Jurko sa hral na zemi s novým červeným autíčkom. Brum-brum, svišťalo po parketách a robilo odvážne zákruty okolo jeho nôh. Práve sa chystal na pretekársky skok cez kôpku drevených kociek, keď sa mu noha pošmykla a bác! Kolenom narazil presne na ostrý roh jednej z kociek.
„Jaj!“ vyhŕklo z neho. Nebolelo to veľmi, ale keď sa pozrel na koleno, zbadal malú červenú čiarku. A z tej čiarky sa začala pomaličky kotúľať malá červená kvapka.
V tej chvíli, hlboko vnútri Jurkovho tela, v červených riečiskách, ktorými prúdila krv, zaznel poplach. „POPLACH! POPLACH! V sektore Koleno je diera! Opakujem, v sektore Koleno je diera!“
V jednom okamihu sa všetko zmenilo. Z pokojného prúdenia sa stal organizovaný zhon. Z davu červených krviniek, ktoré si len tak veselo plávali a nosili kyslík, sa začali vynárať maličkí, ale nesmierne odhodlaní záchranári. Boli to krvné doštičky. Vyzerali ako malé, trošku sploštené disky a ich úloha bola tá najdôležitejšia: opravovať a chrániť.
„Do akcie, tím!“ zavelil ich veliteľ Platko, najskúsenejšia doštička v celom riečisku. „Všetci smer Koleno! Musíme tú dieru zaplátať skôr, ako sa dnu dostanú nejakí darebáci!“
A tak sa stovky, ba tisícky malých doštičiek vybrali na záchrannú misiu. Nechali sa unášať rýchlym prúdom krvi priamo k miestu nehody. Keď tam dorazili, naskytol sa im dramatický pohľad. V stene krvnej cievy bola skutočne trhlina a krv cez ňu unikala von.
„Fíha, to je ale prievan!“ zvolala jedna z mladších doštičiek a prúd ju skoro odniesol preč.
„Držte sa pokope!“ prikázal Platko. „Prvý krok: aktivácia! Všetci sa chyťte za ruky a staňte sa lepkavými!“
V tom momente sa všetky doštičky začali meniť. Ich hladký povrch sa stal drsným a lepkavým, akoby si každá z nich natrela ruky medom. Začali sa o seba zachytávať a spájať dokopy.
„Teraz upcháme dieru!“ kričal Platko a navigoval svoj tím priamo k trhline. Jedna po druhej sa lepili na okraj rany a na seba navzájom. Vytvorili tak prvú, dočasnú zátku. Prúd krvi sa trošku spomalil, ale stále bol dosť silný.
Vtom si Platko všimol niečo podozrivé. Pri okraji diery sa zakrádali malé, zelené, slizké postavičky s darebáckymi úsmevmi. Boli to baktérie. „Cha-cha-cha,“ chichotali sa. „Otvorená brána! Ideme si urobiť párty v Jurkovom tele!“
„Ani náhodou!“ skríkol Platko. „Nenecháme vás prejsť! Tím, je čas na druhý krok! Voláme staviteľov siete!“
Platko a ostatné doštičky vyslali do okolia tajný chemický signál. Bola to prosba o pomoc, ktorú mohli počuť len špeciálni pomocníci. A tí okamžite prišli. Boli to dlhé, tenké vlákna, takmer neviditeľné, ktoré sa volali fibrín.
„Sme tu, veliteľ!“ hlásili sa vlákna. „Čo máme robiť?“
„Potrebujeme pevnú sieť! Rýchlo, začnite ju tkať cez našu zátku!“ prikázal Platko.
Fibrínové vlákna sa pustili do práce. Boli ako tí najšikovnejší pavúci na svete. Začali sa prepletať medzi krvnými doštičkami, krížom-krážom, hore-dole, až vytvorili hustú a pevnú sieť. Do tejto siete sa začali chytať aj okoloidúce červené krvinky, ktoré vyzerali ako červené šišky. Sieť bola čoraz hustejšia a pevnejšia.
Zelené baktérie sa zlostne pozerali. „Dočerta! Cez toto sa nedostaneme,“ hundral ich vodca. Pokúsili sa pretlačiť, ale pevná sieť ich zastavila. Sklamané a nahnevané sa museli stiahnuť.
Krvácanie sa úplne zastavilo. Malí záchranári to dokázali! Vytvorili pevnú zrazeninu, ktorá dieru dokonale upchala. Boli unavení, ale šťastní.
Medzitým vonku Jurko dobehol za mamou. „Mami, mám bebíčko,“ ukázal na koleno. Mama mu ranku jemne umyla čistou vodou, osušila a prelepila veselou náplasťou s obrázkom leva. „To nič, srdiečko, tvoje telo si s tým už poradí. Máš tam svojich malých strážcov.“
Jurko ani netušil, akú má pravdu. Pod náplasťou, na povrchu jeho kože, začala zrazenina pomaly schnúť. Voda sa z nej odparila a z mäkkej zátky sa stala tvrdá, tmavočervená pokrývka. Vznikla chrasta.
„Výborne, tím!“ pochválil Platko svojich kamarátov, ktorí teraz odpočívali pod pevnou chrastou. „Naša práca sa ešte nekončí. Teraz budeme strážiť. Táto chrasta je ako pevný štít, ktorý chráni nové bunky kože, čo rastú pod nami.“
A naozaj. V bezpečí pod chrastou sa začal malý zázrak. Kožné bunky sa delili a spájali, aby vytvorili úplne novú, zdravú kožu. Trvalo to niekoľko dní. Jurko sa už dávno hral a na malú nehodu takmer zabudol. Len občas si skontroloval koleno a pozoroval svoju chrastu.
„Čo myslíte, deti, ako dlho bude trvať, kým sa koža úplne zahojí?“ spýtal sa raz Platko červených krviniek, ktoré plávali pod ním.
Jedného dňa, asi po týždni, keď sa Jurko kúpal vo vani, chrasta zmäkla a sama odpadla. A pod ňou? Krásna, nová, ružová koža. Hladká a neporušená.
Misia bola úspešne ukončená. Malí záchranári, krvné doštičky, sa mohli vrátiť k svojej bežnej hliadke v červených riečiskách. Boli pripravení kedykoľvek znova zasiahnuť.
Jurko sa usmial. Jeho telo bolo naozaj úžasné. A nabudúce si pri pretekaní s autíčkom dá určite väčší pozor. Ale aj keby nie, vedel, že jeho malí, odvážni záchranári sú vždy v pohotovosti. Skúste si pri najbližšej prechádzke vonku spomenúť, koľko takýchto malých hrdinov máte práve teraz v sebe aj vy