Malé zrnko piesku menom Krištálik ležalo na obrovskej piesočnej dune. Všade okolo neho boli milióny a milióny ďalších zrniek. Boli si tak podobné, že sa Krištálik niekedy cítil úplne stratený. Bol len jedným z nekonečného množstva a sníval o tom, že raz zažije niečo výnimočné. Pozeral na slnko a pripadal si maličký a bezvýznamný.
„Ach,“ povzdychol si a prevalil sa na druhý bok. „Čo ak tu ostanem naveky? Len sa prevaľovať vo vetre a čakať, kým ma spláchne dážď?“
Vedľa neho sa zalesklo iné zrnko, veselé a jagavé. Volalo sa Iskrička. „Ale prestaň, Krištálik! Každý deň je dobrodružstvo! Pozri, vietor nám robí nové kopčeky! Môžeme sa kotúľať!“ zasmiala sa a spravila malý kotrmelec. Krištálik sa len slabo usmial. Jemu sa kotúľanie už nepáčilo. Chcel viac.
Zrazu sa nad nimi zotmelo. Obrovský tieň zakryl slnko a celá duna stíchla. Zo zeme sa zdvihol zvláštny dunivý zvuk. „Čo sa to deje?“ spýtal sa Krištálik s obavou v hlase. Cítil, ako sa všetko pod ním chveje. „Pozor, pozor, niečo sa deje!“ zvolala Iskrička nadšene. Z neba sa k nim zniesla obrovská kovová vec, pripomínala gigantickú lyžicu. S hlasným škrípaním sa zaborila do piesku a nabrala tisíce zrniek naraz. Krištálik, Iskrička a aj starý, múdry Kremeň, ktorý doteraz len ticho ležal, sa ocitli vo vzduchu.
„Držte sa!“ skríkol Kremeň, keď ich lyžica zdvihla vysoko nad zem. Krištálik zo strachu zatvoril oči. Cítil len, ako letí vzduchom a potom s jemným zašušťaním dopadol na velikánsku kopu ďalších zrniek v korbe nákladného auta. Motor zaburácal a auto sa pohlo. „Jupí! Ideme na výlet!“ tešila sa Iskrička a poskakovala. „Kam asi ideme?“ premýšľal Krištálik nahlas. Cítil strach, no zároveň aj zvláštne vzrušenie. Konečne sa niečo dialo! Jeho sen sa začínal plniť.
Auto sa drkotalo po ceste a zrnká sa v korbe presýpali ako v obrovskej presýpacej hračke. Po dlhej ceste auto zastavilo a celá kopa piesku sa s rachotom vysypala na dlhý pás, ktorý sa pomaly hýbal. „Sme v továrni!“ zistil Kremeň, ktorý už všeličo počul od starších zrniek. „Hovorí sa jej skláreň.“ Pás ich viezol do veľkej budovy. Všade to hučalo a vo vzduchu bolo cítiť teplo. Krištálik s otvorenými ústami sledoval vysoké stropy a zložité stroje. Na konci pásu ich čakalo niečo neuveriteľné. Obrovská, ohnivá pec. Žiarila ako tisíc sĺnc a z jej vnútra sálalo teplo, aké Krištálik nikdy nezažil.
„Bojím sa,“ zašepkal a pritisol sa ku Kremeňovi. „Neboj sa,“ upokojoval ho Kremeň. „Toto je začiatok našej veľkej premeny. Teraz sa ukáže, akí sme silní.“ Pás sa naklonil a všetky zrnká sa začali sypať dovnútra tej ohnivej žiary. Krištálik sa naposledy pozrel na Iskričku a potom už len cítil, ako padá do oslepujúceho svetla.
Vo vnútri pece bolo horúco ako v strede slnka. Krištálik najprv cítil paniku, chcel utiecť, ale nebolo kam. Potom sa stalo niečo zvláštne. Teplo nebolo bolestivé, ale skôr… meniace. Cítil, ako jeho pevné, ostré hrany pomaly mäknú. Začínal sa cítiť ako teplý med. Okolo neho sa dialo to isté. Iskrička už neposkakovala, ale jemne sa vlnila. Kremeň sa pokojne rozpúšťal.
Postupne sa zrnká začali spájať. Krištálik natiahol svoju mäkkú časť k Iskričke. Keď sa dotkli, spojili sa v jedno. Už neboli dvaja, ale súčasť niečoho spoločného. Pridal sa k nim Kremeň a ďalšie a ďalšie zrnká. Všetky ich strachy a neistoty sa rozplynuli v tej žeravej jednote. Krištálik pochopil. Už nebol sám. Bol súčasťou niečoho oveľa väčšieho, niečoho silného a žiarivého. Spolu s kamarátmi vytvorili hustú, priehľadnú tekutinu, ktorá sa leskla ako tekuté zlato. Plávali spolu, vlnili sa a cítili obrovskú spolupatričnosť.
Zrazu sa do pece ponorila dlhá kovová rúra. Nabrala na svoj koniec guču ich spoločnej žeravej hmoty a pomaly ju vytiahla von. Krištálik a jeho kamaráti, teraz už ako jedna bytosť, sa ocitli opäť na vzduchu. Priblížil sa k nim vysoký muž v ochrannom oblečení. Bol to majster sklár.
„A teraz sa dobre pozerajte,“ akoby počul Krištálik jeho myšlienku. Majster priložil ústa k druhému koncu rúry a zľahka do nej fúkol. Fúúú! Žeravá guľa na konci sa začala nafukovať ako balónik. Krištálik cítil, ako sa naťahuje, ako sa stáva tenším a väčším. Bolo to šteklivé a úžasné zároveň. Všetci spolu, ako jeden duch, sa rozťahovali do priestoru. „Sme bublina!“ zajasala v duchu Iskrička, ktorá bola teraz súčasťou tej istej mysle ako Krištálik. „A aká krásna a priehľadná!“ dodal pokojný hlas Kremeňa.
Majster sklár bol veľmi šikovný. Rúrou jemne otáčal, fúkal a tvaroval ich. Z gule sa postupne stávala veľká, plochá tabuľa. Všetka tá práca bola len pre skúsených majstrov, pretože pracovali s obrovským teplom, a bolo dôležité vedieť presne, čo robia. Keď boli dostatočne veľkí a tenkí, opatrne ich položili na špeciálny chladiaci pás.
Teplo pomaly odchádzalo. Tekutá hmota začala opäť tuhnúť, ale nevrátila sa do podoby tisícov malých zrniek. Ostali spojení. Pevne a navždy. Keď úplne vychladli, Krištálik sa pozrel „sám na seba“. Už nebol zrnkom piesku. Bol súčasťou dokonale hladkej, priehľadnej tabule skla. Mohol cez seba vidieť celý svet. Videl majstrov sklárov, ako sa usmievajú na svoje dielo, videl ostatné stroje v továrni, videl dokonca aj oblohu cez strešné okno.
„Dokázali sme to,“ zašepkal v duchu. „Zmenili sme sa.“ „A je to skvelé!“ ozvala sa veselá myšlienka Iskričky. „Teraz vidíme všetko!“
Čoskoro naložili ich novú sklenenú tabuľu do auta a odviezli ju do malého domčeka na kraji lesa. Dvaja šikovní páni ju opatrne zasadili do dreveného rámu v detskej izbe.
A tak sa začal Krištálikov nový život. Už nebol stratený v piesočnej dune. Bol oknom. Cez deň cezeň svietilo slniečko a zohrievalo malú postieľku v izbe. Keď pršalo, chránil izbičku pred kvapkami, ktoré po ňom veselo stekali a on ich počítal. Pozoroval vtáčiky na strome, sledoval deti, ako sa hrajú na záhrade, a v noci sa cez neho pozerali na hviezdy.
Každý večer, keď sa v izbe zažalo malé svetielko, Krištálik sa v ňom zaleskol a spomenul si na Iskričku, Kremeňa a všetkých kamarátov, s ktorými tvoril jedno telo. Už sa nikdy necítil malý ani bezvýznamný. Vedel, že má dôležitú úlohu. Prinášal do domu svetlo a ukazoval svetu jeho krásu. A to bolo to najväčšie dobrodružstvo, aké si len mohol priať. A čo vy, deti? Skúste sa pozrieť cez okno. Možno v ňom uvidíte aj kúsok odvážneho Krištálika.