pichliačik práve staval vežu zo šišiek. Slniečko hrialo, vtáčiky spievali a všetko sa zdalo byť dokonalé. Ale zrazu Pichliačikovi začalo byť akosi čudne. Slnko nepôsobilo príjemne a hrejivo ako zvyčajne. Jeho lúče boli ostré a pichľavé, akoby ho jemne, ale nepríjemne štípali na jeho malom, citlivom ňufáčiku.
„Au!“ zamračil sa a schoval si ňufák do dlaní. „Čo sa to deje?“
Poobzeral sa okolo seba. Aj kvietky, ktoré ešte ráno veselo dvíhali hlávky k nebu, sa zdali byť unavené. Ich farby boli akési vyblednuté a lupienky im smutne ovísali. Vtom okolo neho prefrčala veverička Hryzka s orieškom v labkách.
„Ahoj, Pichliačik! Prečo sa mračíš? Pozri, aký je krásny deň!“ štebotala veselo, no zrazu sa zastavila a poškriabala sa za uchom. „Vlastne... je to zvláštne. Aj môj kožúšok je akýsi horúci. A to vôbec nebežím rýchlo.“
Práve vtedy sa k nim prigúľal ich kamarát, medvedík Brumko. Vliekol za sebou malý drevený vozík, no tiež nevyzeral spokojne. „Tie maliny vôbec nie sú také sladké ako včera,“ hundral si popod nos. „A listy na kríkoch sú celé spálené. Pozrite,“ ukázal labkou na hnedé fľaky na zelených listoch.
Pichliačik si pošúchal zamyslený ňufák. „Niečo nie je v poriadku. Slnko je dnes iné. Príliš silné.“
„Čo ak sa pokazilo?“ spýtala sa Hryzka s vyplašenými očami.
„Slnko sa predsa nemôže pokaziť,“ namietol Brumko. „To je obrovská ohnivá guľa. Ale možno sa pokazilo niečo medzi nami a Slnkom.“
To bola veľmi múdra myšlienka. Kamaráti sa pozreli hore k modrej oblohe. Nevedeli presne, čo by to mohlo byť, a tak sa rozhodli, že sa poradia s najmúdrejšou obyvateľkou lesa – sovou Múdroslavou. Bývala na najvyššom dube a vedela odpoveď na takmer každú otázku.
Vybrali sa teda k starému dubu a Pichliačik slušne zaklopal na kôru. „Pani sova, ste doma? Potrebovali by sme poradiť.“
Z dutiny vykukla veľká hlava s obrovskými, múdrymi očami. „Vitajte, kamaráti. Počujem vo vašich hláskoch starosti. Čo vás trápi?“
„Pani sova,“ začal opatrne Pichliačik, „dnes nás slnko nepríjemne štípe a kvietky vädnú. Myslíme si, že sa niečo stalo tam hore.“
Sova Múdroslava chápavo prikývla. „Vaše postrehy sú správne. Problém nie je v Slnku, ale v našej ochrane. Viete, deti, vysoko, vysoko nad naším lesom je tenká, neviditeľná vrstva. Predstavte si ju ako tisíce maličkých slnečníkov, ktoré nás chránia.“
Hryzka vyvalila oči. „Slnečníkov? Naozajstných?“
„Nie takých, aké poznáte z pláže,“ usmiala sa sova. „Sú to špeciálne slnečníky, utkané z neviditeľného vzduchu, ktorému hovoríme ozón. A tieto ozónové slnečníky majú veľmi dôležitú úlohu. Nedovolia, aby na nás dopadli škodlivé slnečné lúče, tie, ktoré voláme ultrafialové. Prepustia len tie dobré a hrejivé.“
„Aha! Takže preto nás dnes slnko štípe!“ zvolal Brumko. „Jeden z tých slnečníkov sa asi pokazil!“
„Presne tak,“ potvrdila sova. „V našej ochrannej vrstve slnečníkov sa urobila diera. A cez tú dieru teraz prenikajú tie zlé, pichľavé lúče, ktoré škodia nám, rastlinkám, a vlastne všetkému živému.“
Kamaráti na seba zdesene pozreli. Diera v slnečníkoch! To bolo vážne.
„Musíme ju opraviť!“ rozhodla energicky Hryzka. „Hneď! Čo ak by sme nazbierali veľké lopúchové listy a ja by som vyliezla na najvyšší strom a tú dieru nimi zapchala?“
Bol to prvý nápad a Hryzka bola naň pyšná. Pichliačik chvíľu premýšľal. „Lopúchy sú zelené... a tá vrstva je neviditeľná. A je naozaj, naozaj vysoko. Vyššie ako najvyšší strom.“
Sova Múdroslava jemne zahúkala. „Hryzka, tvoj nápad je plný odhodlania, ale Pichliačik má pravdu. Tá vrstva je tak vysoko, že tam ani vtáčiky nedoletia. A listy by dieru neopravili, pretože tie slnečníky nie sú z hmoty, ktorú môžeme chytiť.“
Hryzka trochu zosmutnela. „Aha. Tak to nevyšlo.“
„Ale to nevadí!“ povzbudil ju Brumko. „Aspoň vieme, ako to nerobiť. Čo keby sme teda postavili obrovský ventilátor a fúkali tam hore dobrý, čistý vzduch z nášho lesa? Ten by tú dieru zaplnil!“
To už znelo technickejšie. Brumko si predstavoval, ako s ostatnými medveďmi točí obrovskými lopatkami.
Sova sa opäť usmiala. „Brumko, tvoja snaha je obdivuhodná. Ale ozónové slnečníky sú utvorené z celkom špeciálnych kúsočkov vzduchu, z molekúl. Predstavte si ich ako maličké stavebné kocky. Nemôžeme ich len tak dofúkať. Musíme zistiť, prečo sa rozpadli.“
Kamaráti stíchli. Toto bolo zložitejšie, ako si mysleli. Dva pokusy a ani jeden nebol správny.
„Tak... prečo sa rozpadli?“ spýtal sa ticho Pichliačik.
„Tie slnečníky sú veľmi citlivé,“ začala vysvetľovať sova. „Ničia ich niektoré veci, ktoré ľudia používajú. Napríklad staré chladničky alebo spreje. Keď sa z nich uvoľnia do vzduchu zlé látky, stúpajú pomaly hore a správajú sa ako malé nožničky, ktoré do našich slnečníkov robia diery.“
Hryzka, Pichliačik a Brumko sa na seba pozreli. Takže to nespôsobil nikto v lese. Ale aj tak sa ich to týkalo.
„To je strašné!“ vyhŕkla Hryzka. „A dá sa s tým niečo robiť? Keď tam nedoletíme a nemôžeme tam nič fúkať?“
„Dá,“ povedala sova a jej hlas znel nádejne. „Najlepší spôsob, ako opraviť slnečníky, je prestať ich ničiť. Keď prestanú zlé látky stúpať hore, naša Zem má úžasnú schopnosť pomaličky si tie diery sama zaceliť. Príroda je veľmi múdra a vie sa liečiť, len jej musíme dať šancu.“
Pichliačikovi sa v očiach zaleskla iskrička. „Takže my im môžeme pomôcť tým, že budeme dávať pozor tu dole!“
„Presne tak!“ súhlasila sova. „Môžete sa o tom porozprávať s ostatnými zvieratkami v lese. Môžete im vysvetliť, prečo je dôležité nevyhadzovať staré, pokazené veci len tak do prírody. A môžete pomôcť udržať náš les čistý.“
To bol plán! Kamaráti sa sove poďakovali a plní novej energie sa rozbehli späť na lúku. Ich misia bola jasná.
„Nakreslíme plagáty!“ navrhla Hryzka. „Na veľké listy budeme kresliť slnečníky a slniečko. A napíšeme, aby všetci chránili našu oblohu.“
„A ja zložím pesničku!“ pridal sa Brumko. „Bude o tom, ako si vážime naše neviditeľné slnečníky. Budeme si ju spievať a všetci sa ju naučia.“
Pichliačik mal na starosti detaily. „Zorganizujeme Veľké Lesné Upratovanie. S pomocou dospelých zvieratiek pozbierame všetko, čo do lesa nepatrí. Pekne to roztriedime a odnesieme na správne miesto.“
A tak sa aj stalo. Hryzka svojimi šikovnými labkami kreslila na javorové listy obrázky slnka a ochranných slnečníkov. Brumko si sadol pod buk a vymýšľal veselú melódiu. A Pichliačik si robil zoznam úloh a kreslil mapu, kde všade treba upratať.
Čoskoro sa k nim pridali aj ostatní. Zajace, srnky, ďatle, ba aj mrzutý jazvec sa nechal presvedčiť. Všetci pochopili, že aj keď problém vznikol ďaleko od nich, týka sa ich všetkých. Spoločne vyčistili les od starého haraburdia a naučili sa, že príroda nie je smetisko.
Diera v ozónových slnečníkoch sa nezacelila za jeden deň. Sova Múdroslava im vysvetlila, že to bude trvať veľmi, veľmi dlho. Ale kamaráti vedeli, že urobili prvý a najdôležitejší krok. Pochopili, ako veci fungujú, a začali sa o svoj domov starať ešte lepšie.
Keď o pár dní opäť vyšli na lúku, slnko sa im zdalo o trošičku jemnejšie. Možno si to len predstavovali, ale cítili sa dobre. Vedeli, že pomáhajú liečiť oblohu. A to bol ten najlepší pocit na svete.
A čo myslíte, deti? Skúsite pri najbližšej prechádzke s rodičmi pozbierať aspoň tri odpadky, ktoré nájdete na zemi? Každý kúsok pomáha, aby sa aj naše ozónové slnečníky cítili lepšie.