V hlbokej, tmavej zemi, tam, kde sa tisíce korienkov mocného duba preplietali ako hady, sa tlačila jedna vodná kvapka vedľa druhej. Medzi nimi bola aj malá, zvedavá Kvapka Kvapička. Práve sa s kamarátkami držala za ruky po výdatnom jarnom daždi. Bolo im dobre, ticho a útulne. Zrazu pocítili jemné sanie, akoby ich niekto pozýval na návštevu.
„Čo sa to deje?“ zašepkala Kvapička svojej susedke.
„Neviem, ale niečo nás ťahá dnu!“ odpovedala jej druhá kvapka.
Jeden z tenkých korienkov duba ich jemne nasal do svojho vnútra. Ocitli sa v dlhom, tmavom tuneli. Bolo to vzrušujúce.
„Hurá, sme súčasťou stromu!“ jasali kvapky. Putovali kúsok vyššie a vyššie, až sa dostali do hlavného, hrubého koreňa. Tam sa na chvíľu zastavili. Zhora, z nesmiernej výšky, začuli tichý šepot.
„Prosím, pošlite nám vodu. Sme smädné,“ šepkali listy vysoko v korune stromu, ktoré sa kúpali v slnečnom svetle.
Kvapička zdvihla svoju pomyselnú hlávku. Hore? Ale ako? Pozrela sa na svoje kamarátky. Všetky boli ťažké, guľaté a vedeli iba jedno: keď ich niečo pustí, spadnú dolu. To bol predsa zákon! Každé jabĺčko, každý kamienok, každá kvapka dažďa padá vždy smerom nadol.
„To je nemožné,“ povedala nahlas. „Sme pri zemi. Listy sú až pri oblohe. Ako sa tam máme dostať? Nevieme lietať!“
Ostatné kvapky jej pritakávali. Zasmiali sa tej predstave. Kvapka, ktorá stúpa hore? To bol úplný nezmysel.
„Skúsime to!“ navrhla odvážna Kvapička. „Možno musíme silno vyskočiť!“
A tak sa s pár kamarátkami zaprela o stenu koreňa a odrazila sa. Buch! Pristáli len o kúsok vyššie a hneď sa skotúľali naspäť. Skúsili to znova a znova. Vždy s rovnakým výsledkom. Len sa unavili a pomiešali medzi sebou.
„Nevyšlo to,“ vzdychla si Kvapička a sadla si na dno vodného prúdu v koreni.
Vtom sa ozval hlboký, múdry hlas. Patril Starému Koreňu, ktorý bol v zemi už sto rokov. „Milá Kvapička, sila nestačí. Musíš použiť rozum a dôverovať stromu. On má pre vás pripravenú špeciálnu cestu.“
„Akú cestu?“ spýtala sa zvedavo.
„Dobre sa pozrite pred seba,“ poradil Koreň.
Kvapička sa pozorne zahľadela. Zistila, že tunel, v ktorom boli, sa rozdeľoval na tisíce tenších a tenších cestičiek. Boli také úzke, že sa do nich ledva zmestila jedna kvapka. Vyzerali ako tenučké slamky.
„Ale tam je to tesné!“ posťažovala sa. „A je to ešte strmšie!“
„Len choď. A drž sa svojich kamarátok,“ povzbudil ju Starý Koreň.
Kvapička nabrala odvahu a opatrne vkĺzla do jednej z tých úzkych rúrok. Hneď za ňou sa natlačili ďalšie kvapky. A vtedy sa stalo niečo zvláštne. Kvapička zrazu pocítila, že sa jej steny rúrky dotýkajú a jemne ju ťahajú nahor. Akoby ju chceli objať a pohladiť. A čo bolo ešte zvláštnejšie, cítila, ako sa jej kamarátky za ňou pevne držia. Tvorili dlhú, nepretržitú retiazku.
„Aha! My stúpame!“ vykríkla prekvapene.
Naozaj. Pomaly, ale isto sa celý rad kvapiek posúval nahor. Proti všetkým zákonom, ktoré poznala!
Ako tak stúpali, stretli drobného mravca Riška, ktorý si v dreve staval chodbičky.
„Dobrý deň, pán mravec! Viete, čo sa to s nami deje?“ spýtala sa Kvapička.
Mravec Riško si poutieral tykadlá. „Ale áno! Cestujete predsa stromovým výťahom! Ja tomu hovorím kapilárny jav.“
„Kapilárny čo?“ čudovali sa kvapky.
„Je to jednoduché,“ zasmial sa Riško. „Tieto tenulinké rúrky, v ktorých ste, sa volajú kapiláry. A majú čarovnú vlastnosť. Ich steny vás, kvapky, veľmi priťahujú. To je sila číslo jeden. Zároveň sa vy, kvapky, veľmi silno držíte jedna druhej, akoby ste sa držali za ruky. To je sila číslo dva. A keď ste v takejto úzkej rúrke, tieto dve sily spolu sú mocnejšie ako sila, ktorá vás ťahá k zemi.“
Kvapička sa pozrela na stenu kapiláry. Mala pravdu. Cítila, ako ju to k nej ťahá. Pozrela sa za seba. Videla dlhý rad kamarátok, ktoré sa jej pevne držali.
„Takže... my sa vlastne po stene šplháme a zároveň sa ťaháme navzájom hore?“
„Presne tak!“ prikývol mravec Riško. „Je to tímová práca! Jedna kvapka by to nikdy nedokázala. Ale keď vás je veľa a držíte spolu v úzkej cestičke, dokážete vystúpiť až na samý vrchol stromu. Tak šťastnú cestu!“ Mravec zamával a stratil sa vo svojej chodbičke.
Kvapička a ostatné kvapky pokračovali vo svojej ceste. Už sa nebáli. Vedeli, že nejde o žiadne čary, ale o šikovný nápad prírody. Stúpali a stúpali, minúty, hodiny. Cesta bola dlhá, ale spoločne to zvládli.
Nakoniec dorazili až do cieľa – do stonky listu. Všade okolo bolo jasno od slnka a rušno ako v nejakej dielni.
„Ďakujeme, že ste prišli!“ privítal ich veselý hlas samotného Listu. „Už sme vás potrebovali!“
Kvapička sa rozliala po jeho vnútri a cítila, ako ju List s vďakou pije.
„Načo nás tak súrne potrebuješ?“ spýtala sa.
„Aby som mohol robiť svoju prácu!“ vysvetlil List. „S pomocou vašej vody a slnečného svetla vyrábam cukor – energiu a jedlo pre celý náš strom. Pre korene, kmeň aj všetky ostatné listy.“
Kvapička sa cítila nesmierne dôležitá. Nebola len obyčajnou kvapkou vody. Bola cestovateľka, horolezkyňa a pomocníčka. Spolu so svojimi kamarátkami dokázala niečo, čo sa zdalo na začiatku úplne nemožné.
Čo myslíte, deti? Chceli by ste si taký kapilárny jav vyskúšať? S pomocou rodičov je to úplne jednoduché! Vezmite si servítku alebo kúsok kuchynskej utierky a jeden jej cíp namočte do pohára s vodou. Pozorne sledujte, ako sa voda, podobne ako Kvapička, sama vydá na cestu nahor po papieri. Príroda je plná takýchto úžasných vynálezov