Veveričiak Filip sa hnal po konári starej borovice s dôležitosťou malého generála. Vzduchom poletovali prvé snehové vločky tejto zimy, jemné a krehké ako pavučinky. Filip mal veľký plán. Nechcel len tak hocijakú vločku. Chcel tú najkrajšiu, najdokonalejšiu, ktorá sa trblietala ako diamant. Práve jednu takú zazrel. Opatrne ju chytil na konček svojho huňatého chvosta a rýchlo s ňou zoskočil na tmavý kus kôry, aby si ju mohol poriadne obzrieť.
„Aha! Mám ju!“ zvolal pyšne. „Je dokonalá! Eliška, pozri sa!“
Z kopy lístia neďaleko vystrčila zvedavý ňufáčik ježibaba Eliška. Jej pichliače sa smiešne zachveli, keď sa pomaly dogúľala bližšie. „Ukáž, Filip, čo si ulovil?“
Filip s hrdosťou ukázal na svoj poklad. Ležala tam, nádherná šesťcípa hviezdička. Ale... niečo nesedelo. Filip zamrkal. Znova sa pozrel. Jeho nadšenie zrazu splaslo ako prepichnutý balón.
„Ale nie,“ zašepkal sklamane. „Je pokazená.“
„Pokazená? Ako to?“ čudovala sa Eliška a prizrela sa bližšie. „Vyzerá úplne v poriadku. Má šesť krásnych ramien, presne ako má mať.“
„Ale nie je biela!“ lamentoval Filip a zúfalo rozhodil labkami. „Pozri! Je úplne priesvitná! Ako kúsok skla alebo zamrznutá kvapka vody. Všetok sneh je predsa biely ako mlieko a táto moja... táto moja je nič!“ Znelo to, akoby mu niekto ukradol ten najlepší oriešok na svete.
Eliška si vločku prezerala. Filip mal pravdu. Na tmavej kôre bola takmer neviditeľná, len jej hrany sa jemne trblietali. „Možno... možno jej je len zima a hanbí sa ukázať svoju farbu,“ navrhla opatrne.
To Filipovi dodalo nádej. „Dobrý nápad! Musíme ju zohriať a povzbudiť!“
Najprv na vločku jemne dýchali teplý vzduch. Nič sa nestalo. Potom jej Filip začal spievať veselú pesničku o skákaní po stromoch a Eliška ho sprevádzala tichým šušťaním lístia. Vločka sa ani nepohla, stále bola len priehľadná.
„Nevyšlo to,“ povzdychol si Filip. „Čo teraz? Prečo nie je biela ako všetky ostatné?“
Eliška sa zamyslela a jej malé očká zažiarili. „Viem! Keď niečo nevieme, ideme za niekým, kto to vie. Pôjdeme za profesorom Sovom! Býva v knižnici vo veľkom dube a vie odpoveď na všetko.“
Myšlienka sa Filipovi páčila. Spoločne sa vydali cez les, ktorý sa pomaly začínal obaľovať do tenkej vrstvy snehu. Cestou si všímali, ako sa pod nohami sneh správa. Keď ho bolo málo, videli cez neho trávu a lístie. Ale tam, kde ho napadalo viac, vytváral súvislú bielu perinu.
Knižnica profesora Sovu bola útulná diera v starom dube, plná zvitkov kôry, popísaných listov a poličiek z húb. Starý múdry sova sedel za stolom z peňu a čistil si okuliare pierkom.
„Dobrý deň, pán profesor,“ pozdravili zborovo.
„Á, Filip a Eliška! Vitajte, vitajte!“ zahúkal priateľsky a nasadil si okuliare. „Čo vás trápi, moji malí bádatelia? Vidím na vašich tvárach veľkú záhadu.“
Filip mu všetko vyrozprával. O dokonalej vločke, ktorá nebola biela, ale priehľadná, a o ich neúspešných pokusoch ju „opraviť“.
Profesor Sova počúval veľmi pozorne, hlavu naklonenú nabok. Keď Filip skončil, neprezradil mu hneď odpoveď. Namiesto toho sa spýtal: „Povedzte mi, Filip, akej farby je jedna jediná kvapka dažďa?“
„No predsa nijakej,“ odpovedal Filip. „Je priehľadná.“
„Správne. A akej farby je pena na potoku, keď voda rýchlo tečie a vytvára veľa bubliniek?“
Eliška sa zamyslela. „Pena je biela!“
„Veľmi zaujímavé, však?“ zahúkal profesor a z poličky opatrne zobral dva predmety. Jeden bol hladký kúsok ľadu, čistý ako sklíčko. Druhá bola miska plná rozdrveného ľadu. „S pomocou dospelého si to môžete vyskúšať aj doma s ľadom z mrazničky. Pozrite sa cez tento hladký kus. Čo vidíte?“
Filip a Eliška sa pozreli. „Vidíme všetko, je priehľadný,“ povedal Filip.
„Výborne. A teraz sa pozrite na túto kopu rozdrveného ľadu. Akej je farby?“
„Je biela!“ zvolali obaja naraz.
„Ale prečo?“ spýtal sa Filip nechápavo. „Veď je to stále ten istý ľad!“
„Presne tak!“ usmial sa profesor Sova. „Záhada nie je vo vločke, ale v tom, ako sa na ňu pozerá svetlo. Predstavte si svetlo ako tisíce maličkých, skákajúcich loptičiek. Keď dopadnú na jednu hladkú, priehľadnú vločku, väčšina z nich prejde rovno cez ňu. Ale čo sa stane, keď na zemi leží nie jedna, ale milióny vločiek?“
Práve v tej chvíli sa vonku spustilo husté sneženie. Profesor Sova otvoril veľké okno z tenkej blany. Vločky sa sypali a sypali, tancovali vo vzduchu a sadali jedna na druhú. Za chvíľku bola celá krajina pod oknom pokrytá hrubou, žiarivou vrstvou.
Filip a Eliška s úžasom pozerali von. Všetko bolo nádherne biele.
„Aha!“ vykríkol Filip. „Už to chápem! Keď je veľa vločiek na sebe, vytvoria veľa maličkých stienok a hrán. Tie malé loptičky svetla potom nemôžu prejsť rovno. Musia sa odrážať! Skáču z jednej plôšky na druhú, miešajú sa a lietajú do všetkých strán!“
„A keď sa všetky farby svetla takto pomiešajú, naše oči to vidia ako bielu farbu,“ doplnila ho nadšene Eliška. „Takže jedna vločka ani nemôže byť biela! Bielu farbu vytvoria až všetky spolu!“
„Presne tak, moji drahí,“ zahúkal spokojne profesor Sova. „Jedna vločka je ako jeden hudobník. Je krásna sama osebe. Ale až keď sa spojí celý orchester miliónov vločiek, vznikne tá nádherná biela symfónia. Tvoja vločka nebola pokazená, Filip. Bola dokonalá. Bola prvým hudobníkom v orchestri.“
Filip sa rozžiaril. Cítil sa, akoby objavil najväčšie tajomstvo zimy. Už nebol smutný. Bol hrdý na svoju malú, priehľadnú vločku, ktorá začala celé to biele kúzlo.
Spolu s Eliškou sa poďakovali profesorovi a rozbehli sa von. Skopili do čerstvého, mäkkého snehu a smiali sa. Vzali plné labky snehu a vyhadzovali ho do vzduchu. Každá jedna vločka v tej chumelici bola priehľadná, ale všetky spolu maľovali svet na bielo.
„A čo myslíte, deti?“ ozval sa zrazu spoza nich veselý hlas rozprávača. „Všimli ste si niekedy, že aj cukor je biely, hoci jedno zrniečko je priesvitné? Alebo soľ? Pri najbližšom varení sa na to s rodičmi poriadne pozrite!“