V slnečnom kúte starej záhradky, hneď vedľa plota obrasteného veselou fazuľkou, rástli tri nerozlučné kamarátky. Prvá bola Mäta Minka, vždy plná energie a sviežich nápadov. Jej lístky voňali ako najlepšia žuvačka a keď zafúkal vietor, tancovala tak veselo, až sa všetkým naokolo zatočila hlava. Vedľa nej rástla Šalvia Šarlotka. Bola trošku vážnejšia, jej sivozelené lístočky pôsobili múdro a jej vôňa bola silná a bylinková, akoby v sebe skrývala tajomstvá celej záhrady. A tretia bola Harmanček Hanička, so svojimi drobnými bielymi kvietkami a žltým bruškom uprostred. Voňala ako leto a pohladenie od maminky a bola z nich najjemnejšia.
Jedno ráno sa Minka prebudila a prestrašene zatriasla najvyšším lístkom. „Pomoc! Kamarátky, pozrite sa!“
Na jej najkrajšom, najzelenšom lístku bola vyhryzená dierka. Nebola veľká, ale bola tam.
Šarlotka si zblízka prezrela poškodený lístok. „Hm, toto vyzerá na prácu nejakého hladného maškrtníka.“
„Aj na mojom kvietku chýba jeden lupienok,“ zašepkala Hanička a smutne sklonila svoju žltú hlavičku.
„Toto nemôžeme nechať len tak!“ rozhodla Minka. „Celý deň sa snažíme, rastieme za slniečkom, pijeme vodičku a potom príde niekto a len tak si z nás odhryzne? Musíme niečo vymyslieť!“
Tri kamarátky začali premýšľať. „Čo ak sa skryjeme?“ navrhla Hanička.
„To nejde, sme predsa rastlinky,“ pokrútila hlavou Šarlotka. „Máme korienky hlboko v zemi. My sa pohnúť nemôžeme.“
„Tak ho vystrašíme!“ energicky navrhla Minka. „Keď sa priblíži, všetci naraz zahučíme!“ Skúsili to, ale ich šušťanie lístkov a jemné cinkanie kvietkov zneli skôr ako uspávanka.
Počas ich porady sa k nim dokotúľala lienka Anička. Sadla si na Šarlotkin lístok a pozorne si ich vypočula. „Viete, milé bylinky,“ povedala potom múdro, „každá z vás má v sebe ukrytú tajnú zbraň. Silu, ktorú nikto iný nemá. Len ju musíte objaviť a použiť.“
Lienka odletela a bylinky zostali v tichosti. Tajná zbraň? Aká?
Prvá to pochopila Minka. „Už viem! Ja viem vytvoriť takú prenikavú sviežosť, až z nej štípu oči! Sústredím všetku svoju silu do lístkov a vyrobím špeciálnu voňavú látku. Bude taká silná, že sa jej každý zľakne!“ A Minka sa pustila do práce. Zavrela svoje pomyselné očká a všetku energiu slnka a vody posielala do svojich listov. Čoskoro sa okolo nej začala šíriť vlna chladivej, prenikavej vône. Bol to mentol, jej tajná prísada.
Šarlotka sa zamyslela. „Moja vôňa je silná, ale možno to nestačí. Viem však vyrobiť aj niečo horké. Takú chuť, že keď ju niekto ochutná, hneď ho prejde chuť na ďalšie jedlo.“ Sústredila sa a jej sivozelené lístočky sa naplnili špeciálnou horkastou šťavou. Nebolo to na nej vidieť, ale ona vedela, že jej obranné látky sú pripravené.
Hanička sa najprv bála. „Ja neviem byť ani štipľavá, ani horká. Ja viem len pekne voňať.“
„Ale tvoja vôňa je iná ako naša,“ povzbudila ju Šarlotka. „Je veľmi silná a pre niekoho môže byť až príliš prenikavá.“
Hanička sa teda tiež dala do práce. Všetku svoju jemnosť a silu slnečných lúčov premenila na hustú, sladkastú vôňu, ktorá sa vznášala okolo jej kvietkov ako neviditeľný oblak.
Na druhý deň ráno sa k bylinkám pomaly priplazila malá zelená húsenica Hugo. Bol to on, ten tajomný maškrtník. „Dobré ránko, raňajky!“ zamumlal si a namieril si to rovno k Minke. Otvoril ústočká a s chuťou sa zahryzol do jej lístka.
„Fuj!“ skríkol okamžite. „Čo to je? Všetko ma v ústach štípe a chladí!“ Rýchlo sa odplazil preč a vypľul kúsok lístka. Minka sa víťazoslávne zatriasla. Jej mentol zabral!
Hugo sa však nevzdal. „Nevadí, dám si tú sivú rastlinku,“ rozhodol sa a zamieril k Šarlotke. Odhryzol si kúsok z jej lístka a tvár sa mu skrivila do takej grimasy, akoby zjedol ten najkyslejší citrón na svete. „Ble! To je horké! To sa nedá jesť!“
Už takmer s plačom sa doplazil k poslednej bylinke. „Aspoň tento pekný kvietok si dám.“ Ale len čo sa priblížil k Haničke, ovanula ho taká silná, omamná vôňa, až sa mu zatočila hlava. „Stačí! Táto záhradka je začarovaná! Všetko tu chutí a vonia čudne!“ A hladný Hugo sa odplazil hľadať si obyčajnú púpavu na druhom konci lúky.
Minka, Šarlotka a Hanička sa radovali. „Dokázali sme to! Naše tajné zbrane fungujú!“
Práve vtedy sa otvorili dvere na domčeku a do záhrady vybehla malá Eliška s babičkou. Eliška sa držala za bruško a vyzerala smutne.
„Babi, bolí ma bruško,“ posťažovala sa.
Babička sa usmiala a pohladila ju po vlasoch. „Neboj sa, záhradka nám pomôže.“ Podišla k trom kamarátkam. Bylinky sa trochu zľakli. Čo ak ich chce zjesť aj ona? Ale babička sa ich dotýkala veľmi jemne.
Opatrne odtrhla pár lístkov z Minky. „Pozri, Eliška. Toto je mäta. Vyrobila si špeciálnu štipľavú a voňavú látku, mentol, aby sa bránila pred chrobáčikmi. Pre húsenicu je nepríjemná, ale tvojmu brušku urobí dobre.“
Potom odtrhla lístoček zo Šarlotky. „A toto je šalvia. Jej horké látky odoženú každého škodcu, ale nám pomôžu, keď nás bolí hrdlo.“
Nakoniec nežne odtrhla pár kvietkov z Haničky. „A harmanček? Jeho silná vôňa odplašila húsenicu, ale teba upokojí a bruško prestane bolieť.“
Bylinky počúvali s otvorenými lístkami. Takže ich obranné štíty, tie ich špeciálne, prácne vyrobené látky, nie sú len na odháňanie maškrtníkov? Ony sú liečivé!
Eliška s babičkou odišli do kuchyne a o chvíľu sa zo záhrady šírila jemná vôňa teplého čaju. Minka, Šarlotka a Hanička sa na seba pozreli a cítili sa veľmi pyšne. Nevyrábali svoje poklady pre ľudí, ale boli rady, že im môžu pomôcť. Zistili, že aj tá najmenšia bylinka môže mať v sebe veľkú silu a že to, čo je pre jedného prekážkou, môže byť pre druhého vzácnym darom.
A čo myslíte, deti? Keď si nabudúce privoniate k mätovému čaju, spomeniete si na statočnú Minku a jej chladivú tajnú zbraň?