Eliška stála pred veľkým zrkadlom v predsieni a mračila sa. Práve si obliekla svoje najobľúbenejšie tričko. Bolo jasne žlté a mamina jej ho kúpila len včera. Na hrudi malo veľký nápis: ŠIKOVNICA.
„To nie je fér,“ povedala Eliška nahlas.
Pozrela sa do zrkadla znova. Dievčatko v zrkadle malo rovnaké hnedé vrkoče, rovnaké pehy na nose, ale jej tričko bolo pokazené. Písmená boli poprehadzované a otočené naopak.
„ACINVOKIŠ,“ prečítala Eliška pomaly to, čo videla v zrkadle. „To predsa nič neznamená! Zrkadlo, ty si poplietlo písmenká!“
Eliška zdvihla pravú ruku, aby na dievčatko v zrkadle pohrozila prstom. Ale dievčatko v zrkadle urobilo niečo iné. Zdvihlo svoju ruku – tú, ktorá bola na ľavej strane.
„Aha! Vidíš?“ zvolala Eliška víťazoslávne. „Ja dvíham pravú ruku, a ty dvíhaš ľavú. Všetko vymieňaš! Pravú za ľavú, ľavú za pravú. Si popletené zrkadlo.“
Vtom sa stalo niečo nečakané. Dievčatko v zrkadle žmurklo, hoci Eliška mala oči otvorené dokorán. Odraz sa usmial a prehovoril.
„Ja nie som popletená, Eliška. To len ty sa na to pozeráš trošku inak. Ahoj, volám sa Akšile.“
Eliška od prekvapenia cúvla. „Akšile? Čo je to za smiešne meno?“
„To je predsa tvoje meno, len prečítané pozpiatky,“ zasmial sa odraz. „A musím ti prezradiť jedno tajomstvo. Ja, ani žiadne iné zrkadlo na svete, nevieme vymeniť pravú stranu za ľavú. To my robiť nevieme.“
„Ale veď to vidím!“ Eliška podišla bližšie a dotkla sa studeného skla prstom. „Pozri. Ja mám materské znamienko na pravom líci. Ty ho máš na tej strane, kde… no, vyzerá to ako tvoje ľavé líce.“
„Skúsme jeden pokus,“ navrhla Akšile. „Máš po ruke papier a fixku?“
Eliška prikývla. Na stolíku pod zrkadlom mala pripravený blok, lebo si chcela nakresliť mapu k pirátskemu pokladu. Vzala hrubú modrú fixku.
„Nakresli na papier veľkú šípku, ktorá smeruje doprava,“ povedala Akšile. „Smerom do kuchyne.“
Eliška nakreslila hrubú šípku ->. Postavila sa pred zrkadlo a držala papier pred sebou. Šípka na papieri ukazovala doprava, smerom ku kuchynským dverám.
„Teraz sa pozri na moju šípku,“ povedala Akšile zo zrkadla.
Eliška sa zadívala. Odraz dievčatka držal papier. A kam ukazovala šípka v zrkadle?
„Ukazuje tiež ku kuchynským dverám!“ zvolala Eliška prekvapene.
„Presne tak,“ prikývla Akšile. „Keby som vymieňala strany, moja šípka by musela ukazovať doľava, smerom k vchodovým dverám. Ale ona ukazuje presne tam, kam tá tvoja. Vidíš? Zrkadlo strany nemení. Čo je vpravo, ostane vpravo.“
Eliška sa zamyslela. Bolo to čudné. Šípka fungovala správne. Ale keď zdvihla ruku, stále mala pocit, že je to naopak.
„Tak prečo, keď ti chcem podať ruku,“ natiahla Eliška pravú ruku k sklu, „ty mi podávaš tú druhú?“
„Lebo si myslíš, že som iné dievčatko, ktoré sa k tebe otočilo tvárou,“ vysvetľovala Akšile trpezlivo. „Predstav si, že by si mala na sebe veľa farby. Celú tvár, bruško aj ruky by si mala natreté modrou farbou. Čo by sa stalo, keby si sa takto celá pritlačila na biely papier?“
„Urobila by som odtlačok,“ povedala Eliška.
„Presne! A zrkadlo robí to isté. Ono ťa neotočí, ako keď sa točíš na tanečnej súťaži. Ono ťa len odrazí priamo späť. Zrkadlo nevymieňa pravú a ľavú stranu. Zrkadlo vymieňa predok a zadok.“
„Predok a zadok?“ Eliška si chytila nos.
„Áno. Pozri sa na nás,“ pokračovala Akšile a tiež si chytila nos. „Tvoj nos je najbližšie k zrkadlu, však? A môj nos je tiež najbližšie k sklu. Tvoj chrbát je najďalej od zrkadla. A môj chrbát je tiež najďalej, kdesi hlboko v zrkadlovom svete. Zrkadlo funguje ako pečiatka. Keď dáš pečiatku na papier, tiež sa jej predok stane zadkom. Preto sú písmená na pečiatke naopak, aby na papieri boli správne.“
Eliška sa znova pozrela na svoje tričko. Chytila látku a natiahla ju smerom k zrkadlu.
„Takže,“ premýšľala nahlas, „svetlo z môjho trička letí do zrkadla, tam narazí a vráti sa hneď naspäť ku mne. Nemá čas sa otočiť doprava ani doľava. Len sa odrazí späť ako loptička od steny!“
„Výborne!“ zatlieskala Akšile, hoci to nebolo počuť, len vidieť. „Pochopila si to. To ty si sa musela otočiť čelom k zrkadlu, aby si sa videla. Zrkadlo len verne ukazuje to, čo má pred sebou. To, čo je na tvojom tričku vpravo, je v zrkadle stále na pravej strane zrkadla. Lenže ty, keď sa vidíš, tvoj mozog si myslí: ‚Aha, tam stojí dievča, ktoré sa ku mne otočilo!‘ A preto si myslíš, že mám vymenené ruky.“
Eliška sa začala smiať. Bolo to ako kúzelnícky trik, ktorý práve odhalila. Nie je to kúzlo, je to obyčajná fyzika a trocha logiky.
„Mám nápad!“ zvolala Eliška. „Keď zrkadlo obracia predok za zadok, môžem napísať tajnú správu, ktorú prečíta len ten, kto sa pozrie do zrkadla!“
„To znie ako skvelá výzva,“ súhlasila Akšile.
Eliška si sadla na zem a vzala čistý papier. Chcela napísať odkaz pre ocka, ktorý sa o chvíľu vráti z práce. Ale ako na to? Musí písať tak, ako to vidí Akšile.
Skúsila napísať svoje meno. Normálne: ELIŠKA Pre zrkadlo: AKŠILE
„To je ťažké!“ fučala Eliška. Písmenká museli byť nielen v opačnom poradí, ale aj samy osebe otočené. „Tvoje písmeno ‚E‘ pozerá na druhú stranu.“
„Skús to takto,“ poradila jej odrazová kamarátka. „Napíš odkaz na tenký papier fixkou, ktorá veľmi presakuje. Potom ten papier otoč a pozri sa naň cez svetlo.“
Eliška to skúsila. Na papier napísala veľkými písmenami: AHOJ OCKO
Keď papier otočila na druhú stranu, fixka presvitala. Písmená boli zrazu čudné a opísala ich na druhý, čistý papier presne tak, ako presvitali. Vyzeralo to asi takto: O⋊ƆO ႱOHAH
„Vyzerá to ako tajná reč mimozemšťanov!“ chichotala sa Eliška.
Vtom zarachotil kľúč v zámke. Ocko prišiel!
„Eliška, si doma?“ zavolal ocko z chodby.
„Som v kúpeľni! Poď sem, mám pre teba hádanku!“ kričala Eliška.
Ocko vošiel dnu, ešte v kabáte. „Čo sa deje? Máš nové tričko?“
„Áno, ale to teraz nie je dôležité. Pozri,“ Eliška mu podala lístok s čudným nápisom O⋊ƆO ႱOHAH.
Ocko sa zamračil, posunul si okuliare na nose a krútil hlavou. „O-kco... Jo-hah? To je po čínsky?“
„Nie!“ smiala sa Eliška. „Musíš použiť dekodér. A ten najlepší dekodér visí na stene.“
Ocko sa pozrel na veľké zrkadlo. Eliška podržala papierik pred hruďou, nápisom k zrkadlu. Ocko sa pozrel do odrazu a zrazu sa mu rozžiarili oči. V zrkadle bolo jasne a čitateľne napísané: AHOJ OCKO.
„Teda!“ hvizdol ocko uznanlivo. „To je perfektné! Zrkadlové písmo. Vedela si, že takto písal aj jeden z najslávnejších vynálezcov na svete, Leonardo da Vinci? Aby nikto nemohol len tak čítať jeho poznámky.“
„Naozaj?“ Eliška sa cítila dôležito. „Takže som skoro ako vynálezkyňa.“
„Určite áno,“ ocko ju pohladil po vlasoch. Potom sa pozrel do zrkadla a zamával. „Ahoj, zrkadlová Eliška.“
Eliška sa pozrela tiež. Akšile tam stále bola, usmievala sa a mávala presne tou istou rukou, ktorá bola na strane ocka.
„Ocko?“ spýtala sa Eliška. „Všimol si si, že sanitky majú na kapote nápis tiež napísaný naopak?“
„Máš pravdu,“ prikývlo ocko. „Je tam napísané AKTINAS. Vieš prečo?“
Eliška sa zamyslela. Už vedela, ako funguje zrkadlo. „Aby šofér v aute pred sanitkou, keď sa pozrie do svojho spätného zrkadla, videl nápis správne a rýchlo uhol z cesty!“
„Presne tak! Vidíš, aká si bystrá,“ pochválil ju ocko. „Dnes si sa naučila niečo, čo zachraňuje životy.“
Eliška bola na seba hrdá. Pozrela sa naposledy do zrkadla. Jej tričko v odraze bolo stále nečitateľné, ale to jej už nevadilo. Vedela, že zrkadlo je poctivé a ukazuje svet presne tak, ako k nemu prichádza – len spredu dozadu.
„Vieš čo, ocko?“ povedala Eliška a odložila papier. „Zrkadlá sú super. Ale najlepšie na nich je, že sa v nich môžem vidieť, keď si čistím zúbky. Predstav si, aké ťažké by to bolo bez zrkadla!“
„To veru áno,“ zasmial sa ocko. „A teraz poďme do kuchyne, tá tvoja šípka na papieri ukazovala, že tam na nás čaká večera.“
Eliška žmurkla na Akšile. Akšile žmurkla na Elišku (samozrejme, tým istým okom, ktoré bolo oproti). Tajomstvo zrkadla bolo odhalené a svet bol zrazu o niečo zaujímavejší.
Milé deti, skúste si to aj vy!
Až budete najbližšie pri zrkadle, zoberte si svoju obľúbenú hračku.
- Postavte ju pred zrkadlo.
- Pozrite sa, ktoré uško alebo labku má hračka vpravo.
- Pozrite sa do zrkadla – je to uško na tej istej strane skla? (Pomôcka: Áno, je!)
- Skúste napísať svoje meno na papier tak, aby sa dalo prečítať len v zrkadle. Podarí sa vám to?