DUP! DUP! DUP! Celá myšacia diera v stene sa zatriasla. Malá myška Finka si labkami zakryla ušká a schúlila sa do klbka. „Zase chodia,“ zašepkala so strachom v hlase. Jej starší bratia, Filip a Ferko, si vymenili odhodlané pohľady. „Toto takto ďalej nejde,“ povedal rázne Filip. Bol z nich najšikovnejší staviteľ. „Postavíme si špeciálnu izbičku. Tichú izbičku!“ „Výborný nápad!“ súhlasil Ferko, ktorý bol zase veľký premýšľavec. „Ale z čoho? Musí byť veľmi pevná, aby ten hluk neprepustila.“
Filip nelenil. Hneď sa pustil do práce. V kútiku za stenou našiel starú škatuľku od zápaliek. Bola z tenkého, no pevného dreva. S Ferkovou pomocou z nej opatrne vylomili malé doštičky. „Pozri, Ferko! Tieto kúsky sú ako tehličky,“ tešil sa Filip a hneď začal stavať malú stenu. Ukladal jednu doštičku na druhú, presne a úhľadne. Finka ich zvedavo pozorovala. O chvíľu stála v ich domčeku malá, drevená komôrka. Vyzerala dokonale. „Hotovo!“ zvolal hrdo Filip. „Vlezte dnu, vyskúšame ju!“ Všetci traja sa natlačili dovnútra a napäto čakali. A vtom to prišlo. DUP! DUP! DUP! Zvuk bol rovnako silný a dunivý ako predtým. Drevené steny sa triasli a hluk bol takmer neznesiteľný. „Ale... ako je to možné?“ sklamane sa opýtal Filip. „Veď izbička je pevná!“ Ferko si pošúchal fúziky a zamyslel sa. „Možno to drevo nie je dosť hrubé. Čo ak zvuk prechádza cez medzierky, ktoré nevidíme?“
Rozhodli sa, že to skúsia znova. Našli ďalšie drevené triesky a postavili druhú vrstvu stien. Ich tichá izbička bola teraz dvakrát taká hrubá. „Teraz to už musí vyjsť,“ dúfal Filip. Znova sa schovali dnu a čakali. Netrvalo dlho. DUP! DUP! DUP! DUPOT! Hluk bol stále tam. Možno o malilinký kúsok tichší, ale stále veľmi rušivý. Finka si znova zakryla uši. „Nevyšlo to,“ vzdychol Filip a sadol si na kúsok starej tapety. „Asi sme sa mýlili. Pevné steny zvuk nezastavia.“ „Skvelé!“ zvolal zrazu Ferko. Filip a Finka na neho prekvapene pozreli. „Čo je na tom skvelé?“ „Teraz vieme, ako to nerobiť!“ zajasal Ferko. „Vieme, že len pevnosť nestačí. Musíme hľadať niečo iné. Je to ako hádanka! A ja hádanky milujem.“
Filipovi sa vrátila nálada. Ferko mal pravdu. Nebol to neúspech, bol to objav! „Dobre, premýšľavec. Čo navrhuješ teraz?“ opýtal sa Filip. „Musíme pozorovať,“ povedal Ferko dôležito. „Niečo v našom svete predsa musí tlmiť zvuky. Len sme si to doteraz nevšimli.“ Vybrali sa na prieskum po tmavých chodbách za stenami. Prešli popri starej rúrke, kde kvapkala voda – CINK, CINK. Prešli popri vetracej šachte, kde svišťal vietor – FÍÍÍ. Všetko bolo počuť. Až potom si Finka všimla niečo zvláštne. V jednom rohu ležal chumáč čohosi sivého a mäkkého. Zrejme prach, ktorý sa tam usadil za celé roky. Keď prechádzali okolo, Finka zašepkala: „Pozrite, pavučina.“ Jej hlások bol zrazu úplne tichučký, akoby ho niečo pohltilo. Ferko zastal. „Povedz to ešte raz, Finka.“ „Pavučina,“ zašepkala Finka znova, keď stála priamo pri chumáči prachu a pavučín. Jej hlas bol slabý a strácal sa. Ferko sa priblížil. „Fascinujúce! Tu ťa skoro nepočuť. Ale keď spravíš krok nabok...“ Finka spravila krok do priestoru, kde nebol žiadny prach. „Pavučina!“ zvolala teraz oveľa hlasnejšie. „Rozdiel je obrovský!“ uvedomil si Filip. „Ten prach... akoby ten zvuk... zjedol!“ „Presne! Alebo ho chytil do periny,“ doplnil Ferko s iskričkami v očiach. „Čo ak zvuk nezastavujú tvrdé veci, ale naopak, mäkké?“
„To je predsa nezmysel,“ namietal Filip. „Ako by mohlo niečo mäkké zastaviť taký silný dupot?“ „Overme si to!“ navrhol Ferko. „Vytvoríme si hypotézu. Naša hypotéza je: mäkké materiály pohlcujú zvuk lepšie ako tvrdé.“ „Hypo... čo?“ opýtala sa Finka. „Hypotéza je len múdry názov pre hádanie s rozumom,“ vysvetlil jej Ferko. „Teraz to musíme otestovať.“ Rozdelili si úlohy. Ich misia bola nájsť čo najviac rôznych mäkkých vecí. Filip našiel kúsok vaty, ktorý vypadol z lekárničky. Bol ľahučký a nadýchaný. Finka objavila v škáre kúsok machu, ktorý tam narástol z vlhkosti. Bol jemný a zelený ako malý koberec. Ferko vyliezol vyššie a z dierky v starej deke vytiahol nitku vlny. Bola kučeravá a pružná. Zniesli všetky svoje poklady k drevenej izbičke. „A teraz experiment,“ zavelil Ferko. „Filip, zaklopkaj z jednej strany na drevenú stenu.“ Filip jemne zaklepal pazúrikom. KLOP, KLOP. „Počujem to jasne,“ povedala Finka z druhej strany. „Dobre. Teraz pred stenu priložíme vatu. Skús to znova!“ Filip opäť zaklepal. Finka napäto počúvala. „Skoro nič! Počujem len také... ťup, ťup. Veľmi slabo!“ „Funguje to!“ zajasal Filip. Vyskúšali to aj s machom a vlnou. Výsledok bol rovnaký. Mäkké materiály zvuk skutočne tlmili. Ich hypotéza bola správna!
„Takže nepotrebujeme pevnejšiu izbu, ale mäkšiu!“ pochopil Filip a oči mu zažiarili novým nápadom. „Použijeme našu drevenú konštrukciu ako kostru a vyplníme ju týmito úžasnými materiálmi!“ Pustili sa do práce s novým nadšením. Bola to skvelá tímová práca. Filip ako hlavný inžinier spevňoval drevený rám. Ferko, ako vedúci výskumu, starostlivo ukladal vrstvy machu a vlny. A malá Finka bola najlepšia „vypchávačka“. Svojimi drobnými labkami strkala chumáčiky vaty do najmenších škáročiek, aby nikde neostal voľný priestor. Steny ich novej izbičky boli teraz hrubé a mäkučké. Zvonku vyzerali trochu strapaté, ale vnútri boli útulné ako hniezdočko. Voňali machom a prachom dobrodružstva. „Tak,“ povedal Filip, keď zatlačil posledný chumáč vlny. „Izba ticha je pripravená na finálny test.“
Všetci traja sa opäť schúlili dnu. Tentoraz neboli napätí, ale plní zvedavého očakávania. Zavreli za sebou malý vchod, ktorý tiež vystlali machom. Zrazu sa ozvalo známe dunenie zhora. Blížilo sa. DUP... Myšky stíchli. dup... Bolo to slabé. Akoby niekto klopal veľmi, veľmi ďaleko. ...tup... A potom už nič. Len ticho. Úplné, nádherné a pokojné ticho. Finka sa usmiala od ucha k uchu. „Ja nič nepočujem!“ zašepkala radostne. „Vôbec nič!“ Filip a Ferko sa na seba hrdo pozreli. Podarilo sa! „Vidíte,“ začal Ferko vysvetľovať ako správny vedec, „ten zvuk je vlastne ako vlna, ktorá sa šíri vzduchom. Keď narazí na tvrdú stenu, odrazí sa skoro ako lopta a letí ďalej. Ale keď narazí na niečo mäkké a huňaté, ako je táto vlna, zamotá sa v nej a stratí všetku silu. Zostane v nej uväznený. To sa odborne volá zvuková izolácia.“ „Takže my sme vlastne postavili izbu so zvukovou izoláciou!“ dodal hrdo Filip. A tak si tri myšky v stene vytvorili svoj vlastný tichý svet. Miesto, kde ich nerušil žiadny dupot a kde si mohli v pokoji čítať orieškové knižky alebo len tak snívať. A keď sa ich iné myšky pýtali, ako to dokázali, Ferko im vždy s radosťou vysvetlil tajomstvo mäkkých materiálov. Čo myslíte, deti? Skúsite si to aj vy? S pomocou rodičov si zoberte dva hrnce a jednu pokrievku. Najprv buchnite pokrievkou o prázdny hrniec. A potom do druhého hrnca vložte zložený uterák a buchnite znova. Počujete ten rozdiel? Vidíte, aj vy ste práve objavili kúzlo zvukovej izolácie