Cvak! Malé červené pretekárske autíčko narazilo do nohy stola a jedno z jeho koliesok sa s tichým puknutím odkotúľalo pod skriňu.
„Nieee! Moje najrýchlejšie autíčko!" vykríkla malá Eliška a slzy sa jej nahrnuli do očí. Zodvihla poškodenú hračku a triasla sa jej brada. Tam, kde malo byť koleso, zívala len malá dierka. Chýbal ten drobný plastový dielik, ktorý všetko držal pokope.
Jej starší brat Jakub pribehol z vedľajšej izby. „Čo sa stalo? Počul som tresk!"
„Po-po-pokazilo sa," fňukala Eliška a ukazovala mu autíčko. Slzy jej kvapkali na červenú karosériu. „To bolo moje najobľúbenejšie! Od babky!"
Jakub si kľakol vedľa nej, pozrel sa pod skriňu a na chvíľu sa zamyslel. Pod skriňou bola taká tma ako v medvedej brlôžke a plno chumáčov prachu.
„Ten malý kúsok už asi nenájdeme," povedal vážne. „Je menší ako hrach. Ale možno..." Jakubovi sa v očiach objavil záblesk nápadu. „Možno ho vieme vyrobiť!"
Eliškine oči sa zvedavo rozšírili a slzy prestali tiecť. „Vyrobiť? Ako? Veď nie sme v továrni!"
Jakub ju chytil za ruku a viedol cez záhradu. Prešli popri záhonoch s paradajkami, okolo starej jablone a až k malej drevenej budove na konci pozemku – dedkovej dielni. Vo vnútri voňalo drevo a kov. Všade viseli nástroje a na policiach stáli krabice s nápismi ako „skrutky malé", „skrutky veľké" a „veci, čo sa ešte môžu hodiť".
Na veľkom pracovnom stole stála zvláštna presklená škatuľka, z ktorej trčali rôzne kábliky. Vyzerala trochu ako akvárium, ale namiesto rýb v nej bola kovová tyčka s malou dýzou na konci. Do stroja viedla tenká plastová niť červenej farby, navinutá na veľkom kotúči. Vedľa stáli ďalšie kotúče – modrý, žltý, zelený a dokonca aj priehľadný.
„To je dedkov stroj na zázraky," zašepkal Jakub, akoby prezrádzal veľké tajomstvo. „Volá sa 3D tlačiareň. Dedko hovoril, že vie postaviť skoro čokoľvek."
Eliška nedôverčivo nakrčila nos. „Tlačiareň? Veď tlačiareň len tlačí obrázky na papier. Ako by mohla vyrobiť koliesko?"
„Táto je iná," vysvetľoval Jakub a ukázal na obrazovku počítača vedľa stroja. „Netlačí na papier, ale do vzduchu. Vrstvu po vrstve. Stačí jej nakresliť presný plán toho, čo chceme."
„A ona to vytvorí?" Eliška stále neverila. „Z ničoho?"
„Z tohto," Jakub ukázal na kotúč s niťou. „Toto je špeciálny plast. Stroj ho roztopí a potom ho nanáša po maličkých kúskoch, ako keby kreslil horúcou fixkou. A keď tá fixka kreslí vrstvu na vrstvu, vznikne skutočný predmet."
Čo myslíte, deti? Ako by ste stroju vysvetlili, čo má vyrobiť?
„Skúsme to!" rozhodol Jakub a sadol si za počítač. Do jednoduchého programu napísal: „Potrebujeme malý valček, ktorý drží koleso na autíčku." Stlačil veľké zelené tlačidlo „TLAČIŤ".
Stroj zabzučal ako veľká včela. Malá dýza vo vnútri sa zahriala a začala sa pohybovať. Z jej špičky vytiekla tenká, horúca nitka červeného plastu a pristála na podložke. Potom ďalšia a ďalšia.
Eliška prilepila nos na sklo. „Už to robí! Už... počkaj. Čo to je?"
Stroj nevytváral valček. Namiesto toho na podložke rástla zvláštna, pokrútená kľukatá čiara, ktorá sa po chvíli zmenila na chaotickú guču plastu, ktorá vyzerala ako červený špagát, čo niekto hodil na zem.
„Toto nevyzerá ako valček," sklamane povedala Eliška.
„Asi nám nerozumela," priznal Jakub a vypol stroj. Zamračene pozeral na obrazovku. „Keď som napísal ‚malý valček', ona nevedela, aký malý. A nevedela ani, aký tvar presne má mať."
„Takže to nevyšlo," povzdychla si Eliška a znova sa jej oči zaleskli slzami.
„Nevyšlo," súhlasil Jakub. „ALE!" Zdvihol prst. „Teraz vieme niečo dôležité. Vieme, že stroju nestačí len povedať, čo chceme. Musíme jej to ukázať presne."
Chvíľu mlčky pozerali na nepodarený kúsok plastu.
„Čo keby sme jej ukázali to koleso?" navrhla zrazu Eliška a vytiahla z vrecka druhé, nepoškodené koleso z autíčka. „Pozri. Ten dielik musí presne zapadnúť do tejto dierky uprostred. A musí byť dosť hrubý, aby sa nezlomil, keď autíčko narazí."
Jakubovi sa rozžiarili oči. „Výborne! Musíme to zmerať!"
Z dedkovho peračníka vytiahol malé pravítko. Opatrne priložil jeho koniec k dierke v kolese a prižmúril oko, aby lepšie videl rysky. „Takže... dierka má priemer päť milimetrov," hlásil ako správny vynálezca a zapísal si číslo na papierik.
„A aké dlhé to má byť?" pýtala sa Eliška, ktorá sa už tiež cítila ako vynálezkyňa.
Jakub priložil pravítko k boku kolesa. „Tá časť, čo drží koleso, musí byť dlhá asi osem milimetrov. A na konci musí mať takú hlavičku, aby koleso nespadlo."
Zapísal si všetky rozmery a vrátil sa k počítaču. Tentoraz nič nepísal. Namiesto toho v programe na kreslenie vybral nástroj „kruh" a nakreslil malý krúžok s priemerom presne päť milimetrov. Potom ho pomocou ďalšieho nástroja „vytiahol" do výšky osem milimetrov. Na obrazovke sa zjavil dokonalý malý valček.
„A čo tá hlavička?" pripomenula Eliška.
„Oj, pravda!" Jakub pridal na vrch valčeka malý plochý krúžok, ktorý bol o niečo širší. Teraz to vyzeralo ako maličký hríbik.
„Teraz by to mohlo fungovať," povedal s nádejou a znova stlačil tlačidlo „TLAČIŤ".
Stroj sa opäť prebudil k životu. Bzzzz... Tichý zvuk naplnil dielňu. Malá dýza sa začala pohybovať, no tentoraz úplne inak. Kreslila na podložku maličký, presný kruh. Potom sa zdvihla o vlások vyššie – naozaj len o vlások! – a nakreslila ďalší kruh presne na ten prvý. A ďalší a ďalší. Vrstvu po tenučkej vrstve, ako keby niekto skladal na seba stovky papierových krúžkov.
Eliška fascinovane pozorovala. „Jakub, ono to rastie! Ako keď stavia mravec kopček, len oveľa presnejšie!"
Plastová niť sa pomaly odvíjala z kotúča, vchádzala do horúcej dýzy a menila sa na presný tvar. Voňalo to trochu divne – ako keď mama zapne žehličku.
Vtom sa dvere dielne otvorili a dnu vošiel dedko s hrnčekom čaju. „Aha, moji malí inžinieri! Čo to tu vyrábate?"
„Dedko!" rozbehla sa k nemu Eliška. „Pokazilo sa mi autíčko a my vyrábame nový dielik! Ale najprv nám to nevyšlo, lebo sme stroju len povedali, čo chceme, a on nám vyrobil špagety!"
Dedko sa zasmial tak, až sa mu zatriasli fúzy. „Špagety, hovoríš? To sa stáva. Ten stroj je ako veľmi poslušný, ale nie veľmi chytrý pomocník. Urobí presne to, čo mu nakážeš – ani viac, ani menej. Preto mu musíte dať presné inštrukcie."
„To sme už pochopili," prikývol Jakub. „Teraz sme všetko zmerali."
„Výborne!" pochválil ich dedko a pozrel na obrazovku. „Vidím, že ste dokonca pridali hlavičku, aby koleso držalo. To je dobré inžinierske myslenie."
Stroj medzitým prestal bzučať. Na podložke stál maličký, lesklý červený valček s plochou hlavičkou na vrchu.
„Hotovo!" zvolal Jakub.
„Môžem si ho zobrať?" Eliška už natiahla ruku.
„Počkaj!" zastavil ju Jakub aj dedko naraz.
„Veci z tohto stroja sú najprv veľmi horúce," vysvetlil dedko vážne. „Ten plast má v sebe ešte veľa tepla. Keby si ho teraz chytila, mohla by si sa popáliť. Musíme počkať, kým vychladne. S pomocou dospelého je to bezpečné, ale treba byť trpezlivý."
Spoločne čakali. Dedko im medzitým ukazoval ďalšie veci, ktoré vytlačil – malého slona, náhradnú rukoväť na šuflík, dokonca aj puzdro na okuliare.
„Koľko to ešte bude trvať?" netrpezlivo podupávala Eliška.
„Asi tri minúty," odpovedal dedko. „Ale vieš čo? Čas utečie rýchlejšie, keď niečo robíš. Skús si zatiaľ rozmyslieť, čo by si chcela vytlačiť nabudúce."
Keď bol valček na dotyk už len príjemne teplý, dedko ho opatrne odopol z podložky špeciálnou malou lopatkou. Bol ľahučký a hladký. Podal ho Eliške.
So zatajeným dychom vzala poškodené autíčko, nasadila koleso na nový valček a ten potom opatrne zasunula do dierky v karosérii. Všetci traja sledovali s napätím.
Cvak!
Zapadlo to presne na svoje miesto. Koleso sa voľne otáčalo a držalo pevne ako predtým – možno dokonca lepšie!
„Funguje to! Ono to naozaj funguje!" vykríkla Eliška od radosti, objala najprv Jakuba, potom dedka a potom sa rozbehla po dielni. Autíčko svišťalo po hladkej dlážke a koleso sa točilo ako veterník.
Jakub sa usmieval od ucha k uchu. Dedko si spokojne odpil čaj a žmurkol na vnuka.
„Viete, čo ste sa dnes naučili?" spýtal sa dedko.
„Že stroj potrebuje presný plán!" vystrčila Eliška.
„A že musíme merať!" pridal Jakub.
„A tiež," pokračoval dedko, „že keď sa niečo nepodarí na prvýkrát, neznamená to koniec. Znamená to len, že sa treba spýtať: Čo sme spravili zle? A čo môžeme spraviť lepšie? Vy ste sa nevzdali a prišli ste na riešenie sami. To je to najdôležitejšie."
Jakub sa pozrel na škatuľku, ktorá opäť ticho stála na stole. Vedľa nej ležali kotúče farebných nití, pripravené na ďalšie dobrodružstvo.
„Dedko," zavolala Eliška, ktorá už premýšľala dopredu, „keď vieme vyrobiť náhradný dielik... vedeli by sme si vyrobiť aj celé nové autíčko?"
„Teoreticky áno," prikývol dedko. „Ale to by bol oveľa zložitejší projekt. Museli by ste nakresliť karosériu, kolesá, nápravy... Trvalo by to možno celý deň."
„Alebo malý domček pre moje bábiky!" rozžiarili sa Eliškine oči. „S oknami a dverami, ktoré sa naozaj otvárajú!"
„Alebo malú loďku, ktorá naozaj pláva!" pridal Jakub.
Dedko sa len usmieval. „Tak to máte pred sebou veľa práce. Ale pamätajte – najprv merať, potom kresliť, potom tlačiť. A nikdy sa nevzdávať, keď to na prvýkrát nevyjde."
Dielňa zrazu nebola len miestom plným náradia a prachu. Stala sa bránou do sveta, kde sa každá predstava, ak bola správne zmeraná a nakreslená, mohla stať skutočnosťou. A tí dvaja súrodenci boli jej hlavnými vynálezcami.
Keď večer Eliška ukladala autíčko na poličku vedľa postele, pohladila ho po novom kolese. „Vieš čo?" zašepkala mu. „Ty si teraz ešte výnimočnejšie ako predtým. Si autíčko, ktoré sme sami opravili."
A viete čo, deti? Takéto 3D tlačiarne naozaj existujú! Možno jednu nájdete v škole, v knižnici, alebo u niekoho doma. Dokážu vytlačiť hračky, náhradné diely, šperky, dokonca aj jednoduché nástroje. Jediné, čo potrebujete, je dobrý nápad a presný plán. A keď to na prvýkrát nevyjde? Nevadí! Skúste znova – ako Jakub a Eliška.