V hlbokých zelených lesoch, kde sa stromy dotýkajú oblakov, stála najkrajšia škôlka široko-ďaleko. Lesná škôlka pani učiteľky Sovy bola domovom pre najšikovnejšie zvieratká z celého okolia.
„Dnes sa budeme učiť počítať s orieškami a šiškami!“ vyhlásila pani učiteľka Sova. „Každé zvieratko dostane svoj košíček s počítadlami.“
Zajko Filip dostal košík plný lesných orieškov. „Jeden, dva, tri, štyri, päť! Mám päť orieškov!“
Veverička Zuzka mala v košíku krásne šišky. „Ja mám tri veľké a dve malé. To je spolu päť šišiek!“ radostne pípala.
Medvedík Bruno sa pýšil svojimi žaluďmi: „Ja mám sedem žaludí!“
Vtom sa ozval zvonček na prestávku a všetky zvieratká sa rozbehli von hrať sa. Po prestávke sa však stalo niečo čudné. Keď sa vrátili do triedy, ich košíky boli takmer prázdne!
„Kde sú moje oriešky?“ zvolal Filip. „Predtým som mal päť, teraz mám len dva!“
„Aj moje šišky zmizli!“ plakala Zuzka. „Zostali mi len tri z piatich!“
Medvedík Bruno smutne pozeral do svojho košíka: „A mne zo siedmich žaludí zostali len štyri!“
Pani učiteľka Sova zamyslene naklonila hlavu: „To je naozaj záhada. Musíme ju vyriešiť! Filip, koľko orieškov ti zmizlo?“
Filip premýšľal: „Mal som päť, teraz mám dva. Päť mínus dva sa rovná tri. Zmizli mi tri oriešky!“
„Výborne!“ pochválila ho pani Sova. „A ty, Zuzka?“
„Mala som päť, zostali mi tri. Päť mínus tri... to sú dva! Zmizli mi dve šišky!“
„A Bruno?“
„Zo siedmich mi zostali štyri. Sedem mínus štyri je tri. Zmizli mi tri žalude!“
Pani učiteľka Sova pokývala hlavou: „Teraz vieme, koľko vecí zmizlo. Ale stále nevieme, kde sú. Poďme hľadať!“
Zvieratká sa rozdelili do skupiniek. Po chvíli Filip zavolal: „Pozrite! Pod umývadlom sú dva oriešky!“
„A tu je jedna šiška!“ pridala sa Zuzka.
Bruno našiel za veľkou knihou jeden žaluď. Ale to stále nebolo všetko.
„Počkajte,“ povedal múdro ježko Ižak. „Možno nám nikto nechcel ukradnúť naše počítadlá. Možno sa len niekam zakotúľali, keď sme sa hrali!“
„Máš pravdu!“ zvolala Zuzka. „Keď sme sa naháňali, veľmi sme poskakovali!“
Pani učiteľka Sova sa usmiala: „To je veľmi dobrá myšlienka. Poďme sa pozrieť pod lavice a stolíky!“
A skutočne! Pod Filipovým stolíkom sa skrýval jeden oriešok. Pod lavicou našli ďalšiu Zuzkinu šišku a dva Brunove žalude sa našli až za kvetináčom.
„Teraz spočítajme, či sme našli všetko!“ navrhla pani Sova.
Filip si poukladal pred seba svoje oriešky: „Mal som dva v košíku, našli sme dva pod umývadlom a jeden pod stolíkom. To je spolu... dva plus dva plus jeden... päť orieškov! Našli sme všetky!“
Zuzka radostne tlieskala: „Ja som mala tri v košíku, našli sme jednu šišku v knižnici a jednu pod lavicou. Tri plus jeden plus jeden sa rovná päť! Mám všetky šišky!“
Bruno sa rozžiaril: „Ja som mal štyri v košíku, plus jeden za knihou a plus dva za kvetináčom... štyri plus jeden plus dva... to je sedem žaludí! Úplne všetky!“
„Vidíte?“ usmiala sa pani učiteľka Sova. „Niekedy sa veci len stratia, ale ak premýšľame logicky, väčšinou ich nájdeme. A pritom sme si precvičili sčítanie aj odčítanie!“
Filip poskočil: „A ja som sa naučil, že päť mínus dva je tri, a aj že dva plus dva plus jeden je päť!“
Bruno sa zasmial: „Matematika je ako detektívna práca! Musíme sledovať stopy a počítať dôkazy!“
Pani učiteľka Sova zatlieskala krídlami: „Presne tak! A teraz si môžeme s našimi nájdenými počítadlami ešte chvíľu pohrať.“
Keď zazvonil zvonček na koniec vyučovania, všetky zvieratká sa tešili na ďalší deň. Vedeli, že matematika nie je strašidlo, ale zábavná hra plná záhad.
„Nezabudnite,“ zavolala im na záver pani učiteľka Sova, „ak sa vám doma niečo stratí, skúste premyslieť, kde to mohlo skončiť. A nezabudnite si to spočítať!“
Na druhý deň ráno prišiel Filip do školy s veľkým úsmevom: „Pani učiteľka, včera večer som doma nemohol nájsť tri farebné ceruzky. Ale spomenul som si na našu záhadu a našiel som ich! Dve pod posteľou a jednu v kuchyni. A teraz mi už nechýba ani jedna!“
A tak sa lesná škôlka stala miestom, kde sa zvieratká naučili, že každá záhada má riešenie, ak použijeme hlavu a nevzdáme sa hľadania.