V hlave malého dievčatka Lenky bolo jedno veľmi rušné miesto. Vyzeralo ako veliteľská miestnosť vesmírnej lode. Všade blikali svetielká, ozývalo sa tiché bzučanie a v pohodlnom kresle v strede sedel hlavný veliteľ – Mozog. Bol veľmi múdry a mal na starosti úplne všetko. Od toho, aby Lenka nezabudla dýchať, až po vymýšľanie nových hier.
Práve teraz stála Lenka na záhrade, slnko jej hrialo líca a vo vzduchu voňala čerstvo pokosená tráva. Oproti nej stál ocko a v ruke držal úplne novú loptu. Bola dúhová a lesklá ako cukrík. „Pripravená?“ zavolal ocko s úsmevom. „Jasné!“ odvetila Lenka a poskočila od radosti.
Vo veliteľskej miestnosti sa okamžite rozsvietila červená kontrolka s nápisom: „POZOR, PRILIETA OBJEKT!“ Hlavný veliteľ Mozog sa vzpriamil v kresle. „Oddelenie Očí, hlásenie!“ prikázal pokojne. Z jedného z monitorov sa ozval hlas: „Pane, hlásime farebný guľatý objekt, letí priamo na nás. Odhadovaná rýchlosť: hravá. Odhadovaný cieľ: Lenkine ruky.“ „Rozumiem,“ povedal Mozog. „Pripravte sa na akciu!“
Ocko vyhodil loptu vysoko do vzduchu. Krásne sa zatočila a začala padať presne k Lenke. „Vysielam poslov!“ zvolal Mozog a stlačil veľké zelené tlačidlo. Z veliteľskej miestnosti okamžite vyrazili maličkí, rýchli poslovia. Boli to iskrivé bytosti, ktoré sa volali impulzy. Ich úlohou bolo doručiť príkazy do všetkých častí tela. Cestovali po špeciálnych cestičkách, ktoré sa volali nervové dráhy. Boli to najrýchlejšie diaľnice na svete. Prvý posol s rozkazom „Ruky hore!“ dorazil do cieľa za zlomok sekundy. Lenkine ruky okamžite vystrelili dopredu. Druhý posol niesol ďalší príkaz: „Chytiť!“ Lenka zovrela dlane, no... lopta jej preletela pomedzi ne a s veselým „buch!“ dopadla na trávu.
„Nevadí, skúsime znova!“ povzbudil ju ocko. Vo veliteľskej miestnosti však zavládlo napäté ticho. „Analýza, prosím,“ požiadal Mozog. „Prečo sa to nepodarilo?“ Na obrazovke sa objavili grafy a čísla. „Pane,“ ozvalo sa z oddelenia Analýzy, „poslovia boli vyslaní včas. Ruky zareagovali. Problém bol v načasovaní. Príkaz ‚Chytiť!‘ prišiel príliš skoro. Ruky sa zovreli, kým bola lopta ešte vo vzduchu.“ „Aha,“ zamyslel sa Mozog a poškrabal sa na brade, ktorú vlastne nemal. „Takže potrebujeme lepšiu spoluprácu. Oddelenie Očí musí posielať presnejšie informácie o polohe lopty. A oddelenie Rúk musí počkať na ten správny okamih.“ Nové slovo dňa bolo jasné: koordinácia. Znamenalo to, že všetci musia spolupracovať ako jeden tím.
Ocko opäť vyhodil loptu. „Teraz všetci pozorne!“ prikázal Mozog. „Oči, sledujte loptu bez prestávky! Posielajte mi údaje!“ „Letí... letí... je v najvyššom bode... a teraz klesá!“ hlásilo oddelenie Očí. „Ruky, pripraviť!“ Lenkine ruky sa opäť zdvihli. Prsty mala pekne roztvorené ako kvietok. „Čakáme na signál...“ šepkali si svaly v rukách. Poslovia už netrpezlivo prešľapovali na štarte. Lopta sa blížila. Bola už tak blízko, že Lenka videla odraz slnka na jej hladkom povrchu. „TERAZ!“ skríkol Mozog. Posol s príkazom „Zovrieť!“ vyrazil ako blesk. Preletel nervovou diaľnicou a doručil správu priamo do prstov. Lenka zovrela dlane... no lopta sa od nich odrazila a odskočila nabok.
„Skvelý pokus! Už to bolo oveľa lepšie!“ pochválil ju ocko a podal jej loptu. Vo veliteľstve sa však opäť analyzovalo. „Čo sa stalo tentoraz?“ pýtal sa Mozog. „Pane, načasovanie bolo správne. Ale ruky neboli nastavené dobre. Boli príliš ploché. Lopta nemala kam zapadnúť,“ vysvetlilo oddelenie Analýzy. „Chápem,“ prikývol Mozog. „Takže nestačí len zovrieť dlane. Musíme ich vytvarovať ako... ako misku! Aby do nej lopta pekne zapadla.“ Ďalšie nové slovo: prispôsobenie. Ruky sa musia prispôsobiť tvaru lopty.
„Lenka, skús dať ruky trochu k sebe a urobiť z nich taký malý košík,“ poradil jej ocko. Lenka si to vyskúšala naprázdno. Dala dlane bližšie k sebe a prsty mierne ohla. Naozaj to vyzeralo ako malý košíček. „Výborne, presne tak!“ usmial sa ocko. Vo veliteľstve sa všetci pripravovali na tretí, najdôležitejší pokus. Všetky oddelenia boli v plnej pohotovosti. Ocko vyhodil loptu. „Oči, nepretržité sledovanie!“ velil Mozog. „Ruky, pripraviť košík!“ „Poslovia, na značky!“
Lopta letela vzduchom. Lenka ju sledovala pohľadom, presne ako jej poradil ocko. Jej oči posielali nepretržitý prúd informácií do Mozgovej centrály. „Blíži sa... je meter od nás... pol metra... desať centimetrov...“ hlásili Oči. Lenkine ruky držali tvar dokonalého košíčka. Mozog čakal na ten jeden, jediný správny moment. Cítil to. Všetko do seba zapadalo. Koordinácia aj prispôsobenie. Lopta sa dotkla jej dlaní. „ZOVRIEŤ!“ skríkol Mozog s takou istotou, ako ešte nikdy. Najrýchlejší posol vyštartoval a v zlomku sekundy doručil príkaz. Lenkine prsty sa jemne, ale pevne zovreli okolo lopty.
Tentoraz nespadla. Ostala presne tam, kde mala. V jej malom košíku z dlaní. „Mám ju!“ vykríkla Lenka od radosti a pevne si ju privinula k sebe. „Paráda! Vidíš, dokázala si to!“ tešil sa ocko. Vo veliteľskej miestnosti vypukol obrovský potlesk. Všetky kontrolky blikali na zeleno a z reproduktorov hrala veselá hudba. Mozog sa usmieval. Jeho tím to zvládol. „Výborná práca, všetci!“ pochválil svojich verných pomocníkov. „Naučili sme sa, že keď Oči, Ruky a rýchli Poslovia pracujú spolu ako jeden tím, dokážeme čokoľvek.“
A tak Lenka v ten deň nielenže chytila svoju prvú loptu, ale bez toho, aby to tušila, sa naučila niečo veľmi dôležité. Zistila, že skúšať veci znova a znova nie je hanba. Je to spôsob, akým sa jej úžasný veliteľ Mozog a celý jeho tím učia nové veci.
Čo myslíte, deti? Skúsite si aj vy s rodičmi hodiť loptu? Všímajte si, ako vaše oči sledujú jej let a ako vaše ruky čakajú na ten správny povel od vášho vlastného hlavného veliteľa. Uvidíte, akí ste šikovní