Ďaleko, preďaleko, v strede našej slnečnej sústavy, si obrovské a horúce Slnko zívalo. Bolo také veľké, že jeho zívanie trvalo celý deň. A po každom veľkom zívaní prišlo ešte väčšie... kýchnutie!
„Hapčííí!“ otriaslo sa Slnko a do vesmíru vyprsklo miliardy drobných, ohnivých častíc. Boli to šibalské a nezbedné iskričky, plné energie. Volali sa Slnečný vietor a ich najobľúbenejšou hrou bolo pretekať sa, kto prvý doletí k planétam a pošteklí ich.
„Idemeeee!“ kričali jedna cez druhú a rútili sa tmavým vesmírom ako zlatá rieka.
Planéta Zem, krásna modrá guľôčka, si práve pokojne driemala. Na jej povrchu sa hrali deti, zvieratká si hľadali potravu a kvietky sa otáčali za príjemným slnečným svetlom. Jej dobrý kamarát Mesiac, ktorý okolo nej krúžil, si však všimol blížiacu sa pohromu.
„Zem, zobuď sa!“ zavolal naliehavo. „Od Slnka sa rúti obrovský kŕdeľ šibalských častíc! Sú rýchlejšie ako zvyčajne!“
Zem pomaly otvorila svoje ospalé oči. Pozrela sa smerom, ktorým ukazoval Mesiac, a naozaj. Žiarivý mrak sa k nej blížil obrovskou rýchlosťou. Vedela, že tieto častice, hoci vyzerajú ako malé hviezdičky, majú toľko sily, že by mohli poškodiť jej jemný vzdušný obal a ublížiť všetkým živým tvorom na jej povrchu.
„Ach nie,“ zľakla sa. „Čo budeme robiť? Deti aj zvieratká musia byť v bezpečí!“
Najprv jej napadlo, že sa skúsi pred nimi schovať. Ale kam? Vo vesmíre nie sú žiadne veľké stromy ani skaly, za ktoré by sa mohla ukryť.
„Mesiac, postav sa predo mňa!“ poprosila.
Mesiac sa snažil, ako najlepšie vedel, ale bol oveľa menší ako Zem. „Prepáč, kamarátka, som príliš malý. Zakryjem len kúsok, ostatné častice prejdú okolo mňa.“
Šibalské častice sa smiali. „Neschováš sa! Už sme skoro tam!“
Zem sa zamyslela. Nemôže utiecť, nemôže sa schovať. Musí sa brániť. Ale ako? Nemá ruky, aby ich odohnala, ani ústa, aby ich odfúkla.
Zrazu si na niečo spomenula. Hlboko, hlboko v jej vnútri, v samom strede, má ukryté tajomstvo. Železné srdce, ktoré sa neustále točí a točí. Toto točenie vytváralo okolo nej čosi neviditeľné a veľmi silné. Bola to jej tajná sila, ktorú používala len v najväčšej núdzi.
„Teraz je ten správny čas,“ povedala si odhodlane. Sústredila všetku svoju energiu. Jej vnútorné srdce sa roztočilo ešte rýchlejšie. Z jej severného a južného pólu vytryskli neviditeľné prúdy sily. Tieto prúdy sa roztiahli do obrovského oblúka okolo celej planéty a vytvorili neviditeľný ochranný štít. Pripomínalo to obrovskú priehľadnú bublinu.
Častice Slnečného vetra dorazili k Zemi a s výkrikom narazili... do niečoho, čo nevideli.
„Bum! Au!“ ozývalo sa z čela ohnivej rieky. „Čo to je? Je tu nejaká neviditeľná stena!“
Neviditeľný štít, ktorý sa odborne volá magnetosféra, bol pevný ako skala. Častice do neho narážali, ale nemohli sa dostať dnu. Štít ich prinútil zmeniť smer. Väčšina z nich len tak neškodne obletela Zem a pokračovala ďalej do vesmíru, trochu zmätená a urazená.
„To nie je fér!“ sťažovali sa.
Niektoré z najodvážnejších a najzvedavejších častíc sa však nevzdali. Kĺzali sa po povrchu neviditeľnej bubliny a hľadali nejakú škáročku. Štít ich však múdro viedol pozdĺž svojich siločiar smerom k severnému a južnému pólu, kde bol vstup do atmosféry najnižšie.
A potom sa stalo niečo prekrásne.
Keď sa tieto ohnivé častice dotkli najvrchnejšej a najjemnejšej vrstvy vzduchu, ktorým Zem dýcha, neublížili jej. Namiesto toho svoju energiu vzduchu odovzdali a ten sa rozžiaril ako čarovná lampa.
Na oblohe nad pólmi sa zrazu objavili úchvatné tancujúce závoje svetla. Boli zelené ako jarná trávička, ružové ako cukrová vata a niekedy aj fialové ako fialky. Svetlá sa vlnili, menili tvar a tancovali po nočnej oblohe ako tie najlepšie tanečnice. Bolo to najkrajšie divadlo vo vesmíre.
Mesiac od úžasu ani nedýchal. „Zem, pozri sa! To je nádhera!“
Zem sa usmiala. Jej štít nielenže ochránil všetko živé, ale spolu s nezbednými časticami vytvoril niečo tak kúzelné. „Volá sa to polárna žiara,“ zašepkala hrdo. „Je to dôkaz, že aj z niečoho, čo vyzerá nebezpečne, môže vzniknúť krása, ak vieme, ako na to.“
Zvieratká a ľudia na severe, ktorí sa pozerali na nočnú oblohu, tlieskali tomu nebeskému predstaveniu. Netušili, že sa práve pozerajú na hrdinský čin svojej vlastnej planéty.
Šibalské častice, ktoré sa dostali k atmosfére, už neboli nahnevané. Boli unavené, ale šťastné, že sa stali súčasťou takej parády. A Zem? Tá vedela, že jej neviditeľný magnetický štít je pripravený chrániť ju znova a znova.
A čo vy, deti? Skúste si s pomocou rodičov zobrať dva magnety. Priblížte ich k sebe a ucítite neviditeľnú silu, ktorá ich od seba odtláča. Presne takú, len oveľa, oveľa väčšiu, má naša Zem. A keď budete niekedy počuť o polárnej žiare, spomeňte si, že je to vlastne svetelná oslava na počesť odvážnej Zeme a jej úžasného ochranného štítu.