„Ach jaj, zase!“ povzdychla si veverička Viki a mrzuto si prezerala svoje pazúriky. Boli už trochu dlhšie, než by sa jej páčilo a pri skákaní zo stromu na strom jej to trošku prekážalo. „Včera som si ich obhrýzala a dnes sú opäť dlhé! Prečo nemôžu ostať stále rovnaké?“
Jej kamarát, ježko Jožko, ktorý si práve čistil pichliače od napadaného lístia, zdvihol hlavu. „To je dobrá otázka, Viki. Aj mne sa zdá, že pichliače mám každý týždeň o kúsok dlhšie. A vlasy tiež! Mama mi ich minule podstrihla a už mi zase padajú do očí.“
Viki si založila labky vbok. „No práve! Je to záhada. Kde sa tie nechty a vlasy stále berú? Vyrastajú zo vzduchu?“
Jožko sa zamyslel a poškrabkal sa po nose. „Zo vzduchu asi nie. Vzduch je predsa priehľadný. A nechty nie sú. Musia vznikať niekde inde.“
„Ale kde?“ Viki cupitala okolo neho. „Nemáme v sebe žiadne vrecúška s náhradnými nechtami, však?“ Zvedavo si prezerala svoju labku.
„To by bolo smiešne,“ zasmial sa Jožko. „Čo ak... čo ak sa opýtame sovy Emy? Ona vie všetko. Číta tie múdre knihy s písmenkami.“
Bol to skvelý nápad. Sova Ema bývala v najstaršom dube v strede lesa. Jej dutina bola plná zvitkov kôry s kresbami a starých máp. Ema bola veľmi múdra a vždy im vedela poradiť.
Zaklopali na dvere dutiny. „Ďalej!“ ozval sa jej hlboký, láskavý hlas.
Viki a Jožko opatrne vošli dnu. Sova Ema sedela za veľkým peňom a s okuliarmi na zobáku si prezerala akýsi kamienok.
„Dobrý deň, pani Ema,“ pozdravili zborovo.
„Ahojte, moji malí bádatelia!“ usmiala sa Ema a odložila si kamienok. „Čo vás privádza? Vidím na vás, že máte v hlavách nejakú veľkú otázku.“
„Máme!“ vyhŕkla Viki. „Prečo nám stále rastú nechty a vlasy? Chceme, aby prestali!“
Sova Ema sa zamyslela a múdro si poklepala krídlom po brade. „Aha. Takže vás hnevá, že sa vaše telo stará, aby ste boli stále silní a chránení?“
Viki s Jožkom na ňu prekvapene pozreli. „Ako to súvisí so silou?“ spýtal sa Jožko.
„Viac, než si myslíte,“ povedala Ema a ukázala na hromadu malých, hladkých drievok, ktoré mala pripravené na stavanie. „Poďte, niečo vám ukážem. Predstavte si, že hlboko, hlboko pod vašou kožou, tam, kde to očami nevidíte, máte maličké, nesmierne usilovné továrne.“
„Továrne?“ čudovala sa Viki. „Ako tie, čo vyrábajú autíčka?“
„Presne tak! Ale tieto vaše továrne vyrábajú niečo iné. Vyrábajú drobné, maličké stavebné dieliky. Volajú sa bunky,“ vysvetľovala Ema. „A tieto bunky sú vyrobené z veľmi pevného materiálu. Je to taká špeciálna stavebná hmota, ktorá sa volá keratín. Je veľmi odolná.“
Sova vzala jedno drievko do pazúrika. „Toto je nová, čerstvá bunka, ktorú práve vyrobila vaša továreň na nechty. Dáme ju sem, na samý začiatok.“ Položila drievko na stôl. „A továreň pracuje ďalej, bez prestávky. Hneď vyrobí ďalšiu bunku.“ Priložila druhé drievko k prvému. „A ďalšiu.“ Pridala tretie.
„Pozrite, čo sa deje s tým prvým drievkom,“ upozornila ich.
„Posúva sa dopredu!“ zvolal Jožko.
„Presne tak!“ prikývla Ema. „Nové bunky, ktoré vznikajú v továrni pod kožou, tlačia tie staršie pred sebou. Stále ich posúvajú von. A to, čo vidíte na konci svojich prstov ako necht, alebo na hlave ako vlas, sú vlastne dlhé rady týchto starých, vytlačených buniek.“
Viki si s úžasom pozerala na pazúrik. „Takže môj necht je ako dlhý vlak z buniek, ktorý vychádza z továrne pod kožou?“
„Výborne si to pochopila!“ pochválila ju Ema. „A pretože tie továrne nikdy nespia a stále vyrábajú nové a nové bunky, váš nechtový a vlasový vláčik je stále dlhší a dlhší. Preto musíte nechty aj vlasy strihať.“
„Aha! Takže keď si striháme nechty, striháme vlastne tie najstaršie bunky na konci vlaku?“ pýtal sa Jožko.
„Presne. Tie už nie sú spojené s továrňou, necítia bolesť. Sú to len staré, pevné dieliky,“ dodala Ema. „Rovnako je to s vlasmi. Pod pokožkou hlavy máte tisíce takýchto malých tovární a každá vyrába jeden vlas.“
„To je úžasné!“ Viki už nebola mrzutá, ale nadšená. „Takže my sme vlastne plní malých, pracovitých tovární!“
„Áno,“ usmiala sa sova. „Vaše telo je ten najšikovnejší vynálezca na svete. Tie továrne pracujú celý život, aby vám nechty a vlasy stále dorastali a chránili vás. Nechty chránia končeky prstov a vlasy chránia hlavu pred slnkom alebo chladom.“
Jožko si prešiel labkou po pichliačoch. „Takže aj moje pichliače sú vlastne len veľmi hrubé a pevné vlasy?“
„Si bystrý, Jožko. Presne tak! Princíp je úplne rovnaký,“ potvrdila Ema.
„Môžeme si to vyskúšať?“ spýtala sa Viki a ukázala na drievka.
„Samozrejme,“ povedala Ema. „Skúste postaviť dlhý rad tak, že budete nové drievka pridávať vždy iba na začiatok. Uvidíte, ako sa celý rad posunie.“
Viki a Jožko sa pustili do práce. Viki pridávala nové „bunky“ na začiatok a Jožko sledoval, ako sa drievko na konci posúva stále ďalej a ďalej od kôpky.
„Pozri! Už je skoro na kraji stola!“ smial sa. „Teraz by sme ho mali odstrihnúť!“
„Ale opatrne!“ pripomenula im Ema so smiechom. „Pamätajte, že strihanie skutočných nechtov je práca pre vás a vašich rodičov spolu. Potrebujete na to špeciálne nožničky a pevnú ruku dospelého, aby ste sa nezranili.“
Keď sa dosť nahrali, Viki a Jožko sa poďakovali. Cestou späť lesom si Viki obzerala svoje labky úplne inak.
„Vieš čo, Jožko?“ povedala zrazu. „Už sa nehnevá, že mi rastú pazúriky. Vlastne som na tie svoje malé továrne hrdá. Sú veľmi pracovité.“
Jožko súhlasne prikývol. „Aj ja. A keď mi najbližšie mamina bude strihať vlasy, poďakujem sa svojim továrňam za to, ako pekne mi ich vyrobili.“
Doma si Viki vzala kúsok uhlíka a na veľký list nakreslila obrázok. Bola na ňom maličká továreň s komínom, z ktorej vychádzal dlhý rad tehličiek. Nad to napísala, ako najlepšie vedela: „MOJA TOVÁREŇ NA PAZÚRIKY.“
A odvtedy, vždy keď sa pozrela na svoje ruky, nielenže videla svoje pazúriky. Videla za nimi aj príbeh o usilovnosti, raste a o malom zázraku, ktorý sa skrýva hlboko pod kožou.
Čo myslíte, deti, keď sa teraz pozriete na svoje nechty, predstavíte si aj vy tie malé, šikovné továrne, ktoré neúnavne pracujú len a len pre vás?