V noci sa lesom prehnala veľká búrka a vietor fúkal tak silno, že tancoval s korunami stromov divoký tanec. Ráno, keď vykuklo slniečko a osušilo mokré listy, veveričiak Riško a ježibaba Elka sa vybrali na svoju obvyklú prechádzku.
„Fíha, pozri!“ zvolal Riško a ukázal labkou na veľkú čistinku. Tam, kde včera stál starý, vysoký javor, ležal teraz iba jeho kmeň. Búrka ho vyvrátila. Na zemi po ňom zostal iba nízky, plochý peň, ktorý voňal čerstvým drevom a živicou.
„Och, to je škoda,“ vzdychla Elka a podišla bližšie. Jej malé očká si zvedavo prezerali hladký povrch pňa. Vyzeral ako veľký drevený tanier, na ktorom boli nakreslené tenké, sústredné kruhy. Jeden svetlý, jeden tmavší, potom znova svetlý a tmavší, stále dookola až do samého stredu.
„Stavím sa, že bol starý milión rokov!“ vyhlásil Riško a skočil na peň, akoby to bol stupienok víťazov.
Elka pokrútila hlavou. „Milión? To je veľmi veľa, Riško. Možno by sme to mohli zistiť presnejšie. Čo ak jeho vek súvisí s jeho hrúbkou?“ Navrhla a začala malými labkami merať obvod pňa. „Jeden, dva, tri... päťdesiat mojich krokov!“
Vtom sa nad nimi ozvalo múdre zahúkanie: „Hú-hú, malí bádatelia! To je dobrý nápad, Elka, ale hrúbka stromu nám vek neprezradí.“
Z konára najbližšej borovice na nich pozeral veľkými očami starý výr, dedo Vido. Zletel k nim a jemne pristál na pni.
„Ako to, dedo Vido?“ spýtal sa Riško. „Veď veľké stromy musia byť staré!“
„Nie vždy,“ usmial sa výr. „Strom, ktorý rastie na slnečnom mieste s dostatkom vody, môže byť hrubý a pritom mladý. Iný, ktorý sa tlačí v tieni a má málo vlahy, môže byť tenký, aj keď je veľmi starý. Tajomstvo je ukryté priamo pod vašimi labkami.“
Riško a Elka sa pozreli na peň. „Myslíš tie kruhy?“ zašepkala Elka.
„Presne tak,“ prikývol dedo Vido. „Každý strom si celý život píše svoj vlastný denník. A my ho teraz môžeme čítať. Pozrite sa bližšie.“
Obaja sa sklonili. Dedo Vido ukázal pazúrikom na jeden zo svetlých pásov. „Na jar, keď sa príroda prebúdza a slnko hreje čoraz viac, má strom veľa sily. Pije veľa vody z koreňov a rýchlo rastie. Vtedy mu pod kôrou narastie takýto široký, svetlý pás dreva.“
Potom posunul pazúrik na tmavý pásik hneď vedľa neho. „V lete a na jeseň sa rast spomalí. Strom viac oddychuje a pripravuje sa na zimu. Prírastok dreva je vtedy hustejší a tmavší.“
„Takže...“ začala pomaly Elka a v jej očkách sa zaleskla iskrička pochopenia. „Jeden svetlý pás a jeden tmavý pás... to je ako jar a leto... to je jeden rok!“
„Hú-hú, presne tak!“ pochválil ju dedo Vido. „Tieto dva pásy spolu tvoria jeden kruh, ktorému hovoríme letokruh. Ak spočítame všetky letokruhy od kôry až po stred, zistíme, koľko mal strom rokov.“
„Wau! Tak poďme počítať!“ zvolal Riško nadšene a začal prstom rýchlo behať po kruhoch. „Jeden, dva, tri... päť... desať... och, stratil som sa.“
Elka sa zachichotala. „Musíme na to ísť systematicky. Počkaj, mám nápad!“ Odbehla a o chvíľku sa vrátila s tenkým, suchým konárikom. „Budeme si ním ukazovať každý kruh, aby sme sa nepomýlili.“
Položila špičku konárika na samý okraj pňa, tesne pod kôru. „Takže toto je posledný rok. Jeden.“
Riško sa pridal. „Dva,“ povedal, keď Elka posunula konárik na ďalší letokruh.
„Tri,“ pridala sa Elka.
Počítali spolu, pomaly a opatrne. Svetlý a tmavý pásik, to bol jeden rok. „Desať...“ zašepkala Elka. Pokračovali ďalej, kruhy boli čoraz menšie a bližšie pri sebe, ako sa blížili k stredu pňa.
„Dvadsať...“ povedal hrdo Riško.
„Tridsať...“ počítali ďalej.
„Tridsaťjeden, tridsaťdva, tridsaťtri, tridsaťštyri... a tridsaťpäť!“ zvolala nakoniec Elka, keď sa jej konárik dotkol maličkej bodky v samom strede. „Tento javor mal tridsaťpäť rokov!“
Riško obdivne zapískal. „Tridsaťpäťkrát zažil jar, leto, jeseň aj zimu. To je úžasné!“
Už sa na peň nepozerali iba ako na kus dreva. Zrazu v ňom videli celý príbeh. Videli roky, kedy bolo veľa slnka a dažďa – vtedy boli letokruhy široké. Videli aj chudobnejšie roky, kedy boli pásy tenké. Bolo to ako čítať napínavú knihu bez písmen.
„Ďakujeme, dedo Vido,“ povedala Elka a pozrela na múdreho výra. „Teraz už vieme, ako sa rozprávať so stromami.“
Dedo Vido spokojne zahúkal. „Príroda je plná takýchto tajomstiev. Stačí sa len dobre pozerať a pýtať sa správne otázky.“
Riško sa zrazu rozbehol k najbližšej breze a objal jej biely kmeň. „Koľko máš rokov ty?“ zašepkal do jej kôry. Samozrejme, breza mu neodpovedala, ale Riško sa len usmial. Už vedel, že jej tajomstvo je bezpečne ukryté vo vnútri.
Čo myslíte, deti, skúsite sa pri najbližšej prechádzke s rodičmi pozrieť, či nenájdete nejaký peň? Možno vám tiež prezradí svoj príbeh. Stačí len pozorne počítať.