Vysoko, vysoko nad zemou, v mäkkom bielom oblaku, sa zrodila snehová vločka. Nebola len taká obyčajná. Trblietala sa ako najmenší diamant a dostala meno Iskra. Hneď ako sa narodila, začala svoju dlhú a pomalú púť k zemi. Točila sa a tancovala vo vetre ako malá balerína v bielej sukničke.
„Jupí!“ tešila sa a krútila sa do rytmu studeného vánku. Práve pri jednej elegantnej otočke si všimla niečo zvláštne. Mala šesť krásnych, súmerných ramien, ktoré sa leskli v slabom zimnom slnku. Ale jedno z nich... vyzeralo akosi povedome.
„Čo to?“ zamrmlala si tichučko. „Som nejaká... zvláštna.“ Na chvíľu prestala tancovať a poriadne sa na seba pozrela. No áno! Jej prvé rameno nevyzeralo len ako palička z ľadu. Vyzeralo presne ako ona celá! Malo šesť vlastných, maličkých ramienok, ktoré z neho vyrastali presne tak, ako jej veľké ramená vyrastali z jej stredu.
„To je ale smiešne,“ zachichotala sa. „Asi sa mi to len zdá. Určite som sa z toho točenia príliš zatočila.“ A tak sa veselo krútila ďalej. Lenže myšlienka jej nedala pokoj. Znovu sa zastavila, tentoraz ešte opatrnejšie, a prižmúrila svoje neviditeľné očká.
Pozrela sa na druhé rameno. A na tretie. Aj na štvrté, piate a šieste. Všetky boli rovnaké! Každé jedno rameno bolo dokonalou zmenšeninou jej samej.
„Počkať, počkať!“ zvolala do ticha padajúceho snehu. Jej zvedavosť rástla ako snehová guľa kotúľajúca sa z kopca. „Ak je každé moje rameno ako ja, čo potom tie ešte menšie ramená na nich?“
S obrovským sústredením zaostrila na jedno z tých maličkých ramienok. A skoro prestala dýchať od úžasu. Aj to najdrobnejšie ramienko malo svojich vlastných šesť miniatúrnych výbežkov! Bol to ten istý vzor, len ešte menší. A ešte menší. A ešte menší, taký maličký, že ho už skoro ani nevidela.
„Ja som... ja som ako nekonečná kresba!“ zašepkala ohromene. Cítila sa zrazu veľmi výnimočná, ale aj trochu zmätená. Sú všetky vločky takéto? Rozhliadla sa okolo seba. Tisíce iných vločiek padali spolu s ňou. Niektoré boli jednoduché hviezdičky, iné pripomínali ihličky. Žiadna sa na ňu úplne nepodobala.
Práve keď nad tým premýšľala, zavial okolo nej pomalý, majestátny prúd vzduchu. V ňom sa niesla jedna obrovská, stará vločka. Leskla sa múdrosťou a pokojom.
„Dobrý deň,“ pozdravila ju Iskra zdvorilo. „Môžem sa vás niečo spýtať?“
Stará vločka, ktorá sa volala Krištáľ, sa na ňu usmiala. „Samozrejme, maličká. Čo ti robí starosti na tvojej prvej ceste?“
„Nie sú to starosti, skôr... záhada,“ vysvetľovala Iskra nadšene. „Všimla som si, že moje ramená vyzerajú presne ako ja. A ich ramená tiež. A ich ramená tiež! Opakuje sa to stále dookola. Je to normálne?“
Krištáľ sa zasmial hlbokým, cinkavým smiechom. „Normálne? Milá Iskra, je to úžasné! Objavila si jedno z najkrajších tajomstiev prírody.“
„Tajomstvo?“ zvedavo sa spýtala Iskra.
„Presne tak,“ prikývol Krištáľ. „Príroda je veľká umelkyňa a zároveň aj matematička. Miluje vzory, ktoré sa opakujú v rôznych veľkostiach. Predstav si strom. Má hrubý kmeň, z neho vyrastajú konáre. Z konárov vyrastajú menšie vetvičky a z nich ešte menšie. Vždy je to podobný tvar, len menší a menší.“
Iskra vytreštila oči. „Naozaj! Ako karfiol! Jeho ružičky vyzerajú ako celý malý karfiol!“
„Vidíš? Si veľmi bystrá!“ pochválil ju Krištáľ. „Presne tak. Tento princíp nekonečného opakovania je všade okolo nás. V listoch papradia, v ulitách slimákov, dokonca aj v tom, ako sa rieky vetvia na menšie potôčiky. Múdri ľudia na zemi pre to majú aj špeciálne meno. Hovoria tomu fraktál.“
„Fraktál,“ zopakovala si Iskra nové slovo. Znelo jej čarovne a vedecky zároveň. „Takže ja som fraktál?“
„Si nádherný, dokonalý ľadový fraktál,“ povedal Krištáľ s hrdosťou. „Každý kúsok teba nesie obraz celku. To je to, čo ťa robí takou zložitou a krásnou. Buď na to hrdá.“
Iskra sa odrazu cítila neuveriteľne šťastná. Už nebola zmätená. Rozumela svojej vlastnej kráse. Pozrela sa na svoje ramená a videla v nich nekonečný tanec tvarov.
„Ďakujem vám, pán Krištáľ!“ zavolala za starou vločkou, ktorá už pomaly klesala nižšie.
Svoju cestu k zemi dokončila s novým pocitom sebavedomia. Už sa len netočila, ona tancovala! Predvádzala svoj zložitý vzor každému, kto by sa len pozrel. Nakoniec mäkko ako pierko pristála na okennom parapete. Ležala tam, trblietala sa a obdivovala svoj vlastný zložitý tvar, ktorý sa odrážal v skle.
A čo vy, deti? Keď najbližšie bude padať sneh, skúste si s pomocou rodičov zobrať lupu a pozrieť sa na vločky zblízka. Možno aj vy objavíte nejaký ten čarovný fraktál. Skúste si spočítať, koľko majú ramien. A všimnite si, či sa na nich neopakuje nejaký vzor. Príroda je plná takýchto úžasných hádaniek