„Brrr, mne už mrznú aj uši pod čiapkou!“ drkotal zubami Jakub a dupal nohami v snehu, aby sa trochu zohrial. S kamarátkou Emou a jej ujom Petrom práve zdolali strmý kopec za dedinou. Bol krásny zimný deň, slnko svietilo na trblietavý sneh, ale mráz štípal do líc ako malý neviditeľný krab.
„Neboj sa, Jakub,“ usmial sa ujo Peter a zložil z chrbta veľký batoh. „Mám tu niečo, čo nás zachráni. Pripravil som to ráno, ešte kým ste vy dvaja spali.“
Vytiahol vysokú striebornú fľašu. Vyzerala úplne obyčajne, trochu sa leskla a bola studená na dotyk. Jakub si vzdychol.
„Studená fľaša? Ujo, veď my potrebujeme teplo, nie ďalší kus ľadu!“ zavrčal sklamane a schoval si ruky hlbšie do vreciek.
Ema, ktorá vždy všetko pozorne skúmala, sa zamračila. „Počkaj, Jakub. Pozri sa lepšie.“
Ujo Peter pomaly odskrutkoval vrchnák. Ozvalo sa tiché syčanie, potom puk a z hrdla fľaše sa vyvalil hustý biely oblak pary. Vôňa lesných plodov a medu im okamžite pošteklila nosy. Keď ujo nalial čaj do pohárika, bol taký horúci, že museli chvíľu fúkať, kým sa mohli napiť.
„Ako je to možné?“ čudoval sa Jakub a opatrne sŕkal sladký nápoj. „Tá fľaša bola v batohu päť hodín! Vonku mrzne, batoh bol studený, aj samotná fľaša je zvonku chladná. Kde sa tam to teplo schovalo? Máš tam baterky a malý ohrievač?“
Ujo Peter sa zasmial. „Žiadne baterky, žiadne káble a žiadny trpaslík s kachľami. Táto fľaša, ktorej hovoríme termoska, využíva to najsilnejšie kúzlo na svete. Viete, čo to je?“
„Čokoláda?“ tipla si Ema.
„Nie,“ pokrútil hlavou ujo. „Je to nič.“
Deti na seba pozreli. „Nič?“ zopakovali naraz.
„Presne tak. Veľké, prázdne nič,“ prikývol ujo a posadil sa na suchý peň. „Poďte, urobíme si malý vedecký snem priamo tu na kopci. Čo myslíte, deti, ako teplo uteká?“
Jakub sa zamyslel. „No, keď chytím sneho-gulu bez rukavice, ruka ma oziabe, lebo moje teplo utečie do snehu.“
„Výborne!“ pochválil ho ujo. „Teplo je ako neposedný bežec. Stále chce bežať tam, kde je zima. Z horúceho čaju chce utiecť do studeného vzduchu. Ale na to, aby mohlo utiecť, potrebuje cestu. Potrebuje most.“
Ema zodvihla prst. „Aha! Takže keď chytím hrnček, moja ruka je ten most?“
„Presne tak. Vzduch je tiež most, aj keď po ňom sa teplu beží ťažšie. Kov je diaľnica – po ňom teplo uháňa ako pretekárske auto. Ale predstavte si,“ pokračoval ujo a poklepal po striebornej termoske, „že by sme teplu zobrali akúkoľvek cestu. Že by sme okolo čaju postavili priepasť, cez ktorú nevedie žiadny most. Ani vzduchový, ani železný. Proste prázdno.“
„Ako vo vesmíre?“ spýtala sa Ema s úžasom.
„Správne! Hovorí sa tomu vákuum,“ vysvetlil ujo Peter dôležito. „Vákuum je priestor, kde nie je vôbec nič. Žiadny vzduch, žiadne molekuly, ktoré by si mohli podávať teplo ako loptu. Táto termoska nie je jedna fľaša. Sú to vlastne dve fľaše vložené do seba.“
Ujo Peter vzal palicu a do snehu nakreslil dva kruhy – jeden menší vo vnútri väčšieho.
„Tu vnútri je čaj,“ ukázal na malý kruh. „Tu vonku je zima,“ ukázal na priestor okolo veľkého kruhu. „A medzitým, v tej medzere medzi dvoma stenami, nie je vôbec nič. Výrobcovia odtiaľ vysali všetok vzduch. Teplo z čaju príde k stene, pozerá sa cez priepasť na druhú stranu a povie si: 'Ejha, nemám kade prejsť!' A tak sa musí vrátiť späť do čaju.“
Jakub si priložil ucho k termoske, akoby čakal, že začuje to zmätené teplo. „Takže preto je fľaša zvonku studená? Teplo sa cez tú prázdnu chodbu nedostalo von?“
„Presne tak. Vonkajšia stena nevie, že vnútri je horúco, lebo jej to nemá kto povedať,“ usmial sa ujo.
„Ale ujo,“ zamyslela sa Ema a zvraštila čelo, „funguje to aj naopak? Čo keby sme tam dali v lete zmrzlinu? Roztopila by sa?“
„Výborná otázka, pani profesorka!“ zvolal ujo Peter a dolial im čaj. „Skúsme použiť logiku. Ak teplo nevie prejsť zvnútra von... vie prejsť zvonku dnu?“
Ema premýšľala. Predstavila si horúce letné slnko, ako sa snaží dostať k studenej citronáde v termoske. Príde k stene, narazí na prázdnu priepasť – vákuum – a zastane.
„Nie!“ zvolala víťazne. „Teplo z leta sa nedostane dnu! Takže zmrzlina by ostala zmrznutá!“
„Máš pravdu. Termoska je ako najlepší strážca. Je jej jedno, či stráži teplo alebo chlad. Jej tajomstvom je, že jednoducho nikoho nepustí cez prah,“ potvrdil ujo.
Dopili čaj, ktorý ich príjemne zohrial, a pobrali sa na cestu domov. Jakub však stále nad niečím uvažoval. Keď prišli do kuchyne, okamžite začal niečo hľadať v zásuvkách.
„Čo hľadáš, Jakub?“ spýtala sa Ema.
„Chcem si to overiť,“ vyhlásil Jakub a vytiahol dve kocky ľadu z mrazničky. „Urobíme pokus! Ale budeme potrebovať pomoc tvojho uja, aby sme niečo nerozbili.“
Ujo Peter prišiel do kuchyne a videl, že deti majú pripravený plán. Na stole ležali dve misky. Do jednej dali kocku ľadu len tak. Druhú kocku vložili do malej termosky na jedlo, ktorú Jakub našiel v poličke, a poriadne ju zavreli.
„Teraz musíme čakať,“ povedal Jakub dôležito a pozrel na hodinky. „Dáme tomu pol hodinu.“
Kým čakali, Ema nakreslila na papier veľkú termosku a do jej stien nakreslila malé bubliny s nápisom „PRÁZDNO“.
„Viete,“ povedal ujo Peter, kým si deti kreslili, „kedysi boli termosky vnútri zo skla. Sklo sa totiž čistí lepšie ako kov a tiež zle vodí teplo. Ale mali jednu nevýhodu. Čo myslíte, akú?“
„Že sa rozbili, keď spadli?“ hádal Jakub.
„Áno. Dnes sú z nerezu, čo je pre nás lepšie, lebo vydržia aj vaše divoké výlety. Ale ten princíp prázdnej chodby – vákua – je stále rovnaký.“
„Už uplynul čas!“ zvolala Ema.
Všetci sa nahrnuli k stolu. V prvej miske, ktorá bola otvorená, už z kocky ľadu ostala len malá, smutná hrudka plávajúca vo vode. Teplo z kuchyne na ňu zaútočilo zo všetkých strán.
Potom ujo Peter opatrne otvoril termosku. Naklonil ju a na dlaň mu vypadla kocka ľadu. Bola takmer rovnako veľká ako na začiatku! Mala ostré hrany a ani kvapku vody okolo seba.
„Funguje to!“ jasali deti. „Prázdno naozaj funguje!“
„Je to zvláštne,“ povedal Jakub, keď si cmúľal kocku ľadu. „Vždy mi v škole hovoria, že sa mám učiť, aby som niečo vedel. A teraz zistím, že najužitočnejšia vec v termoske je to, čo tam vôbec nie je.“
Ema sa zasmiala: „Vidíš? Niekedy je ticho a prázdno tá najsilnejšia vec na svete.“
„Tak, mládež,“ tleskol rukami ujo Peter. „Záhada termosky je vyriešená. Vieme, že vákuum je ako neviditeľný štít, ktorý neprepustí teplo ani zimu. Ale viete, čo vákuum nedokáže zastaviť?“
Deti pokrútili hlavami.
„Hlad!“ zasmial sa ujo. „A preto si teraz všetci traja dáme poriadnu večeru. A termosku necháme oddychovať. Dnes si to zaslúži.“
A tak sa Jakub a Ema naučili, že aj keď niečo nevidíme a nemôžeme to chytiť, môže to byť tá najdôležitejšia súčiastka zo všetkých. A nabudúce, keď pôjdu na výlet, už budú vedieť, že v batohu nenesú len čaj, ale aj malý kúsok vesmírneho prázdna, ktorý stráži ich nápoj pred celým svetom.