Vesmírna lastovička pristála mäkko ako pierko. Zvírila len trochu sivého prachu, ktorý sa hneď usadil naspäť na povrch Mesiaca. Dvierka sa s tichým syknutím otvorili a ako prvý z nich nemotorne vyskočil lišiak Riško. Oblečený bol v bielom skafandri, ktorý mu bol trochu veľký, a na hlave mal prilbu ako velikánsku bublinu.
"Jupí! Sme tu!" zakričal do mikrofónu, až to jeho kamarátovi, jazvecovi Kubovi, v slúchadlách zapraskalo.
Kubo zišiel po rebríku opatrne, krok za krokom. V jednej ruke držal prístroj na meranie všetkého možného a v druhej zoznam úloh. Bol to Riškov najlepší kamarát a presný opak jeho zbrklej povahy.
"Hlavne pokojne, Riško," povedal Kubo svojím rozvážnym hlasom. "Sme na Mesiaci. Tu sa veci správajú inak."
Riško sa len zasmial a urobil velikánsky skok. Vzniesol sa vysoko do vzduchu a pomaly dopadol na sivý povrch. "Pozri! Ja lietam!"
Nad nimi visela v čiernej tme nádherná modro-biela Zem. Všade navôkol sa rozprestierala tichá, sivá krajina posiata jamami. Tým jamám sa odborne hovorí krátery. Slnko svietilo tak ostro, že všetko biele priam žiarilo.
"Máme prvú úlohu," prečítal Kubo zo zoznamu. "Nájsť a zobrať vzorku mesačného kameňa, ktorý sa ligotá viac ako ostatné."
Riško si priložil ruku v rukavici ako šilt nad prilbu a rozhliadol sa. A vtom to uvidel. Na dne jedného menšieho, ale dosť hlbokého krátera sa niečo zalesklo ako hviezda.
"Tam je! Vidím ho!" zvolal nadšene a už sa rozbehol smerom ku kráteru. "Idem poň!"
"Počkaj! Stoj!" skríkol Kubo, ale Riško ho nepočúval.
Dobehol až na okraj krátera. Slnko svietilo priamo z jednej strany, takže polovica krátera bola jasne osvetlená a druhá ponorená do tieňa. Ten tieň bol zvláštny. Nebol sivý, ako bývajú tiene na Zemi. Bol úplne, dokonale čierny. Ako keby tam niekto vylial tuš.
Riško sa bez rozmýšľania naklonil a spravil krok do tieňa, aby sa dostal bližšie ku kameňu. Ale v momente, keď jeho noha v bielej čižme vkročila do tmy, stalo sa niečo neuveriteľné.
"Pomoc! Moja noha zmizla!" vykríkol prekvapene. A naozaj. Pozrel sa dole a videl len svoje telo po pás, ako sa vznáša nad čiernou dierou. Nohu, ktorú položil do tieňa, vôbec nebolo vidieť.
Kubo k nemu rýchlo pribehol. "Nehýb sa!" prikázal mu. Riško stál nehybne, jednou nohou na slnku a druhou v čiernej tme, a nechápal, čo sa deje.
"Je to diera? Prepadol som sa?" pýtal sa vystrašene.
Kubo pokrútil hlavou. "Nemyslím. Skús nohou opatrne pohnúť."
Riško zavrtel nohou, ktorú nevidel. Cítil pod sebou pevnú zem. "Cítim povrch. Ale nevidím nič. Vôbec nič!"
To bolo naozaj zvláštne. Kubo zapol silné svetlo na svojej prilbe a namieril ho do tmy, kde mala byť Riškova noha. Kužeľ svetla preťal tmu a na dne krátera sa zjavila Riškova biela čižma. Stála pevne na sivom prachu. Hneď vedľa nej sa ligotal aj ten kamienok. Ale všetko okolo toho malého kruhu svetla bola stále len nepreniknuteľná čierňava.
"Fíha," vydýchol Riško. "Ten tieň je ako stena."
Kubo vypol svetlo a čižma opäť zmizla. "Skúsime jeden pokus," navrhol Kubo. Vzal dlhú kovovú tyč, ktorou mali zbierať vzorky. Opatrne ju začal strkať do čierneho tieňa. Koniec tyče, ktorý sa ponoril do tmy, okamžite zmizol. Akoby ho niekto odrezal.
Riško sa prizeral s otvorenými ústami. Kubo tyč pomaly vytiahol. Bola celá, nepoškodená. "Vidíš? Nie je to diera. A nie je to ani žiadna lepkavá hmota. Je to len... tieň," povedal Kubo a zamyslene si poškrabal bradu cez prilbu. "Ale prečo je takýto čudný?"
"Zavolajme Hektorovi," navrhol Riško. "On bude vedieť."
Kubo stlačil gombík na svojom rukáve. "Vesmírna lastovička volá základňu. Hektor, počuješ nás?"
V slúchadlách to zapraskalo a ozval sa múdry a pokojný hlas sovy Hektora z riadiaceho strediska na Zemi. "Počujem vás jasne a zreteľne, mládenci. Všetko v poriadku?"
"Hektor, tu na Mesiaci sú pokazené tiene!" vyhŕkol Riško. "Sú úplne čierne! Schovala sa mi v nich noha!"
Hektor sa v slúchadlách zachechtal. "Ale kdeže pokazené, Riško. Na Mesiaci sú tiene presne také, aké majú byť. Len ste zvyknutí na tie pozemské."
"A aký je v tom rozdiel?" spýtal sa zvedavý Kubo.
"Veľký," začal vysvetľovať Hektor. "Predstavte si, že slnečné svetlo sú milióny maličkých loptičiek, ktoré letia vesmírom. Keď dopadnú na Zem, najprv musia prejsť cez hrubú vrstvu vzduchu. Ten vzduch voláme atmosféra. A táto atmosféra slnečné lúče rozptyľuje. To znamená, že ich rozhádže do všetkých strán. Aj za rohy, aj do tieňov. Preto u nás na Zemi nikdy nie je v tieni úplná tma."
Riško s Kubom počúvali a predstavovali si, ako sa svetlo odráža od vzduchu ako loptičky na biliarde.
"Aha!" zvolal Riško. "A na Mesiaci žiadny vzduch nie je!"
"Presne tak," pochválil ho Hektor. "Na Mesiaci nie je žiadna atmosféra, ktorá by svetlo rozptyľovala. Svetelné lúče tu letia iba rovno. Tam, kam dopadnú, je oslepujúce svetlo. A tam, kam nedopadnú, lebo im niečo stojí v ceste – ako napríklad okraj krátera – je absolútna, dokonalá tma. Váš skafander a aj tyč v tieni nezmizli. Len ich nebolo vidieť, lebo sa od nich neodrážalo žiadne svetlo do vašich očí."
Obaja kamaráti pozreli na čierny tieň s novým pochopením. Už to nebola strašidelná diera, ale fascinujúci dôkaz fyziky.
"Ďakujeme, Hektor!" povedal Kubo. "Teraz už rozumieme. Ale ako sa máme dostať k tomu kameňu, keď naň nevidíme?"
"Na to už musíte prísť sami, objavitelia," odvetil Hektor. "Použite to, čo ste sa práve naučili. Koniec spojenia."
Riško a Kubo ostali ticho. "Takže... potrebujeme dostať svetlo tam, kde nie je," zhrnul Kubo.
"Môžem tam skočiť s baterkou," navrhol Riško.
"To je nebezpečné," namietal Kubo. "Svietil by si len na malý kúsok pred seba a mohol by si sa potknúť o niečo, čo neuvidíš. Musíme osvetliť celý spodok krátera naraz."
Premýšľali. Slnko svietilo tak silno. Keby sa len dalo nejako nasmerovať jeho svetlo aj do tieňa...
"Nasmerovať svetlo!" vyhŕkol Kubo. "Ako keď si doma zrkadielkom robíme na stene svetelné prasiatka!"
"Geniálne!" pridal sa Riško. "Potrebujeme zrkadlo! Ale kde ho tu vezmeme?"
Rozhliadli sa okolo. Nikde nič, len sivý prach a kamene. Žiadne zrkadlá na Mesiaci nerástli. Riško sklamane vzdychol. Potom mu však pohľad padol na batôžtek s desiatou. Spomenul si, v čom mali zabalené svoje vesmírne sendviče.
"Kubo! Ja viem!" skríkol radostne. Z batôžka vytiahol lesklú, striebornú fóliu. Bola tenká, ale leskla sa skoro ako zrkadlo. "Toto bude odrážať svetlo!"
Bol to skvelý nápad. Opatrne fóliu rozprestreli. Bola dosť veľká. Riško chytil jeden koniec, Kubo druhý. Postavili sa na slnkom zaliaty okraj krátera.
"Teraz ju musíme nakloniť tak, aby chytala slnko a hádzala ho dolu," inštruoval Kubo.
Opatrne menili uhol lesklej plochy. Chvíľu im to trvalo. Najprv odrazili svetlo niekam ďaleko do vesmíru, potom si skoro oslepili jeden druhého. Ale boli trpezliví. Skúšali to znova a znova.
A potom sa to stalo. Našli správny uhol. Žiarivý obdĺžnik svetla sa zaleskol a dopadol presne na dno krátera. Čierny, atramentový tieň okamžite zmizol, nahradený jasným svetlom.
"Jéééj! Podarilo sa!" tešil sa Riško.
Celé dno krátera bolo teraz viditeľné ako na dlani. Videli každý kamienok, každú nerovnosť. A uprostred toho všetkého sa ligotal ich vytúžený mesačný kameň.
Kubo pevne držal svoj koniec fólie a povedal: "Dobre, Riško. Cesta je voľná. Môžeš ísť."
Riško opatrne, krok za krokom, zostúpil do osvetleného krátera. Už sa nebál. Videl presne, kam stúpa. Zohol sa, zdvihol trblietavý kameň a vložil ho do vrecka na vzorky. Potom zamával Kubovi.
Keď sa vrátil hore, obaja si od radosti a úlavy spolu tľapli rukavicami. Bol to zvláštny, tlmený zvuk.
"Dokázali sme to!" povedal Kubo hrdo. "Nielenže máme kameň, ale aj sme prišli na to, ako poraziť mesačnú tmu."
Riško sa pozrel na nádhernú Zem visiacu nad nimi a potom na kúsok lesklej fólie vo svojej ruke. "Dnes sme sa naučili, že aj ten najväčší problém sa dá vyriešiť, keď človek používa hlavu. A že aj obyčajný obal od desiatej sa môže stať dôležitým nástrojom." Zabalil fóliu a starostlivo ju odložil naspäť do batôžka. Predsa nenechajú na Mesiaci neporiadok.
Spokojní sa vrátili do svojej Vesmírnej lastovičky. Zložili prilby a zhlboka si vydýchli.
"Bola to zábava, tie tiene," povedal Riško a obzeral si svoj nový kamienok.
"A hlavne sme sa niečo nové dozvedeli," doplnil ho Kubo a robil si poznámky do svojho palubného denníka: Tiene na Mesiaci sú čierne, lebo chýba atmosféra na rozptyl svetla. Problém vyriešený odrazom svetla.
"Čo myslíte, deti?" ozval sa zrazu z palubného počítača Hektorov hlas. "Kde všade doma nájdete tiene? Sú tiež úplne čierne? Skúste si dnes večer s rodičmi zobrať baterku a posvietiť si do nejakého tmavého kúta. Uvidíte, či tieň zmizne tak, ako na Mesiaci!"
Riško a Kubo sa usmiali. Dobrodružstvo na Mesiaci sa ešte len začínalo. A už teraz vedeli, že sa majú na čo tešiť.