V slnkom zaliatej záhrade za malým domčekom sa dialo niečo zvláštne. Každý deň, presne keď veľká ručička na hodinách v kuchyni ukázala na dvanástku, sa veselý psík Bodrík zmenil. Ešte pred chvíľou naháňal motýle a jeho chvostík sa vrtel ako malá vrtuľa. Zrazu však stíchol, stiahol svoj veselý chvostík medzi zadné labky a s uškami prilepenými k hlave si ľahol do trávy. Vyzeral ako najsmutnejší psík na svete.
„Pozri, Eliška,“ povedal Miško a ukázal na Bodríka. „Už je zase smutný. Čo mu asi je?“
Eliška, jeho staršia sestra, si kľakla do trávy. „Neviem. Možno je hladný.“ Odbiehla do kuchyne a priniesla mu jeho obľúbenú granulu. Položila mu ju pred ňufák. Bodrík len zdvihol hlavu, smutne sa na ňu pozrel a granuly sa ani nedotkol.
„Tak hladný nie je,“ skonštatoval Miško. „Možno sa chce hrať!“ Hodil mu jeho najobľúbenejšiu pískaciu loptičku. Loptička urobila „kvííík“ a odkotúľala sa kúsok od neho. Bodrík sa ani nepohol. Len si položil hlavu na labky a ticho zakňučal.
„Ani hrať sa nechce,“ zašepkala Eliška a pohladila psíka po mäkkej srsti. Cítila, ako sa pod jej rukou celý chveje. „Je taký nešťastný. Keby nám tak vedel povedať, čo ho trápi.“
Práve vtedy vyšiel na verandu dedo. Mal na nose okuliare a v ruke držal knihu. Všimol si deti zhrbené nad psíkom. „Čo sa deje, moji malí detektívi? Prečo také vážne tváre?“
„Dedo, Bodrík je zase smutný,“ vysvetlil Miško. „Skúšali sme všetko. Nechce jesť, nechce sa hrať. Len tu takto leží a je mu do plaču.“
Dedo si sadol na schodík a zamyslene si pošúchal bradu. „Hm, smutný... A ste si istí, že je to smútok? Viete, zvieratká s nami nehovoria slovami ako my ľudia. Nepovedia: ‚Dnes ma bolí brucho‘ alebo ‚Bojím sa búrky‘.“
„Ale ako nám to potom povedia?“ spýtala sa zvedavo Eliška.
„Používajú reč tela,“ usmial sa dedo. „Celým svojím telom nám ukazujú, ako sa cítia. Keď Bodrík vrtí chvostom a skáče, čo vám hovorí?“
„Že je veselý a teší sa!“ vyhŕkol Miško.
„Presne tak. A keď teraz má chvostík stiahnutý a trasie sa, nemusí to znamenať len smútok. Môže to znamenať aj to, že sa niečoho bojí,“ vysvetlil dedo.
Eliška a Miško sa na seba pozreli. Strach? Ale čoho by sa Bodrík v ich bezpečnej záhrade mohol báť?
„Navrhujem hru,“ povedal dedo. „Odteraz budete psí detektívi. Vašou úlohou bude zistiť, čo nám Bodrík svojím telom hovorí. Vytvoríme si taký malý ‚psí slovník bez slov‘.“
To sa deťom páčilo. Hneď si bežali po papier a pastelky.
„Dobre, prvé slovo do slovníka,“ začala Eliška a kreslila. „Keď sa Bodrík teší, chvostík má hore a vrtí ním zo strany na stranu.“ Nakreslila veselého psíka s rozmazaným chvostom.
„A keď nás chce vyzvať na hru,“ pridal sa Miško, „predné labky dá na zem a zadok má vo vzduchu!“ Aj on nakreslil Bodríka v tejto smiešnej polohe.
„Výborne,“ pochválil ich dedo. „A teraz to najdôležitejšie. Musíme zistiť, čo sa deje presne vtedy, keď Bodrík ‚zosmutnie‘. Musíte byť tichí a všetko si všímať.“
Na druhý deň deti netrpezlivo čakali. Pár minút pred dvanástou sa schovali za veľký krík s malinami. Bodrík zatiaľ spokojne oňuchával kvetinky. A potom to prišlo. Z diaľky sa ozvalo známe, no pre deti doteraz nepodstatné štrnganie. Blížil sa poštár na bicykli s veľkou taškou a vozíkom, ktorý vždy trochu hrkotal.
V tom momente Bodrík spozornel. Jeho uši sa zdvihli a natočili smerom k zvuku. Keď štrnganie zosilnelo, jeho chvostík pomaly klesol. Keď sa pri bránke zjavil pán poštár, Bodrík stiahol chvostík úplne medzi nohy, uši pritisol k hlave a začal sa olizovať, hoci nič nejedol. Potom si zívol, aj keď určite nebol unavený. A nakoniec si ľahol na zem a ticho sa triasol.
„Aha!“ zašepkal Miško. „To je ono! On sa bojí pána poštára!“
Eliška rýchlo kreslila do ich slovníka. „Chvost medzi nohami, uši pri hlave, olizovanie a zívanie... Dedo hovoril, že toto všetko znamená strach a neistotu!“
Záhada bola rozlúštená. Bodrík nebol smutný, on sa každý deň presne na poludnie bál! Ale prečo? Pán poštár bol predsa milý a vždy sa na nich usmial.
Deti vybehli z úkrytu a všetko povedali dedovi. Ten chápavo prikývol. „Vidíte, akí ste šikovní detektívi! Bodrík sa asi bojí toho veľkého vozíka alebo hlasného zvuku, čo vydáva. Nerozumie, čo to je, a tak sa pre istotu bojí.“
„Ale čo s tým spravíme? Nechceme, aby sa bál každý deň,“ povedala smutne Eliška.
„Teraz, keď už rozumiete jeho reči, mu môžete pomôcť,“ povedal dedo. „Musíme Bodríkovi ukázať, že pán poštár a jeho vozík nie sú hrozba. Ukážeme mu, že prinášajú niečo dobré.“
Na ďalší deň, keď sa blížila dvanásta, dedo zobral Bodríka na vôdzku a všetci traja čakali pri bránke. Pán poštár, ktorému dedo všetko vysvetlil, zastal kúsok ďalej. Bodrík sa začal triasť a kňučať.
„Pokoj, Bodrík, je to v poriadku,“ hovoril mu dedo pokojným hlasom a hladkal ho.
Pán poštár sa usmial a z vrecka vytiahol malú psiu maškrtu. Pomaly ju položil na zem pár krokov od seba a odišiel.
Keď vozík zmizol za rohom, Bodrík sa trochu upokojil. Opatrne sa priblížil k maškrte a zhltol ju.
„Vidíš? Pán poštár ti priniesol dobrotu,“ povedal Miško.
Toto opakovali niekoľko dní. Pán poštár vždy zastal, nechal maškrtu na zemi a odišiel. Bodrík sa bál čoraz menej. Už len trochu stiahol chvost, ale zvedavo pozeral, či sa na zemi niečo neobjaví.
Asi po týždni pán poštár zastal a maškrtu si nechal v ruke. Čupol si a ruku s dobrotou natiahol smerom k Bodríkovi. Dedo držal vôdzku a povzbudzoval ho. „No tak, Bodrík, pozri. Pán poštár je kamarát.“
Bodrík chvíľu váhal. Oňuchal vzduch. Jeho chvostík bol stále dole, ale už nie úplne stiahnutý. Potom urobil dva opatrné kroky, rýchlo si vzal maškrtu z ruky a hneď uskočil.
„Výborne!“ pochválil ho pán poštár.
O pár dní neskôr, keď sa ozvalo známe štrnganie, sa stalo niečo úžasné. Bodrík nielenže neutiekol, ale jeho chvostík sa začal nesmelo vrtieť. Pomaličky. Len jeho špička. Keď pán poštár prišiel k bránke, Bodrík k nemu sám prišiel a nechal sa pohladkať po hlave. Jeho chvost sa rozvrtel naplno.
Eliška a Miško od radosti zatlieskali. Ich psí slovník bez slov fungoval! Naučili sa rozumieť svojmu kamarátovi a pomohli mu prekonať strach.
Od toho dňa Bodrík vítal pána poštára ako jedného z najlepších priateľov. A deti vedeli, že aj keď zvieratká nehovoria našou rečou, hovoria neustále. Len sa treba dobre pozerať a počúvať srdcom.
„Čo myslíte, deti?“ spýtal sa ich večer dedo, keď si prezerali ich psí slovník plný kresieb. „Čo vám asi hovorí mačka, keď pradie? Alebo vtáčik, keď spieva na strome?“
Miško s Eliškou sa zamysleli. Pred nimi bol celý svet plný tajných rečí, ktoré čakali na objavenie. A oni boli pripravení stať sa najlepšími zvieracími detektívmi na svete. Skúsite si aj vy všimnúť, čo vám hovoria vaši zvierací kamaráti?