Hapčí! A ešte raz, hapčí! Malý Jakub si utrel nos do mäkkej vreckovky a zamračil sa na misku pred sebou. Bol v nej jeho najobľúbenejší jahodový puding s piškótami, no dnes sa mu zdal celkom iný.
„Mami, tento puding je nejaký čudný,“ posťažoval sa a odsunul misku. „Vôbec nechutí ako jahody. Je to len taká sladká hmota.“
Mama prišla k nemu a pohladila ho po vlasoch. „Ale, Kubko, veď je z tých istých jahôd ako vždy. Možno si len unavený z tej nádchy.“
Jakub však nebol spokojný. Nahnevane si prekrížil ruky na hrudi. Nebola to pravda! Niečo tomu pudingu chýbalo.
V tej chvíli sa v Jakubových ústach diali zvláštne veci. Malý, usilovný Jazýček pobehoval po celom svojom kráľovstve a poctivo pracoval. Keď sa k nemu dostala lyžička pudingu, hneď hlásil: „Pozor, pozor! Cítim sladkosť! Je to veľmi sladké!“ poctivo si plnil svoju úlohu. Ochutnal znova. „Áno, potvrdzujem, je to sladké.“ Ale sám cítil, že to nie je všetko. Kde bola tá veselá, svieža chuť jahody, ktorú tak dobre poznal? Bol z toho celý zmätený.
Zrazu začul zhora tiché fňukanie a posmrkávanie. Znelo to, akoby niekto plakal za zatvorenými dverami.
„Haló? Je tam niekto?“ zakričal Jazýček smerom nahor, k podnebiu.
„J-j-j-a som tu,“ ozval sa utrápený, upchatý hlas. „Tvoj sused, Noštek. Ale je mi hrozne. Všade mám plno a nič necítim. Všetky vône zmizli!“
Jazýček sa zamyslel. Noštek? Vždy mu zhora posielal správy. Keď jedli polievku, Noštek kričal: „Cítim mrkvu a petržlen!“ a Jazýček k slanej chuti hneď pridal aj túto informáciu. Keď mali na raňajky chlebík s maslom a škoricou, Noštek radostne volal: „Škorica! Prichádza sladká a voňavá škorica!“ a Jazýček vedel, že to bude dobrota. Ale dnes? Dnes bolo ticho.
„Aha! Tak preto je ten puding taký zvláštny!“ uvedomil si Jazýček. „Ja cítim len sladkosť, ale ty mi neposielaš tú správnu jahodovú arómu! Sme ako kapela, v ktorej hrá len bubon, ale chýba gitara!“
Noštekovi bolo zo seba ešte smutnejšie. „Neviem, čo mám robiť. Všade je tma a dusno.“
Vtom sa vonku stalo niečo úžasné. Jakubovi sa konečne podarilo poriadne si vyfúkať nos. S pomocou maminy a veľkého „Frrr!“ sa zrazu v Noštekovom kráľovstve rozsvietilo. Všetky prekážky zmizli a dnu sa nahrnul čerstvý vzduch.
„Skús teraz, zlatko,“ povedala mama a podala Jakubovi lyžičku pudingu.
Jakub neochotne otvoril ústa. Lyžička pristála na Jazýčkovi. „Sladké!“ ohlásil Jazýček ako vždy. Ale v tom istom okamihu sa zhora ozval radostný výkrik.
„Jahody! Cítim jahody! Sladké, červené, letné jahody!“ volal Noštek a poslal tú najkrajšiu jahodovú arómu priamo dolu k Jazýčkovi.
Jazýček a Noštekova aróma sa spojili v jedno. „Sladké plus jahodová aróma sa rovná... ÚŽASNÁ JAHODOVÁ CHUŤ!“ skríkli naraz.
Jakubove oči sa rozžiarili. „Mami! Už je to v poriadku! Už chutí ako jahody! Je výborný!“ a s chuťou zjedol celú misku.
Jazýček a Noštek si uvedomili, že sú najlepší kamaráti. Jeden bez druhého nedokázali vytvoriť tú pravú, plnú chuť. Boli tím.
„Vieš čo, Kubo? Urobíme si malý experiment,“ navrhla mama, keď videla jeho nadšenie. Priniesla tanierik, na ktorom bol kúsok jablka a koliesko banánu. „Teraz si s mojou pomocou chyť nos, aby Noštek nemohol nič cítiť, a ochutnaj jablko.“
Jakub si stlačil nos a vložil si kúsok jablka do úst. Začal žuť. Jazýček usilovne pracoval. „Hlásim sladkosť. Trochu kyslosti. A je to chrumkavé.“ Ale nič viac nevedel povedať. Pre Jakuba to bol len neznámy sladkokyslý chrumkavý kúsok.
„A teraz nos pusti,“ povedala mama.
Jakub uvoľnil prsty. Noštek sa zhlboka nadýchol. „Jablko! To je predsa vôňa jablka zo záhrady!“ zakričal a poslal správu Jazýčkovi.
„Aha! Sladké, kyslé, chrumkavé a s vôňou jablka... To je predsa JABLKO!“ doplnil si Jazýček informáciu a Jakub s úžasom prikývol. Presne tak!
Potom si znova chytil nos a ochutnal banán. Jazýček hlásil: „Mäkké a veľmi sladké.“ Keď nos pustil, Noštek okamžite dodal: „A vonia to ako slniečko a ďaleké krajiny!“ A zrazu to bol pre Jakuba ten najlepší banán na svete.
„Vidíš? Tvoj Jazýček a Noštek musia spolupracovať. Sú ako detektívi, ktorí lúštia záhadu, čo dobré máš v ústach,“ usmiala sa mama.
Jakub bol nadšený. Vzal si papier a farbičky. Nakreslil veselý červený Jazýček a usmievavý Noštek, ako si podávajú ruky. Nad nich namaľoval veľkú jahodu, jablko a banán. Bol to jeho prvý vedecký objav. Pochopil, že chuť nie je len o jazyku. Je to veľké kamarátstvo medzi tým, čo cítime v ústach, a tým, čo cítime nosom.
Odvtedy, vždy keď mal nádchu a jedlo mu nechutilo, už nebol smutný. Vedel, že jeho kamarát Noštek si len potrebuje na chvíľu oddýchnuť. A tešil sa na moment, kedy sa opäť pridá do partie a spolu s Jazýčkom mu prezradia všetky skvelé chute sveta.
A čo vy, deti? Skúste si pri najbližšej večeri s pomocou rodičov na chvíľočku zapchať nos, keď budete jesť kúsok chlebíka. Spoznáte hneď, čo jete? Uvidíte, aké je to prekvapenie, keď Noštek opäť začne Jazýčku pomáhať