Veverička Eliška sa smiala tak veselo, až jej oriešok vypadol z labky. Pozorovala ho, ako sa kotúľa po konári, padá... a...? A nič. Namiesto veselého PUK, ktoré vždy spravil pri dopade na zem, bolo iba ticho. Úplné, hlboké ticho.
„Počuli ste to?“ opýtala sa zmätene. Ježko Ferko, ktorý sa práve snažil napočítať mravce na pníku, zdvihol hlavu. „Čo sme mali počuť, Eliška? Ja som nepočul nič.“ „Presne! Ani ja!“ vyhŕkla veverička a zliezla zo stromu. „Môj oriešok spadol a vôbec nič neurobil. Ani ťuk.“
Z konára nad nimi sa ozvalo tiché zahúkanie. Bola to malá sova Hanka, ktorá cez deň väčšinou driemala, no táto záhada ju prebrala. „Húú... to je zvláštne. Kam presne spadol?“
Eliška ukázala labkou na malú priehlbinku zarastenú sýtozeleným, hustým porastom. Vyzeralo to tam ako v mäkkej perinke. „Aha, tu je!“ zvolala a zdvihla oriešok. Potom ho znova pustila z výšky na to isté miesto. Zvuk žiadny. Iba tichý, takmer neviditeľný dopad do mäkkého vankúša.
„Skúsim ja!“ povedal Ferko. Opatrne sa schúlil do klbka a gúľal sa dolu malým svahom, priamo do tej istej zelenej priehlbinky. Vždy, keď to robil v lese, jeho pichliače šuštali a dupotali. Ale teraz... ticho. Akoby sa z neho stal obláčik.
„Toto je Údolie ticha!“ zašepkala Hanka a zletela na konár bližšie k nim. „Počula som o ňom od starého havrana. Vraj tam zmizne každý zvuk.“ Eliška zvedavo nakročila do údolia. „Haló?“ zakričala. Jej hlas znel tlmene, akoby ho niekto zabalil do vaty. Skúsila to znova, silnejšie. „HALÓÓÓ!“ Znelo to, akoby kričala do periny.
„Fascinujúce,“ zamyslel sa Ferko a rozbalil sa z klbka. „Ale prečo? Nič tu nevyzerá čarovne. Iba stromy a...“ odhrnul labkou kúsok zeleného porastu. „...a veľa, veľa tohto mäkkého machu.“ Dotkol sa ho ňufákom. Bol vlhký a hebký.
„Možno ten mach pohlcuje zvuky,“ navrhla Hanka. „Je taký hustý a plný malých dierok. Čo ak sa zvuk v nich stratí?“ „To je dobrá hypotéza!“ súhlasil Ferko. „Musíme to overiť. Potrebujeme spraviť systematický pokus.“ Slovo „systematický“ sa mu veľmi páčilo, znelo dôležito a múdro.
Vrátili sa pár krokov naspäť, kde sa údolie končilo a začínal bežný les s tvrdou udupanou zeminou a kameňmi. „Tak,“ velil Ferko. „Plán je takýto. Eliška, nájdi dva rovnaké kamienky. Hanka, ty budeš pozorne počúvať. Ja budem všetko zaznamenávať.“ Vzal paličku a do hliny začal kresliť. Nakreslil kameň a vedľa neho vlnovky, ktoré mali predstavovať zvuk.
Eliška sa vrátila s dvoma malými, hladkými kamienkami. „Výborne. Pokus číslo jeden,“ povedal Ferko vážne. „Pusti prvý kamienok tu, na túto tvrdú zem.“ Eliška pustila kamienok. KLIK! Zvuk bol jasný a ostrý. Ferko prikývol a ku svojej kresbe kamienka dokreslil ešte viac vlnoviek.
„Teraz pokus číslo dva,“ pokračoval. „Pusti druhý kamienok tam, do toho machu v Údolí ticha.“ Eliška opatrne podišla k okraju údolia a pustila druhý kamienok priamo do mäkkého zeleného vankúša. Všetci traja napäto načúvali. Ticho. Kamienok zmizol v machu bez jediného cinknutia. Ferko podišiel k svojej kresbe, nakreslil vedľa nej kopček machu a za ním... žiadne vlnovky.
„Takže je to jasné!“ zvolala Eliška. „Ten mach naozaj pojedá zvuky!“ „Nepojedá ich,“ opravila ju Hanka jemne. „Skôr ich pohlcuje. Zvuk sú vlastne také neviditeľné vibrácie vo vzduchu. Keď narazia na niečo tvrdé, odrazia sa a my ich počujeme. Ale keď narazia na niečo mäkké a pórovité ako tento mach, stratia sa v ňom. Ako keď hodíš loptičku do snehu.“ „Presne tak!“ prikývol Ferko. „Tie vibrácie sa v machu utlmia a premenia na teplo. Ale tak máličko tepla, že to ani necítime.“
Stáli tam a chvíľu len tak potichu premýšľali. Objavili tajomstvo Údolia ticha! Nebola to žiadna mágia, ale fyzika. „Čo myslíte, deti, na čo by sa takýto zvuk pohlcujúci materiál dal použiť?“ spýtal sa Ferko, akoby sa prihováral nielen kamarátom, ale aj niekomu ďalšiemu, kto ich potichu pozoroval.
Zrazu sa z diaľky ozvalo hlasné, rytmické klopanie. ŤUK-ŤUK-ŤUK! ŤUK-ŤUK-ŤUK! „Och, to je ďateľ Dodo,“ povzdychla si Eliška. „Zase stavia novú poličku vo svojom strome. Je veľmi pracovitý, ale tú jeho dielňu počuť po celom lese. Jazvec Krištof, ktorý býva pod ním, sa stále sťažuje, že si nemôže po nočnej zmene pospať.“
Všetkým trom sa v očiach zaleskla rovnaká myšlienka. Pozreli sa na seba, potom na mach v Údolí ticha a potom smerom, odkiaľ prichádzalo klopanie. „Máme riešenie!“ zvolali takmer naraz.
Pustili sa do práce. S pomocou ďalších kamarátov začali opatrne zbierať chumáče machu. Dávali pozor, aby ho nevytrhali celý, ale brali len kúsky z miest, kde ho bolo najviac. Nosili ho v košíkoch z brezovej kôry až k stromu ďatľa Doda.
Dodo ich najprv nechápavo sledoval. „Čo to robíte? Chystáte sa mi tu upratovať?“ „Nie, Dodo,“ vysvetlil mu Ferko. „Priniesli sme ti darček. Pre teba, aj pre tvojich susedov. Objavili sme materiál, ktorý skvele pohlcuje zvuk. Je to taká prírodná izolácia.“ „Izolácia?“ čudoval sa Dodo. To slovo ešte nepočul.
Hanka mu všetko múdro vysvetlila o vibráciách a o tom, ako mach funguje. Dodo bol nadšený. „Takže keď si týmto obložím steny svojej dielne, nebudem už nikoho rušiť?“ „Presne tak!“ povedala Eliška. „A pán jazvec sa konečne vyspí.“
S Dodovou pomocou pripevnili mach na vnútorné steny jeho dutiny v strome. Keď bolo všetko hotové, Dodo sa s chuťou pustil do práce. Zobral si dláto a kladivko a udrel. Z dutiny sa ozvalo len tiché, tlmené „ťuk“. Vonku to bolo počuť sotva ako šepot lístia. Eliška, Ferko a Hanka sa usmiali. Nielenže vyriešili záhadu Údolia ticha, ale svoje nové vedomosti použili na to, aby pomohli celému lesu.
Na druhý deň ráno ich čakal oddýchnutý a usmiaty jazvec Krištof s košíkom plným lesných malín. „Ďakujem vám, malí vedci,“ povedal. „Prvýkrát po mesiacoch som spal ako v bavlnke.“
Eliška, Ferko a Hanka si sadli pod strom a pochutnávali si na sladkých malinách. Údolie ticha už nebolo len záhadným miestom, ale ich malým laboratóriom. A oni vedeli, že v lese sa skrýva ešte mnoho ďalších tajomstiev, ktoré čakajú na to, až ich niekto objaví. Stačilo sa len dobre pozerať, počúvať a klásť si správne otázky. Napríklad... prečo sú dúhy vždy do oblúka? Ale to je už námet na úplne iné dobrodružstvo.