Bolo to v ten večer, keď sa vzduch voňal ako sladké letné jablká a cvrčky hrali svoj tajný koncert. Elka sedela na deke v záhrade a kreslila si. Nekreslila domček ani kvetinku. Kreslila raketu s dúhovým chvostom, ktorá letela pomedzi hviezdy. Zrazu začula zvláštny zvuk. Nebolo to bzučanie čmeliaka ani vrčanie kosačky od susedov. Bolo to tiché, jemné bzučanie, akoby niekto šepkal „bzz-bzz-bzz“ priamo do ucha.
Elka zdvihla hlavu. Spoza veľkého kríka s malinami vyletela maličká, ligotavá gulička. Točila sa vo vzduchu a pristála mäkko na tráve, ani lístok nepohnúc. Gulička sa s tichým „klik“ otvorila a von vyhopkal drobný človiečik. Bol zelený ako jarný lístok, mal dve veľké, zvedavé oči a namiesto vlasov mu z hlavy rástla jedna tenká anténka, ktorá sa teraz smutne krútila. V ruke držal niečo, čo vyzeralo ako poskladaný strieborný list.
„Ahoj,“ zašepkala Elka.
Postavička poskočila od prekvapenia. „Och! Zdravím, pozemšťanka!“ zapípala tenkým, ale jasným hláskom. „Nechcel som rušiť. Ja len... ja mám problém.“
„Aký problém?“ spýtala sa Elka a odložila si farbičky.
Mimozemšťan, lebo to určite musel byť on, si povzdychol a jeho anténka klesla ešte nižšie. „Volám sa Pip. A chcem poslať tento list. Je veľmi dôležitý. Pre môjho vesmírneho kamaráta na dopisovanie. Ale moja loďka nevie, odkiaľ ho má poslať. Pýta si... adresu.“
Elka sa usmiala. „To je jednoduché! Bývam na Slnečnej ulici číslo sedem, v Mestečku.“
Pipove oči sa rozžiarili. „Slnečná ulica sedem!“ zopakoval a rýchlo skočil k svojej guličkovej lodi. Začal niečo ťukať na malú obrazovku. Loďka zabzučala hlasnejšie, potom smutne zapípala a na obrazovke sa objavil veľký červený otáznik.
„Nejde to,“ povedal Pip sklamane. „Moja loď hovorí, že je to príliš... malé.“
Elka sa zamyslela. „Príliš malé? Ako to myslíš?“
„Asi potrebuje vedieť, kde je Mestečko,“ hádal Pip.
„Aha! No predsa na Slovensku!“ vyhŕkla Elka. Ale potom sa zarazila. Pip sa na ňu pozeral svojimi veľkými očami a Elka pochopila. Pre niekoho, kto priletel z takej diaľky, je Slovensko tiež iba malé miestečko. Čo je teda tá najväčšia adresa, akú pozná?
„Počkaj!“ skríkla. „Už viem! My všetci, celé Mestečko, celé Slovensko, sme na jednej obrovskej guli, ktorá letí vesmírom. Volá sa planéta Zem!“
„Planéta Zem!“ zopakoval Pip s nadšením a jeho anténka sa veselo zavlnila. Znova to naťukal do svojej lode. Loďka chvíľu bzučala nádejne, no potom znova smutne pípla. Na obrazovke sa objavila otázka: „PLANÉTA ZEM V KTOROM SYSTÉME?“
Pip sa pozrel na Elku. „Systém?“
Elka si sadla do trávy a poškrabala sa po hlave. Spomenula si na obrázky z jednej múdrej knihy, ktorú jej čítala mama. „Vieš, naša planéta Zem nie je vo vesmíre sama. Je ako jedno dieťa v obrovskej rodine. A hlavou tej rodiny je velikánska, horúca a žiarivá guľa. Voláme ju Slnko.“
Rýchlo sa rozbehla kvedru s hračkami. Vybrala z neho žltú loptičku. „Toto je Slnko,“ položila ju do stredu deky. Potom začala hľadať ďalej. Našla malý sivý kamienok. „Toto je prvá planéta, Merkúr, je najbližšie k Slnku.“ Potom našla o kúsok väčší, žltkastý kamienok. „Toto je Venuša.“ A potom... našla krásnu modrozelenú sklenenú guľku. „A toto sme my! Planéta Zem! Sme tretia planéta od Slnka.“
Pip fascinovane sledoval, ako Elka ukladá ďalšie kamienky a gaštany do kruhu okolo žltej lopty. „A toto je Mars, Jupiter, Saturn...“
„Takže my sme v rodine, ktorej šéfuje Slnko?“ spýtal sa Pip.
„Presne tak! A táto naša slnečná rodina sa volá... slnečná sústava!“ povedala Elka hrdo.
„Slnečná sústava!“ Pipovi sa oči leskli ako dve hviezdy. Rýchlo to bežal doplniť do svojej adresy. Loďka spokojne zabrnkala, jej svetlo sa zmenilo na zelené, ale... ešte stále nebola úplne spokojná. Znova zapípala a na obrazovke sa objavila nová otázka: „SLNEČNÁ SÚSTAVA V KTOREJ GALAXII?“
Elka s Pipom si bezradne pozreli na seba. „Galaxia?“ zašepkal Pip. „To je ešte väčšie ako slnečná sústava?“
Elka prikývla. Znova myslela na tú knihu. Ako len vysvetliť niečo také obrovské? Pozrela sa na nočnú oblohu, kde sa už začínali zjavovať prvé hviezdičky.
„Predstav si,“ začala pomaly, „že celý vesmír je ako obrovská kuchyňa. A v tej kuchyni niekto pečie tie najväčšie a najtrblietavejšie palacinky na svete. Každá tá palacinka je plná miliárd hviezdičiek, ako keby bola posypaná cukrom. A jedna taká palacinka sa volá galaxia.“
Pip sa zasmial. „Trblietavé palacinky! To sa mi páči!“
„A naša slnečná sústava,“ pokračovala Elka, ukazujúc na žltú loptičku a kamienky, „je v tej obrovskej palacinke len jedna jediná, maličká omrvinka. Alebo skôr čučoriedka. A tá naša palacinka, naša galaxia, má meno. Volá sa Mliečna dráha.“
„Mliečna dráha,“ zopakoval Pip potichu, akoby to slovo bolo čarovné. Opatrne, akoby sa bál, že sa pomýli, prišiel k svojej lodi a naťukal poslednú časť adresy.
Z malej guličky sa ozvalo radostné, víťazné „TADÁ!“ a všetky jej svetielka sa rozblikali farbami dúhy. Adresa bola kompletná: Planéta Zem, tretia od Slnka, Slnečná sústava, Galaxia Mliečna dráha.
Pip od radosti vyskočil a objal Elku okolo kolena. „Ďakujem! Ďakujem, Elka! Zachránila si môj list!“
Stlačil veľké zelené tlačidlo na svojej lodi. Strieborný list, ktorý držal v ruke, sa zmenšil na iskričku svetla, vystrelil z anténky na lodi a zmizol medzi hviezdami.
„Kam si ho vlastne poslal?“ spýtala sa Elka zvedavo.
„Môjmu kamarátovi, ktorý býva v inej slnečnej sústave, na druhom konci našej Mliečnej dráhy,“ povedal Pip hrdo. „Dúfam, že ma raz príde navštíviť. Teraz už bude vedieť, kde ma hľadať.“
Pip sa rozlúčil, nasadol do svojej guličkovej lode a s tichým „bzz-bzz-bzz“ odletel naspäť ku hviezdam.
Elka zostala sedieť na deke. Zdvihla hlavu a pozerala sa na oblohu. Už to neboli len obyčajné svetielka. Videla tam obrovskú, trblietavú palacinku plnú hviezdičiek a vedela, že na jednej malej modrozelenej guľke, ktorá sa točí okolo jednej zo žltých hviezdičiek, sedí práve ona.
Zobrala si nový papier a začala kresliť. Nakreslila malý domček na ulici. Okolo neho nakreslila mesto. Okolo mesta nakreslila planétu Zem. Okolo Zeme nakreslila Slnko a ďalšie planéty. A okolo toho všetkého nakreslila obrovskú, zatočenú Mliečnu dráhu.
„Toto je moja adresa,“ pošepkala si. „Moja najväčšia a najkrajšia adresa na svete.“ A čo myslíte, deti, skúsili by ste si aj vy nakresliť tú svoju vesmírnu adresu?