Tomáš sedel na mäkkom koberci a ani sa nepohol. Jeho obľúbené červené autíčko, ktoré vedelo robiť najrýchlejšie zákruty na svete, stálo vedľa neho. Dnes sa mu s ním nechcelo hrať. Cítil sa ako vyfúknutý balón. Ruky mal ťažké, nohy ešte ťažšie a hlava mu klesala dolu, akoby ju niečo ťahalo k zemi.
Slnko cez okno veselo kreslilo po dlážke zlaté pásy, no Tomášovi sa zdalo všetko sivé. Pozrel sa na parapetnú dosku, kde v malom keramickom črepníku bývala jeho kamarátka, fialka. Teda, on ju volal Fialka, aj keď mala zelené listy a ešte nikdy nekvitla. Vždy mala pevné, lesklé lístky, ktoré akoby sa usmievali na slnko. Ale dnes nie.
Dnes Fialka vyzerala presne tak, ako sa Tomáš cítil. Jej listy boli zvädnuté, ovisnuté a bez života. Smutne sa skláňali cez okraj črepníka.
„Čo ti je, Fialka?“ zašepkal Tomáš a podišiel bližšie. „Si aj ty unavená ako ja?“
Fialka, samozrejme, neodpovedala. Iba tam tak smutne stála, či skôr visela. Tomáš sa zamyslel. „Možno ti je smutno. Zaspievam ti!“ A tak začal spievať pesničku o malom autíčku, ktorú si sám vymyslel. Spieval a pozorne sledoval rastlinku. Ale listy ostali stále rovnako ovisnuté.
„Hm, takto to asi nepôjde,“ zamrmlal si. „Nevyšlo to. Čo teraz? Skúsim niečo iné.“
Spomenul si, ako mamička hovorila, že rastlinky potrebujú svetlo. Možno Fialke nestačí len tento kúsok slnka. Opatrne, oboma rukami, posunul črepník na najslnečnejšie miesto na parapete. Sadol si a čakal. Minúta. Dve. Päť minút. Listy sa možno trošičku nadvihli, ale len tak máličko, že si nebol istý, či sa mu to nezdalo. Stále vyzerala veľmi unavene.
„Ani toto nefunguje tak, ako som si myslel,“ povzdychol si. Cítil sa ešte unavenejší ako predtým. Už sa chcel vrátiť na koberec a nerobiť vôbec nič, keď si všimol niečo zvláštne. Prstom sa dotkol hliny v črepníku. Bola úplne suchá a tvrdá, drobila sa mu pod prstom ako starý pieskový koláčik.
„Aha!“ vyhŕklo z neho. „Ty si asi smädná! Mamička predsa vždy hovorí, že kvietky treba polievať.“
To bol nápad! Rýchlo vstal a utekal do kuchyne. Na poličke stála jeho malá žltá krhlička, ktorú používal pri pomáhaní v záhradke. S pomocou mamičky si do nej napustil trochu vody. Nebola ani studená, ani teplá, taká akurát.
„Neboj sa, Fialka, už ti nesiem pomoc,“ prihováral sa jej cestou naspäť. Potom veľmi opatrne, aby nenarobil potopu, začal liať vodu do črepníka. Voda zasyčala, keď sa vpíjala do suchej hliny. Lial pomaly, kvapku po kvapke. Zem začala tmavnúť a voňať ako les po daždi.
„Tak,“ povedal spokojne. „Teraz musíme počkať. Urobíme si taký malý experiment. Nakreslím si ťa, aká si bola predtým, a potom, aká budeš neskôr.“
Zobral si papier a pastelky a nakreslil malý črepník so zvädnutými, smutnými lístkami. Pod obrázok napísal veľkými písmenami: PRED.
Potom sa znova pustil do čakania. Aby mu čas rýchlejšie ubehol, začal si stavať vežu z kociek. Postavil jednu, druhú, tretiu... a zrazu si spomenul. Musí skontrolovať Fialku!
Pribehol k oknu a neveril vlastným očiam. Čo myslíte, deti, čo sa stalo?
Listy už neviseli! Pomaličky, ale isto sa dvíhali nahor k slnku. Boli pevnejšie a zelenšia farba akoby sa im vrátila. Tomáš sa usmial od ucha k uchu. Fungovalo to!
O ďalšiu polhodinu bola Fialka opäť tou veselou rastlinkou ako predtým. Jej listy stáli hrdo a zdalo sa, akoby mu kývali na pozdrav. Tomáš rýchlo zobral druhý papier a nakreslil Fialku teraz – silnú a veselú. Pod obrázok napísal: PO. Položil oba obrázky vedľa seba. Rozdiel bol obrovský.
Vtom mu hlavou prebleskla zvláštna myšlienka. Pozrel sa na veselú Fialku a potom na svoje unavené ruky.
„Fialka bola unavená, lebo bola smädná. Polial som ju a hneď má silu. A ja... ja som tiež unavený. A... kedy som dnes vlastne pil vodu?“ zamyslel sa. Spomenul si na raňajky, keď mal trochu kakaa, ale odvtedy nič. Celé dopoludnie behal, hral sa a na pitie úplne zabudol.
„Mami!“ zakričal a bežal do kuchyne. „Myslím, že som niečo objavil!“
Mamička sa na neho usmiala. „A čo také, môj malý vedec?“
„Moje telo je asi ako Fialka! Keď je smädné, je unavené a všetko na ňom visí,“ vysvetľoval Tomáš horlivo. „Potrebuje poliať!“
Mamička ho pohladila po vlasoch. „Ty si ale múdry pozorovateľ, Tomáško! Máš úplnú pravdu. Naše telo potrebuje vodu, aby malo energiu. Presne ako rastlinky. Tomu sa odborne hovorí hydratácia. To je slovo, však? Znamená to, že si dopĺňame vodu, aby všetko v nás dobre fungovalo.“
Naliala mu veľký pohár čistej vody. Tomáš ho chytil do oboch rúk a pil. Cítil, ako mu chladná voda preteká hrdlom a akoby napĺňala každú jednu unavenú časť jeho tela. Vypil celý pohár.
Chvíľu len tak stál. A potom to prišlo. Najprv sa mu zachcelo poskočiť si. Potom sa mu zachcelo zasmiať sa. A zrazu mal pocit, že by dokázal pretekať aj so svojím červeným autíčkom!
„Funguje to!“ vykríkol radostne. „Už nie som ako zvädnutý list! Mám silu!“
Vrátil sa do izby, schmatol svoje autíčko a to sa konečne dočkalo svojich rýchlych jázd po koberci. Fialka na okne sa na neho dívala svojimi pevnými zelenými listami a Tomáš mal pocit, že sa na neho usmieva. Odteraz už vedel, aké je tajomstvo energie. Nie je to žiadne kúzlo. Stačí sa len pravidelne a poriadne napiť.
A čo vy, deti? Skúste si pri najbližšej prechádzke všimnúť, ako vyzerajú rastlinky, ktoré majú dosť vody, a tie, ktoré sú smädné. A hlavne, nezabudnite polievať aj seba