Na poličke v útulnej detskej izbe, hneď vedľa plyšového medveďa a kopy farebných kociek, stál Rádijko. Rádijko nebol obyčajná krabica. Bol to malý, červený rádioprijímač s veľkým okrúhlym gombíkom na brušku a dlhou striebornou anténou na hlave, ktorá vyzerala ako tenký prst ukazujúci do neba.
V izbe býval sedemročný Filip. Filip bol chlapec, ktorý všetko rád skúmal. Keď pršalo, pozeral sa, ako kvapky pretekajú cez lístie, a keď svietilo slnko, pomocou zrkadielka hádzal po stenách prasiatka.
Dnes bolo vonku krásne, ale Filip mal inú zábavu. Tancoval. „Bum, čvacht, cink, cink!“ ozývalo sa z Rádijka. Hrala veselá pesnička o žabách, ktoré hrali na bubnoch. Filip skákal po koberci ako najväčší skokan z rybníka.
Zrazu sa však stalo niečo čudné. Rádijko vydalo zvuk, akoby niekto pokrčil papier: „Šššššš... chrrr... bzzzz...“ Hudba zmizla. Namiesto veselej pesničky bolo počuť len šušťanie, akoby vnútri fúkal vietor.
Filip zastal uprostred skoku. „Hej! Kde sú žaby?“ opýtal sa a podišiel k poličke. Rádijko sa tiež čudovalo. Cítilo sa prázdne. Kde je tá hudba? pýtalo sa samo seba. Mám plné baterky, svieti mi kontrolka, ale nemám čo spievať. Odišiel spevák na obed?
Filip chytil Rádijko do rúk. Bolo teplé a vibrovalo. „Možno sa ten ujo spevák schoval,“ zamyslel sa Filip. Priložil ucho k červenej krabičke. „Haló? Ste tam? Pán bubeník?“ Ticho. Len jemné ššššš.
„Čo sa deje, prieskumník?“ ozval sa od dverí hlboký, pokojný hlas. Bol to dedko, ktorý práve prechádzal okolo s novinami v ruke. Dedko vedel opraviť takmer všetko, od pokazeného autíčka až po kvapkajúci kohútik.
„Dedko, Rádijko sa pokazilo,“ posťažoval sa Filip. „Vypadla z neho hudba. Myslím, že sa minula. Ako keď vypijem kakao a v hrnčeku ostane len prázdno.“
Dedko sa usmial a sadl na koberec vedľa Filipa. „Hudba sa v rádiu nemíňa ako kakao, Filipko. Rádijko nie je hrnček. Rádijko je skôr ako... rybárska sieť.“
Filip vyvalil oči. „Sieť? Ale veď nelovíme ryby.“ „To nie,“ prikývol dedko, „ale lovíme niečo iné. Niečo, čo teraz lieta všade okolo nás, aj keď to nevidíme.“
Rádijko na poličke napäto počúvalo. Ja niečo lovím? pomyslelo si. Dúfam, že nie muchy!
„Filip, pozri sa okolo seba,“ vyzval ho dedko. „Čo vidíš vo vzduchu?“ Filip sa rozhliadol. „Vidím prach, ktorý sa trbliece v slnku. A vidím muchu.“ „Výborne,“ povedal dedko. „Ale okrem toho je tu plno vecí, ktoré sú neviditeľné. Predstav si, že vzduch v tejto izbe je ako voda v obrovskom jazere. Keď hodíš do vody kamienok, čo sa stane?“
„Urobia sa kolieska!“ vykríkol Filip. „Vlnky, ktoré idú ďalej a ďalej.“ „Presne tak,“ pochválil ho dedko. „A teraz si predstav, že kdesi ďaleko v meste je veľký dom, ktorému hovoríme vysielač. Tam sedia ujo spevák a teta moderátorka. Keď hovoria alebo spievajú, obrovská anténa na streche toho domu urobí 'čľup' do vzduchu. Ale neurobí vlnky z vody, urobí neviditeľné rádiové vlny.“
„Rádiové vlny...“ zopakoval Filip pomaly. Znelo to tajomne.
„Tieto vlny sú neuveriteľne rýchle,“ pokračoval dedko a rukou naznačil rýchly pohyb. „Preletia cez steny, cez stromy, cez okná a dostanú sa až sem, do tvojej izby. Práve teraz narážajú do tvojho nosa, do mojich okuliarov aj do plyšového medveďa.“
Filip si chytil nos. „Nič necítim. Nebolí to.“ „Lebo sú jemné a my ľudia nemáme anténky, aby sme ich cítili,“ zasmial sa dedko. „Ale pozri sa na Rádijko. Čo má na hlave?“
Filip sa pozrel na striebornú tyčku. „Anténu!“ „Presne tak. Anténa je Rádijkova ruka, ktorou chytá tie neviditeľné loptičky – rádiové vlny. Keď ich chytí, Rádijko ich vo svojom brušku premení naspäť na zvuk, ktorý počujeme.“
Rádijko bolo hrdé. Takže ja som lapač vĺn! tešilo sa. Nie som len krabica, som kúzelník, čo mení neviditeľné na počuteľné!
„Ale prečo teraz nehrá?“ opýtal sa Filip a znova potriasol prístrojom. Dedko sa pozrel na Rádijko. „Aha! Pozri sa na anténu. Je celá zasunutá dole.“ Skutočne. Anténa bola schovaná, trčal z nej len malý kúsok.
„Skúsme urobiť pokus,“ navrhol dedko. „Vytiahneme anténu najvyššie, ako to pôjde. Urobíme Rádijku čo najdlhšiu ruku, aby dosiahlo na vlny.“
Filip opatrne chytil strieborný koniec a ťahal. Cvak... cvak... cvak! Anténa rástla a rástla, až bola dlhšia ako samotné rádio.
V tej chvíli sa šušťanie zmenilo. Z ššššš sa stalo jasné slovo. „...a teraz pre všetky deti zahráme ďalšiu pesničku!“ ozval sa z rádia čistý hlas tety moderátorky. A hneď nato začala hrať veselá trúbka. Tu-tu-túúú!
„Funguje to!“ zvolal Filip a začal tlieskať. „Chytil si vlnu, Rádijko!“
„Ale to nie je všetko,“ povedal tajomne dedko. „Chceš vidieť kúzlo? Chceš vidieť, že tie vlny naozaj prichádzajú zvonku a že ich anténa potrebuje?“ Filip horlivo prikývol. Kúzla a pokusy mal najradšej.
„Bež do kuchyne a popros maminku o kúsok alobalu. Taký veľký, aby sme doň zabalili desiatu,“ požiadal ho dedko.
Filip vyštartoval ako raketa a o chvíľu bol späť s lesklým hárkom alobalu. Rádijko stále hralo veselú pesničku. „Čo budeme robiť? Upečieme ho?“ zľakol sa Filip. „Kdeže,“ upokojil ho dedko. „Urobíme mu brnenie. Rytierske brnenie.“
Dedko vzal hrajúce Rádijko. Opatrne zasunul anténu (hudba začala trochu šušťať) a potom začal celé rádio baliť do alobalu. „Počúvaj dobre, Filip.“
Ako dedko zakrýval posledný kúsok rádia lesklou fóliou, hudba zrazu... zmĺkla. Rádio bolo zapnuté. Baterky fungovali. Ale bolo úplne ticho.
„Čo sa stalo?“ šepkal Filip. „Udusilo sa?“ „Nie,“ vysvetlil dedko a podal zabalenú striebornú hrču Filipovi. „Alobal je z kovu. Kov funguje ako štít. Rádiové vlny sa od neho odrazili ako lopta od steny. Nemohli prejsť dnu k anténe. Rádijko teraz nevie, čo má hrať, lebo k nemu neprišla žiadna pošta z vysielača.“
Filip držal strieborný balíček pri uchu. Bolo tam úplné ticho. Bolo to zázračné. Neviditeľné vlny tam naozaj boli, len ostali „vymknuté“ vonku.
„Vysloboďme ho!“ zavelil Filip. Začali trhať alobal. Šuch, prásk. Len čo sa objavil kúsok červeného plastu a Filip vytiahol anténu, izbou sa znova rozozvučala hudba. „...a to bola naša pesnička,“ dohrávalo rádio, akoby sa nič nestalo.
„Páni!“ vydýchol Filip. „Takže hudba neprichádza z bateriek?“ „Z bateriek má Rádijko silu, ako ty z raňajok,“ vysvetlil dedko. „Ale informáciu, teda pesničku, dostáva zo vzduchu cez anténu. A pozri sa sem, na tento gombík.“
Dedko ukázal na veľké koliesko na boku rádia, kde boli napísané čísla. „Vieš, prečo tu sú čísla?“ Filip pokrútil hlavou. „Vzduchom nelieta len jedna vlna. Je ich tam veľa. Jedna vlna nesie rozprávku, iná správy o počasí a ďalšia pesničky. Každá vlna má iný tvar a rýchlosť. Keď točíš týmto gombíkom, hovoríš Rádijku, ktorú konkrétnu vlnu má práve teraz chytiť.“
Filip chytil gombík a pomaly ním pootočil. Ššššš... (šumelo to ako more). Písk... (krátky hvizd). „...dnes bude polooblačno...“ (vážny hlas uja). Filip točil ďalej. Ššššš... „...kto sa bojí, nesmie do lesa...“ (iná pesnička).
„Je to ako hľadať kamaráta v dave,“ zasmial sa Filip. „Musím nájsť presne toho pravého.“ „Veľmi správne,“ prikývol dedko. „Tomu sa hovorí ladenie. Učíš Rádijko počúvať len jeden hlas a ostatné ignorovať.“
Rádijko bolo celé bez seba od radosti. Konečne rozumelo, ako funguje! Nebolo to žiadne čary-máry. Bola to veda! Jeho anténa bola ako nastražené ucho. Jeho gombík bol ako vyberač tej správnej chuti. A jeho reproduktor (to okrúhle sitko vpredu) sa triasol, aby rozochvel vzduch v izbe, a tak spravil zvuk pre Filipove uši.
Filip si sadol na zem a začal si kresliť. Nakreslil veľký dom s anténou – vysielač. Potom nakreslil veľa vlnoviek cez celú izbu. Niektoré boli modré, iné červené. A na konci nakreslil svoje malé červené Rádijko s anténou vytiahnutou až po samý vrch papiera.
„Dedko?“ opýtal sa Filip, kým dokresľoval noty lietajúce z rádia. „Áno, Filipko?“ „Keď pôjdem spať a zhasneme svetlo, tie vlny tu stále budú?“ „Budú,“ pohladil ho dedko po vlasoch. „Rádiové vlny tmu nepoznajú. Lietajú cez deň aj v noci, čakajú, kým niekto zapne rádio a povie: 'Chcem vás počuť!'“
Filip sa spokojne usmial. „To je dobre. Aspoň tu v noci nebudem sám. Budem tu ja, medveď a plno neviditeľných pesničiek, ktoré ticho spia vo vzduchu.“
Rádijko na poličke spokojne svietilo svojou malou červenou kontrolkou. Cítilo sa dôležito. Už vedelo, že nie je len obyčajná krabica na baterky. Bolo mostom medzi neviditeľným svetom vĺn a svetom, kde deti tancujú.
A keď Filip neskôr znova pustil svoju obľúbenú pesničku, Rádijko sa snažilo hrať najčistejšie, ako vedelo. Anténu držalo pevne a rovno a každú jednu vlnku premenilo na tú najkrajšiu notu.
Pre malých zvedavcov (skúste si to doma s rodičmi): Deti, všimli ste si niekedy, že rádio v aute prestane hrať, keď vojdete do tunela? Skúste s rodičmi porozmýšľať prečo. Je to podobné, ako keď sme zabalili Rádijko do alobalu? Čo je v stenách tunela také pevné, že cez to vlny neprejdú? (Pomôcka: Je tam veľa kameňa, betónu a železa!)
A skúste sa pozrieť na rádio, ktoré máte doma. Má anténu? Ak nie, možno je schovaná vo vnútri! Skúste ho jemne chytiť, keď hrá. Cítite na prstoch brnenie? To zvuk rozochvieva krabičku