V slnečnom kúte záhrady, medzi dvoma kríkmi voňavých ruží, býval malý pavúčik Filip. Nebol to hocijaký pavúčik. Filip sníval o tom, že jedného dňa postaví tú najkrajšiu a najpevnejšiu sieť na svete. Takú, ktorá by sa v rannom slnku ligotala ako náhrdelník z diamantov.
„Dnes je ten deň!“ povedal si odhodlane a pozrel na prázdny priestor medzi ružami. Vyzeralo to ako obrovská priepasť. Ako len spojí dva listy, ktoré boli tak ďaleko od seba?
Okolo preletela malá lienka Anička a sadla si na list vedľa neho. „Dobré ráno, Filip! Čo máš dnes v pláne? Vyzeráš veľmi zamyslene.“
„Ach, Anička, chcem si postaviť nový domček. Ale pozri na tú diaľku,“ povzdychol si Filip a ukázal jednou nožičkou na druhý krík. „Neviem, ako sa tam dostanem.“
Vtom okolo nich prebzučala rýchla muška Zlatka. „Cha-cha-chá! Takú veľkú dieru nikdy neprekonáš, drobec!“ zasmiala sa a zmizla za kvetom.
Filipa to však neodradilo. Práve naopak. „Uvidíme!“ zašepkal a v hlave sa mu zrodil nápad. „Anička, sleduj. Toto bude môj prvý krok, taký malý skok do neznáma.“
Filip sa postavil na okraj listu, zadočkom vypustil tenulinké, skoro neviditeľné vlákno a čakal. Jemný vánok, ktorý sa hral s listami ruží, ho jemne nadvihol a hojdal vo vzduchu. Vlákienko letelo, letelo, až sa zachytilo o list na druhom kríku. Tliesk! Filip opatrne prešiel po svojom novom moste a poriadne ho napol. Prvé spojenie bolo hotové!
„Jéj, to je úžasné!“ žasla Anička. „To je ako lano pre povrazolezca!“
„Presne tak,“ usmial sa Filip. „A teraz začnem stavať to najdôležitejšie – pevný rám. To bude základ celého môjho diela.“ Rýchlo pobehoval po krajoch a pridával ďalšie a ďalšie vlákna, až vytvoril okolo celej prázdnoty pevný okraj. Vyzeralo to trochu ako krivý štvoruholník.
Keď bol rám hotový, Filip sa presunul do stredu a chvíľu tam len tak visel. „Čo budeš robiť teraz?“ spýtala sa zvedavá Anička a prešla si po tykadlách.
„Teraz prichádza na rad geometria,“ slávnostne oznámil Filip. „Musím utkať lúče. Sú to priame čiary, ktoré vedú od stredu až k rámu. Predstav si koleso na bicykli alebo tortu, ktorú krájaš na rovnaké kúsky.“
A začal pracovať. Opatrne natiahol prvé vlákno od stredu k rámu. Potom druhé, tretie, štvrté... Vždy si nožičkami akoby odmeral vzdialenosť, aby boli lúče pekne rovnomerné.
„Jeden, dva, tri...“ počítala Anička nahlas. „Už ich máš osem! Vyzerá to ako slniečko s lúčmi!“
Práve vtedy sa opäť zjavila muška Zlatka. Obzrela si Filipovu prácu a posmešne zabzučala: „Veľké diery, samé diery! Tadiaľto preletím aj so zatvorenými očami!“ A naozaj, bez problémov prefrngla pomedzi lúče a smiala sa.
Filip sa len pousmial. „Ešte nie som hotový, Zlatka. Trpezlivosť. Dobré veci si vyžadujú čas a precíznosť.“
Teraz prišla na rad tá najzaujímavejšia časť. Filip začal od stredu splietať tenkú cestičku dookola, ktorá spájala všetky lúče. Krúžil a krúžil, stále ďalej od stredu, až vytvoril riedku sieť.
„Aha, už to chápem!“ zvolala Anička. „Teraz budeš chytať mušky!“
„Ešte nie,“ pokrútil hlavou Filip. „Toto je len pomocná cestička. Toto vlákno vôbec nelepí. Pozri.“ A prebehol po ňom bez toho, aby sa prilepil. „Použijem ju, aby som mohol utkať tú pravú, lepkavú sieť.“
Muška Zlatka sa znova zasmiala. „Pomocná cestička? Aké zbytočné! Staviaš niečo, čo potom zješ? To je ale smiešne!“
Filip jej neodpovedal. Namiesto toho sa presunul na úplný okraj svojej stavby a začal odznova. Tentoraz však zo zadočku vypúšťal iné vlákno. Bolo pokryté drobučkými, ligotavými kvapôčkami lepidla. Začal splietať hustú špirálu, ktorá sa krútila smerom dovnútra, k stredu. A ako postupoval, starú, pomocnú cestičku pred sebou pojedal. Žiadne plytvanie!
„Fíha, Filip, veď tie kvapôčky sa lesknú ako rosa!“ obdivovala Anička. „A ako presne ich ukladáš vedľa seba!“
„Musím,“ vysvetlil Filip zadýchane, lebo to bola naozaj náročná práca. „Každá medzierka musí byť tak akurát. Ani príliš veľká, aby muška nepreletela, ani príliš malá, aby som neminul veľa vzácneho vlákna.“
Pracoval pomaly a sústredene. Špirála bola čoraz hustejšia a hustejšia. Slnko sa odrážalo od lepkavých kvapiek a celá sieť sa zrazu rozžiarila ako čarovný šperk. Keď došiel takmer do stredu, zastavil sa. V strede si nechal malé, nelepivé miestečko presne pre seba. Odtiaľ bude všetko pozorovať.
Hotovo! Dielo bolo dokončené. Filip bol unavený, ale nesmierne hrdý. Stvoril dokonalú sieť, presnú a krásnu. Sadol si do stredu a čakal.
Anička tlieskala bodkami na krovkách. „Je to nádhera, Filip! Si naozajstný umelec a staviteľ!“
Práve v tej chvíli sa znova objavila muška Zlatka. Bzučala si veselú pesničku, nevšímala si okolie a letela rovnakou cestou ako predtým. „Pozor, Zlatka!“ skríkla Anička, ale už bolo neskoro.
ŠVUP!
Muška narazila priamo do trblietavej siete. Zatrepotala krídelkami, ale tie sa jej okamžite prilepili o ligotavé vlákna. Skúsila sa pohnúť nožičkami, no aj tie sa prilepili. „Pomoc! Som v pasci!“ kričala prekvapene.
Filip k nej pomaly priliezol. Zlatka od strachu zavrela oči. Ale Filip jej len ticho povedal: „Vidíš? Preto bola dôležitá tá geometria a precíznosť. Každý lúč a každá lepkavá kvapka má svoje miesto. Moja sieť nie je len pekná, je aj veľmi užitočná.“
Zlatka otvorila jedno oko. „A... a teraz ma zješ?“ spýtala sa tenkým hláskom.
Filip sa zamyslel. „Dnes si mi dodala odvahu svojím smiechom. Takže ti dám šancu. Sľúb, že sa už nebudeš nikomu posmievať a budeš sa lepšie pozerať okolo seba.“
„Sľubujem! Budem sa pozerať na každé steblo!“ rýchlo prisľúbila Zlatka.
Filip šikovnými nožičkami opatrne odstrihol pár vlákien okolo Zlatky a pomohol jej von. Celá dolepená a poučená odletela preč.
Filip si opravil malú dierku a s Aničkou sa díval na svoje majstrovské dielo. Učili sa, že aj tá najväčšia stavba sa začína jedným tenkým vláknom a že s trpezlivosťou a presnosťou sa dá dokázať čokoľvek.
Čo myslíte, deti? Skúsite si s pomocou rodičov natiahnuť medzi dve stoličky vlnku a potom na ňu navešať ďalšie, ako to robil Filip? Len pozor, aby sa vám o ne niekto nepotkol! Alebo si môžete takú presnú pavučinku nakresliť na papier. Koľko lúčov bude mať tá vaša?