Viete, ako vonia les? Vonia ihličím, mokrou hlinou a niekedy, keď máte šťastie, aj sladkými lesnými jahodami. Ale líška Eliška práve zistila, že svet môže voňať úplne inak.
Eliška stála na okraji veľkého, žiariaceho sveta, ktorý sa volal Mesto. Zdvihla svoj špicatý ňufák do vzduchu a nasala pach. Cítila niečo ako spálenú gumu, niečo veľmi sladké, čo pripomínalo starú šišku s džemom, a ešte niečo zvláštne, čo jej šteklilo fúzy.
„Fíha," povedala si tíško. „Toto nie je mach. A tie svetlušky sú nejaké obrovské!"
V skutočnosti to neboli svetlušky, ale pouličné lampy. Eliška bola bystrá líška. V lese vedela nájsť najlepšiu skrýšu a chytiť najrýchlejšieho chrobáka. Ale les sa zmenšil. Ľudia tam postavili nové domy a ploty, a tak sa Eliška rozhodla pre veľké dobrodružstvo. Povedala si: „Ak ľudia prišli do môjho lesa, ja sa pôjdem pozrieť do ich mesta."
Opatrne položila labku na tvrdý, sivý chodník. Bol studený, nie ako mäkká tráva.
„Hahá! Pozor na chvost, ryšavá!" ozvalo sa nad ňou krákanie.
Eliška nadskočila a pozrela na plot. Sedela tam veľká sivá vrana s lesklým pierkom v zobáku.
„Kto si?" spýtala sa Eliška a nastražila uši.
„Ja som Karol. Mestský letec a odborník na všetko, čo sa blyští," predstavila sa vrana a zoskočila nižšie. „Ty si tu nová, však? Vidím to podľa toho, ako opatrne našľapuješ. Myslíš si, že chodník hryzie?"
„Nie," odvrkla hrdinsky Eliška, hoci si tým nebola úplná istá. „Hľadám večeru a nové bývanie. V lese je to teraz... tesné."
Karol prikývol. „To je rozumné. Tomu sa, milá Eliška, hovorí adaptácia. To je cudzie slovo, ktoré znamená, že sa vieš prispôsobiť. A my, mestské zvieratá, sme v tom majstri. Vedci tomu hovoria ešte zložitejšie – synantropia. Znamená to, že žijeme blízko ľudí, lebo nám to vyhovuje. Je tu teplejšie a jedlo je... no, povedzme, že zaujímavé."
„Syn-an-tro-pia," slabikovala Eliška. „Znie to ako názov pre nejakú chorobu."
„Kdeže! Je to umenie prežiť. Poď, ukážem ti to," mávol krídlom Karol.
Eliška a Karol sa vydali na prieskum. Prvá prekážka bola dlhá, čierna rieka, ktorá tiekla stredom mesta. Ale nebola to voda. Bola to tvrdá cesta, po ktorej sa rútili obrovské, hlučné chrobáky s očami, ktoré svietili ako dve slnká.
„Autá," vysvetlil Karol. „Sú rýchle a tvrdé. Nikdy, ale naozaj nikdy tam nechoď, keď sa rútia."
Eliška si sadla na kraj cesty. „Tak ako sa dostanem na druhú stranu? Nemám krídla ako ty."
„Použi hlavu," ťukol si Karol krídlom do čela. „Vidíš ten stĺp so svetielkami? Ľudia ho poslúchajú ako generála. Keď svieti červený panáčik, všetci stoja. Keď svieti zelený, všetci idú. My líšky a vrany síce nepoznáme farby úplne rovnako ako ľudia, ale vieme pozorovať. Sleduj, kedy sa tie hlučné obludy zastavia."
Deti, čo myslíte, je bezpečné prebehnúť cez cestu len tak? Eliška vedela, že nie. Trpezlivosť je dôležitejšia ako rýchlosť.
Sadla si a čakala. Autá vrčali a fučali. Potom zrazu všetky zastali. Ticho. Ľudia na chodníku sa pohli.
„Teraz!" zavelil Karol z výšky.
Eliška sa rozbehla. Neponáhľala sa zbrklo, ale klusala svižne a sústredene. Keď bola na druhej strane, vydýchla si. „To bolo... napínavé."
„To bola fyzika a pravidlá premávky v praxi," zasmial sa Karol. „A teraz, poďme sa najesť."
Zaviedol ju za veľkú budovu, kde stáli farebné nádoby.
„Toto sú bufety," vyhlásil slávnostne.
Eliška podišla k jednej nádobe. Voňala lákavo. Cítila tam kúsok syra a možno aj kuraciu kožku. Ale nádoba bola zatvorená ťažkým plastovým vekom. Eliška do nej štuchla nosom. Nič. Poškriabala labkou. Nič.
„Je to zamknuté," vzdychla sklamane.
„Nie je," opravil ju Karol. „Je to páka. Sleduj."
Práve vtedy prišiel k inému košu človek. Namiesto toho, aby chytil veko rukou, stúpil nohou na malý pedál dole. Veko sa s cvaknutím otvorilo, človek vhodil papierik, pustil pedál a veko sa zavrelo.
„Aha!" zvolala Eliška. „Keď zatlačím dole, vrch ide hore. Ako hojdačka na ihrisku, ktorú som videla na kraji lesa!"
„Presne tak," prikývol Karol. „Ale ty si ľahká. Musíš použiť dynamiku."
Eliška si to v hlave prepočítala. Ak na pedál len položí labku, je príliš ľahká. Gravitácia ju síce ťahá k zemi, ale pružina vo veku je silnejšia. Potrebuje väčšiu silu. Čo ak vyskočí?
Eliška odstúpila dva kroky. Sústredila sa. Potom sa odrazila zadnými nohami a celou svojou váhou dopadla prednými labkami priamo na pedál.
Cvak!
Veko vyletelo hore. Eliška rýchlo strčila hlavu dnu, chytila papierové vrecúško, ktoré voňalo po šunke, a uskočila preč skôr, než sa veko stihlo s buchnutím zavrieť.
„Bravo!" zatlieskal krídlami Karol. „Tomu hovorím mestská inteligencia."
Eliška rozbalila vrecúško. Bol tam kúsok chleba so šunkou. Nebola to čerstvá myška, ale chutilo to dobre. „Prečo ľudia vyhadzujú jedlo?" spýtala sa s plnými ústami.
„Ľudia majú veľa vecí," pokrčil plecami Karol. „Niekedy až príliš. Pre nás 'synantropov' je to ale hostina. Len si pamätaj, Eliška: nikdy nejedz nič, čo divne zapácha chémiou alebo je zabalené v plaste, ktorý nevieš dať dole. Zdravie je prvoradé, aj v meste."
Keď sa najedli, Eliška pocítila únavu. „Kde budem spať? Tu nie sú žiadne brlohy."
„Ale sú," žmurkol Karol. „Len vyzerajú inak. Poď za mnou do parku."
Mestský park bol ako malý kúsok lesa uprostred betónu. Boli tu stromy, kríky a mäkká hlina. Ale bolo tu aj veľa psov na vôdzkach.
„Cez deň je tu rušno," vysvetľoval Karol, keď pristáli na konári starého duba. „Mestské zvieratá sa naučili niečo dôležité – zmenili si rozvrh. V lese si možno behala aj ráno. Tu? Tu musíš byť nočný tieň."
Eliška sa rozhliadla. Uvidela hustý krík tisa, ktorý rástol hneď pri plote, kde nikto nechodil, lebo tam bolo blato.
„Tam!" ukázala ňufákom. „Pod tým pichľavým kríkom. Je tam tma, sucho a nikto tam nestúpi, lebo by si zamazal topánky."
Vliezla dnu. Naozaj, konáre siahali až po zem a vytvorili dokonalú zelenú jaskyňu. Hluk mesta tu bol tlmenejší. Eliška si chvostom prikryla nos.
„Dobrú noc, Eliška," zakrákal ticho Karol zhora. „Zajtra ti ukážem fontánu. Je to ako potok, len voda strieka dohora. Super vec na pitie."
Eliška zatvorila oči. Už sa nebála. Zistila, že aj keď je mesto iné ako les, platia tu podobné pravidlá. Musí byť pozorná, používať rozum (a občas aj fyziku s pákou) a hlavne sa nevzdávať, keď niečo na prvýkrát nejde.
Stala sa z nej mestská líška. Nebolo to o tom, že by prestala byť líškou. Práve naopak. Dokázala, že líšky sú jedny z najšikovnejších zvierat na svete, nech sú kdekoľvek.
A viete čo? Keď pôjdete večer s rodičmi cez park a uvidíte v tme dve malé svietiace bodky, možno to nie je len odraz svetla na bicykli. Možno je to Eliška, ktorá kontroluje, či ste si po sebe upratali desiatu, a v duchu počíta, kedy naskočí zelená na semafore.
Ale pšššt! Ak ju uvidíte, len sa ticho pozerajte. Je to predsa jej nové doma a my sme u nej na návšteve.