„Dvadsaťdeväť, tridsať! Kto sa neskryl, ten tu nie je, pikola stojí za pikolou!“ zvolala malá, smaragdovo zelená jašterička Žofka a otvorila jedno oko. Potom druhé. Rozhliadla sa po veľkom teráriu, ktoré vyzeralo ako prales v miniatúre.
Bolo krásne slnečné ráno. Listy fikusu sa leskli, akoby ich niekto natrel maslom, a kvapky rannej rosy na skle žiarili ako malé diamanty. Žofka behala očami po konároch. Hľadala svojho najlepšieho kamaráta Kamila. Kamil bol chameleón a všetci v lese – teda v ich veľkom školskom teráriu – si mysleli, že je majstrom v schovávačke.
„Mám ťa!“ vykríkla Žofka a ukázala prstom na najvyšší konár.
Tam, uprostred sýtozelených listov, sedel Kamil. Ale niečo nebolo v poriadku. Kamil nebol zelený ako listy. Nebol ani hnedý ako kôra. Bol tmavý, takmer čierny, ako kúsok uhlia, ktorý spadol do šalátu.
Kamil smutne gúľal očami – každým do inej strany. „Zase si ma našla,“ vzdychol a jeho chvost sa skleslo zvesil dole. „Ja som asi pokazený chameleón, Žofka. Všetky knihy hovoria, že sa mám stať neviditeľným, splynúť s okolím. A pozri na mňa! Na zelenom liste svietim ako machuľa atramentu.“
Žofka k nemu vyšplhala po drsnom konári. „Možno sa len málo snažíš,“ navrhla, hoci to nemyslela v zlom.
„Snažím sa až tak, že ma z toho bolia uši, hoci žiadne nemám!“ odvrkol Kamil a – čuduj sa svete – jeho tmavá farba sa zmenila na sýtočervenú s jasnými bodkami. Vyzeral ako nahnevaná jahoda.
Z konára nad nimi sa ozvalo múdre odkašľanie. Bol to Hugo, starý papagáj, ktorý býval v klietke vedľa, ale cez deň mal dvierka otvorené, aby mohol kontrolovať poriadok v triede. Hugo nosil na nose okuliare, ktoré síce nepotreboval, ale tvrdil, že s nimi vyzerá vedecky.
„Kamil nie je pokazený,“ zaškriekal Hugo a zletel k nim. „Len ste obaja uverili jednej veľkej rozprávke, ktorá nie je úplne pravdivá. Čo myslíte, prečo Kamil mení farby?“
„Aby sa skryl pred dravcami!“ vyhŕkla Žofka. To predsa vedel každý škôlkar.
„Naozaj?“ Hugo si napravil okuliare krídlom. „Keby sa chcel teraz skryť, bol by zelený. Ale on je červený. A pred chvíľou bol čierny. Skúsme na to prísť vedecky. Urobíme experiment!“
Kamil spozornel. Experimenty mal rád. Zneli dôležito. „Čo mám robiť? Mám sa točiť dokola?“
„Nie,“ zasmial sa Hugo. „Najprv si musíme položiť otázku. Kedy si bol čierny, Kamil? Čo si cítil?“
Kamil sa zamyslel a jedno oko namieril na Huga, druhé na slnko za oknom. „No, ráno bolo dosť chladno. Triasol som sa od zimy. Tak som vyliezol na najvyšší konár, kde svietilo slniečko, a dúfal som, že sa zohrejem.“
„Aha!“ zvolal Hugo. „Deti, viete, čo robí čierna farba so slnečným svetlom? Predstavte si, že máte na sebe v horúcom lete čierne tričko a biele tričko. V ktorom vám bude teplejšie?“
Žofka premýšľala. Spomenula si na leto, keď sedela na čiernom kameni. „Na čiernom! Čierny kameň ma vždy pálil do bruška.“
„Presne tak!“ prikývol papagáj. „Tmavé farby sú ako vysávač na teplo. Pohlcujú slnečné lúče a menia ich na teplo. Svetlé farby, ako biela alebo svetlozelená, slnečné lúče odrážajú preč, ako keď loptička odskočí od steny.“
Kamil vypleštil oči. „Takže ja som nestmavol preto, aby som sa hral na schovávačku? Ja som stmavol preto, lebo mi bola zima a chcel som si nabiť baterky slnkom?“
„Správne,“ potvrdil Hugo. „Tvoje telo je múdrejšie ako ty. Cítilo chlad, tak si oblieklo ‚čierny kabát‘, aby sa rýchlejšie zohrialo. Skúsme teraz druhú časť experimentu. Ako sa cítiš teraz?“
Kamil sa pozrel na Žofku, potom na Huga. Už mu nebola zima. Slniečko príjemne hrialo a on cítil, ako sa mu teplo rozlieva po celom tele. Pomaly, pomaličky, sa jeho tmavá farba začala meniť. Čierna ustupovala a namiesto nej sa objavila krásna, jasná tyrkysová a zelená.
„Pozrite!“ tlieskala Žofka. „Už nie si uhlík! Si ako... ako cukrík!“
„Teraz je ti teplo a si spokojný,“ vysvetlil Hugo. „Ale čo sa stalo pred chvíľou, keď si bol červený ako tá jahoda?“
Kamil sklopil zrak. „To som sa trochu hneval. Žofka povedala, že sa málo snažím.“
„Vidíte?“ Hugo roztiahol krídla. „Chameleóny nepoužívajú farby len ako maskáče v armáde. Vaša koža je ako obrovská tabuľa, na ktorú píšete, ako sa máte. Keď si nahnevaný, tvoja koža kričí farbami: ‚Pozor, dajte mi pokoj!‘ Keď sa dvoríš slečne chameleónovej, hýriš pestrými farbami, aby si sa zapáčil.“
Žofka tomu nemohla uveriť. Obišla Kamila dookola. „Takže, Kamil, ty si vlastne... chodiaci teplomer a náladometer?“
Kamil sa hrdo vystrel. Zrazu si nepripadal pokazený. Pripadal si ako superhrdina s úžasnou schopnosťou. „To znamená,“ povedal pomaly, „že keď budem v lete na slnku a bude mi veľmi horúco...“
„...tak zbledneš,“ doplnil ho Hugo. „Staneš sa takmer bielym alebo svetlošedým, aby si odrazil teplo preč a neprehrial sa. Je to čistá fyzika!“
Kamil sa usmial, a keď sa chameleón usmieva, vyzerá to veľmi smiešne, akoby mal ústa od ucha k uchu. „Takže v schovávačke asi nikdy nevyhrám, ak mi bude zima alebo budem nahnevaný, však?“
„Asi nie,“ zasmiala sa Žofka. „Ale to nevadí. Teraz vieme, že keď budeš ráno tmavý, máme ti priniesť teplý čaj, a keď budeš červený, máme ťa nechať chvíľu na pokoji.“
Kamilovi sa táto myšlienka páčila. Zrazu dostal nápad. „Viete čo? Nemusíme sa hrať na schovávačku. Môžeme sa hrať na predpoveď počasia! Alebo na hádanie nálad!“
A tak sa aj stalo. Zvyšok dňa strávili zvieratká tým, že pozorovali Kamila. Keď prešiel mrak a ochladilo sa, Kamil trochu stmavol. Keď vyšlo slnko, zosvetlel. Bolo to lepšie ako televízor.
Večer, keď pani učiteľka zhasla v triede veľké svetlo, Kamil sa pohodlne usadil na svoj obľúbený konár. Bol príjemne unavený, najedený a v bezpečí. Jeho koža nadobudla jemnú, olivovozelenú farbu.
„Dobrú noc, chodiaci teplomer,“ zašepkala Žofka z vedľajšieho listu.
„Dobrú noc, Žofka,“ odpovedal Kamil a zavrel najprv jedno, potom druhé oko. Už vedel, že nie je pokazený. Len funguje presne tak, ako to príroda a fyzika vymysleli. A to bolo na tom to najlepšie.
Milí kamaráti, aj vy si môžete doma s rodičmi overiť, ako fungujú farby a teplo, presne ako to robil Kamil.
Váš malý experiment:
- Až bude najbližšie vonku svietiť slniečko, poproste rodičov o dve tričká – jedno čierne a jedno biele.
- Položte ich vedľa seba na slnečné miesto (napríklad na lavičku alebo na trávu).
- Počkajte pätnásť minút. Môžete si zatiaľ zaspievať pesničku alebo si dať desiatu.
- Potom položte jednu ruku na biele tričko a druhú na čierne.
Čo cítite? Ktoré je teplejšie? Ucítite presne to, čo cítil náš Kamil, keď sa chcel zohriať! Čierne tričko bude oveľa teplejšie, pretože „vypilo“ viac slnečného tepla.
A pamätajte, keď sa niekedy budete červenať od hnevu alebo zblednete od ľaku, vaše telo robí presne to isté, čo Kamil – rozpráva bez slov