V slnečnom Údolí Šepkajúceho Potoka, kde stromy vo vetre spievali a kvety sa usmievali na svet, žili dvaja najlepší kamaráti. Bola to veverička Ryška, ktorej huňatý chvost bol ako ohnivý otáznik, a ježko Palko, ktorý mal pichliače síce ostré, ale srdce mäkučké ako mach.
Jedno ráno sa hrali na naháňačku okolo starej jablone. Ryška s chichotom skákala z konára na konár a Palko sa kotúľal v tráve ako pichľavé klbko. Zrazu Ryška zastala a zašepkala: „Pššt, Palko! Pozri sa hore!“
Na jednom hrubom konári boli vedľa seba dve hniezda s malými sýkorkami. V prvom hniezde sedeli dve vtáčatká, ktoré vyzerali úplne, ale úplne rovnako. Obe mali rovnaký malý zobáčik, rovnaké páperie na hlave a rovnako zvedavé čierne očká. Keď jedno pípalo, druhé pípalo hneď za ním.
V druhom hniezde, len kúsok vedľa, sedeli tiež dve sýkorky. Ale tieto boli iné. Jedna bola trošku bacuľatejšia a mala na krídelku veselý biely fliačik. Druhá bola štíhlejšia a jej štebot znel o kúsok vyššie. Podobali sa, ako sa vtáčatká podobajú, ale neboli rovnaké.
„To je ale záhada,“ zamyslel sa Palko a vygúľal svoje korálkové oči. „Prečo sú tie prvé dve ako dve kvapky vody a tie druhé nie? Veď sú všetci súrodenci.“
Ryška zoskočila na zem a poškrabkala sa za uchom. „Neviem. Možno jednej mamičke došla rovnaká farba na perie?“
Palko pokrútil hlavou. „To sa mi nezdá. Vtáčiky predsa nikto nemaľuje.“
Dlho premýšľali, no na nič neprišli. Problém bol tvrdší ako oriešok.
„Viem!“ zvolala Ryška. „Pôjdeme za sovou Hedou! Ona vie všetko!“
Sova Heda bola najmúdrejší tvor v celom údolí. Bývala vo veľkom dube, ktorý mal dutinu plnú kníh a zvitkov s mapami hviezd. Heda nikdy nedávala odpovede priamo. Rada sa hrala na detektíva a pomáhala ostatným, aby na riešenie prišli sami.
Našli ju sedieť na konári, s veľkými okuliarmi na zobáku, ako číta hrubú knihu.
„Dobrý deň, pani Heda,“ pozdravili zborovo.
„Hú-hú, vitajte, moji malí bádatelia,“ zahúkala Heda a odložila knihu. „Aká zaujímavá otázka vás dnes privádza?“
Ryška jej rýchlo všetko vyrozprávala o dvoch hniezdach a rozdielnych vtáčatkách. „Je to veľká záhada! Ako môžu byť súrodenci narodení v rovnaký deň takí odlišní a zároveň takí rovnakí?“
Heda sa usmiala. „To nie je záhada, ale jedno z najkrajších tajomstiev života. Voláme to dvojičky. A vy ste objavili, že existujú dva druhy.“ Vzala do pazúrika dva žalude. Jeden bol hladký a okrúhly, druhý trošku podlhovastý.
„Predstavte si,“ začala Heda tajomne, „že v brušku každej maminky, či už je to maminka sýkorka, veverička alebo ježko, je taký malý, teplý a bezpečný domček. V tom domčeku čaká malinké vajíčko. Je také drobné, že by ste ho ani nevideli.“
Ryška a Palko počúvali so zatajeným dychom.
„Aby z vajíčka mohlo vyrásť bábätko, musí k nemu pricestovať semienko od otecka. Keď sa semienko spojí s vajíčkom, začne sa veľké kúzlo. Z tej drobnej bodky začne rásť nový život,“ vysvetľovala Heda.
„A teraz k vašej záhade. Niekedy sa stane, že v mamičkinom domčeku sú pripravené naraz dve vajíčka.“ Heda položila pred nich dva rôzne žalude. „K jednému príde jedno semienko a k druhému príde druhé. Vzniknú tak dve bábätká, každé z vlastného vajíčka a vlastného semienka. Rastú vedľa seba ako dobrí susedia. Budú sa na seba podobať, ako sa podobáte vy na svojich súrodencov, lebo majú rovnakých rodičov. Ale nebudú úplne rovnakí. Jeden môže byť trošku vyšší, druhý môže mať inú farbu vlasov. Presne ako tie vaše sýkorky v druhom hniezde. Týmto hovoríme dvojvaječné dvojičky.“
Palko uznanlivo prikývol. „Aha! Takže to sú ako dvaja kamaráti, čo sa narodia naraz.“
„Presne tak,“ súhlasila Heda. „A teraz to zaujímavejšie. Čo tie sýkorky, ktoré sú ako odkopírované?“
Heda odložila dva žalude a vzala do pazúrika jeden jediný, krásny a guľatý.
„Niekedy je v mamičkinom domčeku pripravené len jedno vajíčko. Pricestuje k nemu jedno semienko a spoja sa. Začne rásť jeden nový život. Ale potom sa stane niečo naozaj výnimočné! Táto malá guľôčka života sa krátko po štarte rozhodne, že sa rozdelí. Úplne presne na dve rovnaké polovičky.“
Heda opatrne položila žaluď na konárik a jemne doňho ťukla. „Predstavte si, že máte jeden chutný koláčik a rozdelíte ho presne v strede na dva rovnaké kúsky. Čo dostanete?“
„Dva rovnaké koláčiky!“ vyhŕkla Ryška.
„Presne! A z týchto dvoch úplne rovnakých polovičiek potom vyrastú dve bábätká. Pretože vznikli z jedného jediného vajíčka a jedného semienka, majú v sebe úplne rovnaké informácie. Budú mať rovnakú farbu očí, rovnaké vlasy a budú sa na seba podobať ako odraz v zrkadle. To sú jednovaječné dvojičky. Ako tie sýkorky v prvom hniezde.“
Ryška a Palko zostali ticho sedieť a v hlavičkách si všetko ukladali.
„Takže,“ začal Palko pomaly, aby si to overil, „dvojvaječné dvojičky sú ako dvaja kamaráti z dvoch rôznych vajíčok. A jednovaječné sú ako jeden človiečik rozdelený na dvoch?“
„Presne tak ste to pochopili, moji šikovní bádatelia!“ pochválila ich Heda. „Príroda je plná takýchto úžasných nápadov. Nie je to krásne?“
Ryška s Palkom sa poďakovali a celou cestu späť k jabloni si o tom štebotali. Keď prišli k hniezdam, pozreli sa na ne s novými očami.
„Aha!“ zašepkala Ryška a ukázala na prvé hniezdo. „Tak vy ste z jedného vajíčka!“ A potom ukázala na druhé: „A vy ste z dvoch! Ale všetci ste kamaráti, však?“
Vtáčatká veselo zapípali, akoby im rozumeli. Záhada bola vyriešená a Ryška s Palkom boli pyšní, že odhalili ďalšie tajomstvo prírody. Uvedomili si, že aj keď niečo vyzerá na prvý pohľad zložito, stačí sa správne opýtať a hľadať odpoveď.
Večer, keď Palko zaliezal do svojho domčeka z lístia, ešte si premýšľal. „Je to zábavné. Aj keď sú dvojičky úplne rovnaké, každá si môže myslieť niečo iné.“
A Ryška, ktorá sa ukladala na spánok v dutine stromu, sa usmiala. Už teraz sa tešila na ďalší deň a nové záhady.
Čo myslíte, deti, máte aj vy vo svojom okolí nejaké dvojičky? Skúste si pri najbližšej príležitosti všimnúť, či sa podobajú ako dve kvapky vody, alebo len ako súrodenci.