V lesíku na slnkom zaliatej čistinke voňala živica a spievali vtáčiky. V korune starého duba bývali dvaja malí veveričiaci, Čip a Čap. Boli to bratia a najlepší kamaráti, no občas sa vedeli hašteriť ako dva nezbedné chrobáky. Čip bol rýchly a trochu netrpezlivý, zatiaľ čo Čap bol rozvážnejší a rád o veciach premýšľal.
Jedného dňa, keď sa spolu naháňali po mäkkom machu, Čip zrazu zastal. Zdvihol ňufáčik a zhlboka sa nadýchol. „Čap, cítiš to? To je tá najlepšia vôňa na svete!“
Čap sa pridal a spolu sledovali tú sladkú stopu vo vzduchu. Priviedla ich k veľkému pníku uprostred čistinky. A tam, priamo na pníku, ležal najkrajší koláč, aký kedy videli. Bol okrúhly, s lesklou čokoládovou polevou a kopou červených jahôd navrchu. Zrejme ho tu zabudli turisti.
„Jéj! Koláč!“ vyhŕkol Čip a už-už sa chcel do neho pustiť.
„Stoj!“ zastavil ho Čap. „Našli sme ho spolu. Musíme si ho spravodlivo rozdeliť.“
Čip si premeral koláč očami. „Dobre. Tak ja si vezmem túto väčšiu časť s jahodami a ty si môžeš zobrať ten menší kúsok,“ navrhol a labkou ukázal naozaj malý odrobok.
„To nie je spravodlivé!“ namietal Čap a zamračil sa. „Ja chcem tiež jahody! A prečo by mal byť tvoj kusisko väčší?“
„Lebo som ho zbadal prvý!“ odvetil Čip a chytil koláč.
„Ale ja som ho zavetril!“ bránil sa Čap a potiahol koláč k sebe.
Začali sa oň naťahovať. „Môj!“ „Nie, môj!“ Koláč sa nebezpečne nakláňal a z polevy začali padať drobné omrvinky. Hádali sa tak hlasno, že zobudili pani sovu Hedu, ktorá driemala v dutine neďalekého stromu.
Zahúkala múdro a potichu k nim priletela. „Hú-hú, chlapci moji, čože sa tu deje za taký krik? Ešte aj ďateľ prestal klopať, tak ste hluční.“
Veveričiaci stíchli a s hanbou pozerali na koláč. „Pani sova, našli sme tento koláč,“ začal vysvetľovať Čap. „Ale nevieme, ako si ho spravodlivo rozdeliť.“
„Ja chcem väčší kus!“ dodal Čip.
Sova Heda si ich prezrela svojimi veľkými, múdrymi očami. „Spravodlivé delenie znamená, že každý dostane rovnako veľký diel. Máte jeden celý koláč a ste dvaja. Potrebujete ho rozdeliť na dve rovnaké časti. Každá taká časť sa volá polovica.“
„Polovica?“ zopakoval Čip zvedavo. To slovo ešte nepočul.
„Presne tak,“ prikývla sova. „Keď spojíte dve polovice, opäť máte jeden celok. Ukážem vám to. Nájdite nejaký čistý a rovný konárik.“
Čap hneď pobehol k breze a našiel tenký, rovný konárik. Očistil ho od lístia a podal sove.
„Výborne,“ pochválila ho Heda. „Teraz sa dobre pozerajte. Aby ste mali dve rovnaké polovice, musíte koláč prerezať presne cez jeho stred.“ Konárikom naznačila čiaru, ktorá viedla od jedného kraja koláča k druhému, priamo cez jeho centrum. „Tak, Čip, skús to teraz ty. Pomaly a opatrne.“
Čip, ktorý bol zvyčajne netrpezlivý, sa teraz sústredil. Chytil konárik a pomaličky ho zatlačil do mäkkého koláča presne tam, kde mu ukázala sova. Cvak! Koláč sa rozdelil na dva úplne rovnaké kusy. Na každom bola čokoláda a presne rovnaký počet jahôd.
„Aha!“ zvolal Čap nadšene. „Sú rovnaké! Každý máme jednu polovicu!“
„Vidíte? Žiadne hádky,“ usmiala sa sova. „Teraz si môžete pochutnať.“
Čip a Čap si práve chceli vziať svoje polovice, keď z kríkov vybehol ich kamarát, ježko Pichoš, a za ním cupitala aj malá myška Hryzka.
„Ahojte!“ zavolal Pichoš. „Cítili sme úžasnú vôňu! Čo to tu máte?“
Čip a Čap sa na seba pozreli. Mali len dve polovice, ale teraz tu boli kamaráti. Bolo by im ľúto jesť takú dobrotu pred nimi.
„Našli sme koláč,“ povedal Čap a pozrel na sovu Hedu, akoby prosil o radu.
Sova Heda chápavo prikývla. „Zdá sa, že máme nový problém. Čo myslíte, deti, ako si teraz koláč rozdelia?“ spýtala sa akoby do vetra. „Už nie ste dvaja, ale štyria. Ako rozdelíte dva kusy pre štyroch hladošov, aby to bolo opäť spravodlivé?“
Čip sa zamyslel. „Žeby sme každú polovicu... ešte raz rozdelili na polovicu?“ navrhol opatrne.
„Výborný nápad, Čip!“ pochválila ho sova Heda. „Presne tak! Keď rozdelíte každú polovicu znova na dva rovnaké diely, dostanete štyri rovnaké kúsky. A jeden taký kúsok sa volá štvrtina.“
„Štvrtina,“ zašepkala myška Hryzka a olizla si fúziky. To znelo veľmi chutne.
„Poďme to skúsiť!“ povedal Čap a vzal si svoj konárik. Opatrne prerezal svoju polovicu koláča na dva menšie, ale stále rovnaké trojuholníky. Čip urobil to isté so svojou polovicou.
Zrazu na pníku neboli dve polovice, ale štyri menšie, úplne rovnaké kúsky. Každý mal svoj kúsok čokolády aj kúsok jahody.
„Jeden, dva, tri, štyri!“ počítal Pichoš. „Štyri štvrtiny! Pre každého jedna!“
Čip podal jednu štvrtinu Pichošovi a druhú Hryzke. Jednu si nechal pre seba a posledná ostala pre Čapa. Sadli si okolo pníka a so smiechom sa pustili do jedla.
„Mňam, táto štvrtinka je výborná!“ chválila Hryzka s plnými ústami.
„A spolu chutí ešte lepšie,“ dodal Čip a pozrel na svojich kamarátov. Už sa vôbec nehádal. Zistil, že podeliť sa o sladkú dobrotu s priateľmi je oveľa krajšie, ako zjesť veľký kus sám.
Pani sova Heda ich spokojne pozorovala. „Tak vidíte,“ zahúkala na záver. „Dnes ste sa naučili nielen to, čo je polovica a štvrtina, ale aj to, že najväčšou radosťou je tá, o ktorú sa podelíte.“
Veveričiaci a ich kamaráti súhlasne prikyvovali s plnými pusinkami. A od toho dňa vždy, keď niečo našli, vedeli, ako si to spravodlivo rozdeliť. A vy, deti? Skúsite si najbližšie s pomocou rodičov rozdeliť jablko alebo pizzu na polovice či štvrtiny? Uvidíte, aká je to zábava