V mäkučkom prútenom košíku, medzi klbkami všetkých farieb dúhy, sa schovávalo jedno veľké, guľaté klbko sýtočervenej vlny. V jeho strede, stočená do pohodlného spánku, odpočívala Vlnka. Bola to jediná, nekonečne dlhá nitka, ktorá tvorila celé to veľké klbko. Občas sa zamyslela: „Načo som tu? Len tak ležať a čakať?“
Jedného dňa pocítila jemné potiahnutie. Jej koniec, ktorý vykúkal z klbka, sa začal odvíjať. „Jéj, čo sa deje?“ zašepkala prekvapene a trochu vystrašene. Klbko sa začalo kotúľať a Vlnka sa ako dlhý červený hadík pomaly vysúvala von z bezpečia košíka.
Cesta neviedla ďaleko. Zastavila sa pred dvoma obrovskými, lesklými a hladkými palicami. Vyzerali ako strieborné veže. „Vitaj, Vlnka,“ ozval sa zvonivý hlas. Patril jednej z palíc. „Ja som Ihlica Cinka.“ „A ja som Ihlica Klopka,“ pridal sa hlbší, klopkavý hlas druhej palice. „Neboj sa, čaká nás veľké dobrodružstvo.“
Vlnka zvedavo naklonila svoj konček. „Dobrodružstvo? Aké?“ „Uvidíš,“ usmiala sa Cinka a jemne ju obtočila okolo svojho tela. Vlnke to bolo príjemné, pripomínalo jej to teplé objatie. Nevedela však, čo bude nasledovať. Zrazu sa k nej priblížila Klopka, šikovne sa ponorila pod časť jej telíčka a vytiahla kúsok Vlnky spoza nej. Vytvorila tak malú slučku. „Aha!“ zvolala Vlnka. „Čo to je?“ „To je očko,“ vysvetlila Klopka. „Je to prvá časť našej skladačky. Teraz sa ma pevne drž.“
Očko sa jemne stiahlo a Vlnka cítila, ako sa drží ihlice. A potom znova. Cinka ju opäť obtočila, Klopka sa ponorila a vytiahla druhé očko. A tretie. A štvrté. Čoskoro bol na Ihlici Klopke celý rad malých červených očiek, ktoré vyzerali ako vojaci v zákryte. Vlnka sa pozerala na to, čo z nej vzniká. „Vyzerá to ako taký malý rebrík,“ zamyslela sa nahlas. „Ale načo je to dobré? Každé očko je samé.“
„Zatiaľ áno,“ povedala Cinka. „Ale teraz sa pozri. Vraciame sa späť.“ Ihlica Klopka, plná očiek, sa otočila a podala prvé očko Cinke. Cinka sa svojim špicatým koncom ponorila do očka, zachytila Vlnkin ďalší kúsok a pretiahla ho cezeň. Pôvodné očko sa zošmyklo z Klopky a ostalo visieť na novom očku. „Juj!“ vyhŕkla Vlnka. „To prvé očko sa drží toho nového! Držia sa navzájom!“ „Presne tak!“ prikývla Cinka s cinknutím. „Každé nové očko podá pomocnú ruku tomu pod ním. Je to ako reťaz kamarátov, ktorí sa držia za ruky, aby nikto nespadol.“
A tak pokračovali. Cink, klop, šuch... a nové očko bolo na svete. Cink, klop, šuch... a ďalšie sa pridalo. Vlnka už nebola len dlhá osamelá nitka. Stávala sa súčasťou niečoho väčšieho. Sledovala, ako sa očká navzájom prepletajú a držia. Jedno drží druhé, druhé tretie, a to zas to pod sebou. „Čo myslíte, deti, koľko očiek je už v tomto rade?“ zašepkal rozprávač, ktorý sa potichu prizeral. „Skúste ich spočítať spolu s Vlnkou!“ Vlnka videla za sebou už nie jeden, ale niekoľko radov. Vznikala z nej hebká, súvislá plocha. Keď sa pohla, celá tá plocha sa pohla s ňou. Natiahla sa a potom sa vrátila späť. „Ja som pružná!“ zasmiala sa veselo. „Môžem sa natiahnuť ako gumička!“
„To preto, že očká majú medzi sebou trochu miesta,“ vysvetlila Klopka. „Sú spojené, ale nie sú natlačené úplne natesno. To im dáva slobodu hýbať sa. Spolupráca a sloboda zároveň. To je tajomstvo dobrej pleteniny.“
Práca pokračovala. Z klbka sa odvíjali ďalšie a ďalšie centimetre Vlnky. Zrazu sa však zasekla. „Au! Čo sa stalo?“ spýtala sa. Pri odvíjaní sa na nej vytvoril malý uzlík. Vlnka spanikárila. „Och, nie! Som pokazená! Dobrodružstvo sa skončilo!“ „Pokoj, pokoj,“ upokojovala ju Cinka. „To je len malá záhada, nie koniec sveta. Pozrime sa na to spoločne.“ Ihlice prestali pliesť. Svojimi špičkami sa jemne dotkli uzlíka. Opatrne, ako keď chirurg operuje motýlie krídlo, začali uzlík uvoľňovať. „Vidíš? Keď sa nitka zamotá, stačí sa vrátiť kúsok späť a nájsť správnu cestu,“ povedala Klopka a jedným presným pohybom uzlík rozplietla. Vlnka bola opäť voľná a hladká. „Ďakujem!“ vydýchla si. „Už som sa bála, že je po všetkom.“ „Nikdy nie je po všetkom,“ usmiala sa Cinka. „Vždy existuje spôsob. Len ho treba trpezlivo nájsť. Chyby sú len zákruty na ceste, nie slepé uličky.“
Poučená a odvážnejšia Vlnka sa s chuťou pustila do ďalšej práce. Riadky pribúdali a červená plocha rástla. Už to nebola len obyčajná látka. Začala sa tvarovať. Na jednej strane vznikol dlhý pás, ktorý sa neskôr spojil do tunela. „Čo to bude?“ pýtala sa Vlnka samej seba, keď videla, ako z hlavnej časti pleteniny vyrastá ďalší podobný tunel. Cítila, že sa z nej stáva niečo zmysluplné, niečo, čo má tvar a účel.
Už nebola len Vlnka, dlhá červená niť. Bola súčasťou rukáva, potom chrbta, potom prednej časti. Všetky tie očká, tisíce maličkých slučiek, sa navzájom držali v pevnom, no pružnom objatí. Spolu vytvárali niečo, čo ani jedna slučka sama nikdy nedokáže.
Nakoniec sa posledné očko uzavrelo a Ihlica Cinka s Ihlicou Klopkou sa s posledným cinknutím a klopnutím odpojili. „Hotovo,“ povedali naraz. Vlnka sa pozrela na seba. Už nebola dlhá niť a ani guľaté klbko. Stál pred ňou nádherný, sýtočervený svetrík s dvoma rukávmi a mäkkým golierom. Bol teplý, hebký a voňal novotou. „Ja... ja som sveter!“ zašepkala Vlnka dojatá a hrdá zároveň. „Z jedinej dlhej nite vzniklo toto všetko. Pretože sme sa všetci držali spolu!“
Svetrík ležal na posteli a čakal. Čakal na chlapca menom Adam, ktorý mal stále studené ruky. Keď si ho Adam obliekol, svetrík ho okamžite zahrial. Vlnka, teraz už súčasť veľkého celku, cítila detské teplo a radosť. Každé jedno očko, každá slučka, ktorú s ihlicami vytvorili, teraz plnilo svoju úlohu – hrialo a chránilo.
A tak Vlnka pochopila. Nebola stvorená na to, aby ležala v košíku. Jej dobrodružstvo bolo stať sa súčasťou niečoho úžasného, čo prináša teplo a radosť.
Čo myslíte, deti? Keď sa nabudúce pozriete na svoj sveter alebo čiapku, skúste nájsť tie malé očká. Predstavte si, ako sa držia za ruky, aby vás mohli zahriať. Každé z nich je dôležité, presne ako vy.