V nekonečnom, tichom a tmavom priestore, kde svietili miliardy trblietavých svetielok, si pokojne plával malý kamienok. Nebol to hocijaký kamienok. Volal sa Kamoš a bol to vesmírny pútnik. Jeho oficiálne meno bolo meteoroid, ale to znelo príliš vážne. Kamoš bol zvedavý a jeho najväčšou radosťou bolo pozorovať všetko okolo seba.
Celé dlhé veky sa len tak vznášal. Občas okolo neho preletel iný, väčší kus skaly. Niekedy ho z diaľky pozdravil obrovský ľadový obor s dlhým, šuchotavým chvostom, ktorému hovorili kométa. Kamoš sa cítil trošku osamelý, ale nenudil sa. Vesmír bol plný zázrakov. V diaľke videl obrovskú červenú guľu a pýtal sa sám seba: „Prečo je tá planéta taká červená?“ Potom zbadal inú, ktorá mala okolo seba nádherné prstence. „Vyzerá ako klobúk,“ zasmial sa potichu.
Jedného dňa, keď sa Kamoš zamyslene pozeral na prekrásnu modro-bielu guľu, ktorá žiarila ako drahokam, stalo sa niečo nečakané. Veľká sila, ako neviditeľná ruka, ho začala jemne, ale isto ťahať k sebe. „Jéj, dobrodružstvo!“ potešil sa a nechal sa unášať. Tá modrá guľa, naša Zem, ho priťahovala svojou gravitáciou, silou, ktorá drží všetko na jej povrchu.
Ako sa Kamoš blížil, modrá guľa bola stále väčšia a väčšia. Videl biele obláčiky, ktoré vyzerali ako cukrová vata, a obrovské modré plochy vody. „To je nádhera!“ šepkal si. Cítil, ako naberá rýchlosť. Letel rýchlejšie ako čokoľvek, čo dovtedy zažil.
A potom to prišlo. Vletel do niečoho, čo nepoznal. Bolo to ako ponoriť sa do neviditeľnej, hustej periny. Bol to vzdušný obal Zeme, ktorému vedci hovoria atmosféra. Kamoš sa zrazu začal trieť o drobné, neviditeľné čiastočky vzduchu.
„Čo sa to deje? Je mi teplo!“ zvolal prekvapene. Čím rýchlejšie letel, tým väčšie teplo cítil. Bolo to podobné, ako keď si v zime rýchlo triete dlane o seba, aby ste sa zohriali. Skúste si to! Čím rýchlejšie si ich šúchate, tým sú teplejšie, však? A Kamoš letel neuveriteľne rýchlo.
Od toho veľkého trenia a tepla sa rozžeravil. Celý začal svietiť! Z obyčajného, sivého kamienka sa stal žiarivý posol z vesmíru. Už nebol len meteoroid. Stal sa z neho meteor. Ľudia na Zemi, ktorí ho v tú noc videli, ukazovali prstom na oblohu a s úžasom volali: „Pozrite! Padajúca hviezda! Rýchlo si niečo želajme!“
Kamošovi sa páčilo, že svieti. Cítil sa ako malá hviezdička na vlastnej misii. Svišťal oblohou a zanechával za sebou ligotavú čiaru. Bol to najkrajší okamih jeho života. Ale táto krása mala svoju cenu. Obrovské teplo ho zmenšovalo. Kúsok po kúsku sa z neho odlamovali maličké, ohnivé iskričky.
„Uf, som nejaký menší,“ všimol si. „Dúfam, že sa celý neroztopím!“
Jeho cesta ohnivou perinou však netrvala večne. Preletel hustými vrstvami vzduchu a spomalil. Jeho žiarivý plášť pomaly zhasínal. Už nebol horúci, len príjemne teplý. Posledný kúsok cesty padal pomalšie, ticho a pokojne. S tichým „čľup“ dopadol do mäkkej, vlhkej trávy na okraji lesa.
Okolo bolo ticho, iba z diaľky sa ozývalo cvrlikanie svrčkov. Kamoš sa rozhliadol. Všetko bolo iné. Cítil vôňu zeme a kvetov. Počul šušťanie listov vo vetre. Ležal v tráve, malý, tmavý a stále trošku teplý od svojej veľkej cesty.
Zrazu sa pri ňom zastavila malá červená bodka. Bola to lienka. Zvedavo si ho prezerala svojimi drobnými očkami. „Aha!“ zvolala tenkým hláskom. „Čo je to za zvláštny kamienok? Je taký tmavý a hladký. A ešte je teplý!“
Kamoš sa chcel predstaviť, ale bol príliš unavený. Vtom sa z neďalekého kríka vynoril ježko. Dupkal pomaly a premýšľavo. Pozrel sa na Kamoša, oňuchal ho a potom múdro povedal: „To nie je obyčajný kamienok, lienka. Toto je návštevník z vesmíru.“
„Z vesmíru?“ čudovala sa lienka a poskočila si bližšie. „Ako tie hviezdy, čo vidíme v noci?“
„Presne tak,“ prikývol ježko. „Tento kamienok bol kedysi meteoroid a cestoval medzi planétami. Potom vletel do našej atmosféry, kde sa od trenia rozžeravil a stal sa z neho meteor – to, čomu vy hovoríte padajúca hviezda. A keďže bol dosť silný na to, aby tú ohnivú cestu prežil a dopadol až sem na zem, teraz sa volá meteorit.“
Lienka pozerala na Kamoša s ešte väčším obdivom. „Takže ty si... meteorit?“ spýtala sa ho opatrne.
Kamoš, ktorý už nabral trochu síl, len ticho zašušťal v tráve, čo znamenalo „áno“.
„Páni! Musel si zažiť úžasné dobrodružstvo,“ povedala lienka. „Porozprávaš nám o ňom niekedy?“
Kamoš bol šťastný. Jeho dlhá cesta sa skončila. Už nebol osamelý pútnik v chladnom vesmíre. Ležal v mäkkej tráve, mal nových kamarátov a pred sebou nekonečne veľa príbehov, ktoré im mohol rozprávať. Stal sa súčasťou nového sveta, dôkazom toho, že aj ten najmenší kamienok môže preletieť celým vesmírom a priniesť so sebou kúsok hviezdneho prachu.
A možno, keď sa raz budete prechádzať po lúke alebo lese, dávajte dobrý pozor. Čo ak náhodou zbadáte neobyčajný, tmavý kamienok? Môže to byť práve taký posol z vesmíru, ktorý čaká, aby vám porozprával svoj príbeh.