Miška poskočila na jednej nohe a s fúkaním si odhrnula neposlušný prameň vlasov z čela. Pred ňou sa v parku tiahol nízky tehlový múrik, ktorý vyzeral ako stvorený pre odvážnych povrazolezcov. „Mami, pozri! Budem ako artistka v cirkuse!“ zvolala a opatrne položila jednu tenisku na úzky okraj. Zhlboka sa nadýchla, zdvihla ruky do strán ako krídla a skúsila urobiť prvý krok. Vtom sa celý svet zakýval. Hop! A už sedela v mäkkej tráve vedľa múrika. „Och!“ zamračila sa. Skúsila to znova. Tentoraz sa jej podarili dva kroky. Jeden, dva a... bác! Znova sedela na zemi. Tráva ju príjemne šteklila, ale Miška cítila, ako v nej rastie hnev. Prečo jej to nejde, keď iné deti po múriku behajú ako veveričky?
Hlboko, hlboko vnútri Miškinej hlavy, v tajomnom a tichom svete jej vnútorného ucha, sa diali veci. Bol to svet plný zvláštnych chodbičiek a kanálikov, ktoré pripomínali malý veselý tobogan. A v týchto kanálikoch sa prelievala číra, zázračná vodička. Práve teraz, keď Miška spadla, sa vodička poriadne rozvírila. „Jujdanenky! To bola jazda!“ zasmial sa tenký hlások. Patril Balanskovi, maličkému gymnastovi v trblietavom modrom oblečení. Bol menší ako zrnko maku a jeho úloha bola najdôležitejšia na svete: starať sa o Miškinu rovnováhu. Balansko mal svoje pracovisko priamo uprostred týchto kanálikov. Z ich stien vyrastali tisíce jemnučkých, citlivých chĺpkov, ktoré sa vlnili vo vodičke ako morské riasy v prúde. Keď Miška pohla hlavou, vodička sa preliala a pošteklila chĺpky. A Balansko presne vedel, čo to znamená. „Hlava sa nakláňa dopredu!“ zahlásil si pre seba, keď sa Miška predklonila, aby si zaviazala šnúrku. Hneď poslal bleskovú správu do Veľkého Riadiaceho Centra, ktorému dospelí hovoria mozog. Centrum hneď vedelo, čo robiť, a prikázalo svalom, aby Mišku udržali v správnej polohe.
Teraz však mal Balansko plné ruky práce. Keď sa Miška prvýkrát pokúsila vyjsť na múrik, jej pohyby boli rýchle a trhané. Vodička v kanálikoch sa rozbúrila ako oceán v búrke. „Hlava vpravo! Nie, už vľavo! Rýchlo dopredu! A teraz dozadu!“ kričal Balansko a snažil sa posielať presné správy. Ale bolo to príliš rýchle. Jeho správy sa pomiešali a Veľké Riadiace Centrum dostalo zmätené pokyny. A tak Miška stratila rovnováhu. Pri druhom pokuse to bolo o kúsok lepšie. Balansko stihol poslať dve správne správy: „Krok vpred, všetko v poriadku... druhý krok, mierne naklonenie doprava, treba vyrovnať ľavou rukou!“ Ale potom Miška znova spanikárila, prudko mykla hlavou a vodička spravila veľkú vlnu. Bác! Balansko si sadol na jeden z chĺpkov a zamyslel sa. „Takto to nepôjde. Ona je príliš rýchla. Musím jej nejako poradiť.“
Miška sedela v tráve a chystala sa to vzdať. „Je to hlúpy múrik,“ hundrala si. Zrazu akoby vo svojej hlave počula tichučký, jemný šepot: „Skús to pomalšie, Miška. Úplne pomaličky.“ Prekvapene sa obzrela. Mama sedela na lavičke a čítala si knihu. Nikto iný nebol nablízku. Kto to povedal? Možno sa jej to len zdalo. Ale čo ak...? „Dobre teda. Posledný pokus,“ povedala si a znova sa postavila k múriku. Tentoraz si spomenula na ten zvláštny hlások. Veľmi, veľmi pomaly zdvihla nohu a položila ju na tehlu. Cítila, ako sa jej telo trošku zakymácalo.
Vnútri v uchu Balansko jasavo zvolal: „Výborne! Teraz to cítim presne!“ Vodička sa len jemne zavlnila a pohladila chĺpky na pravej strane. Balansko okamžite poslal správu: „Mierny náklon doprava. Treba napnúť svaly na ľavej nohe a trošku zdvihnúť ľavú ruku.“ Veľké Riadiace Centrum správu prijalo a hneď vydalo pokyn. Miška ani nevedela ako, a jej ľavá ruka sa sama od seba kúsoček zdvihla. Telo sa vyrovnalo. Stála pevne! Srdce jej radostne búšilo. „Funguje to!“ Teraz druhý krok. Opäť pomaly, opatrne. Balansko vo svojom vodnom svete tancoval od radosti. „Skvelé! Teraz sa vodička preliala dopredu. Posielam správu!“ Miška spravila druhý krok, potom tretí a štvrtý. Sústredila sa, dívala sa pred seba na koniec múrika a ruky držala rozpažené ako krídla lietadla. Každý jej pohyb bol pomalý a plynulý. Pre Balanska to bola hračka. Vodička sa ladne prelievala a on posielal jednu presnú správu za druhou. Bol to dokonalý tím!
Zrazu Miška stála na konci múrika. Zvládla to! Prešla celú cestu bez pádu! Zoskočila na trávu a víťazoslávne sa rozosmiala. „Mami, mami, podarilo sa mi to!“ kričala a bežala k lavičke. „Vidím, si šikulka!“ usmiala sa mama. „Ako si na to prišla?“ Miška sa na chvíľku zamyslela. „Niekto mi poradil, aby som spomalila.“ Potom sa potichu usmiala. Už vedela, kto to bol. Bol to jej tajný kamarát, maličký gymnasta, ktorý býval v jej uchu a pomáhal jej udržať rovnováhu. V ten deň sa naučila niečo veľmi dôležité. Nielen to, ako chodiť po úzkom múriku. Ale aj to, že keď sa niečo nedarí, niekedy stačí len spomaliť a poriadne počúvať svoje telo. Pretože vnútri každého z nás je malý pomocník, ktorý presne vie, čo treba robiť.
Čo myslíte, deti? Skúsite si aj vy doma s pomocou rodičov prejsť po rovnej čiare nakreslenej na zemi? Najprv rýchlo a potom pomaly. Uvidíte, kedy to vášmu malému gymnastovi pôjde lepšie