V malej dielni uprostred tichej dediny to voňalo dymom, kovom a tajomstvom. Žil tam starý majster kováč s rukami silnými ako korene starého duba a s očami plnými iskričiek zvedavosti. V jeho dielni bývali aj dvaja kamaráti, ktorí sa od ostatných kovov líšili. Boli to Meďko a Cinko.
Meďko bol pekný, červenkastý a veľmi ohybný. Keď ho majster kováč zohrial, dal sa tvarovať do tenkých drôtikov alebo hladkých plechov. Bol však veľmi mäkký. „Och,“ vzdychal často, keď sa pozeral na pevné železné nástroje. „Ja som len taký poddajný. Sotva sa ma niekto dotkne a hneď sa ohnem. Nikdy nebudem dosť silný, aby som bol naozaj užitočný.“
Jeho kamarát Cinko bol zase úplný opak. Leskol sa ako striebro a vyzeral veľmi hrdo a pevne. Ale zdanie klamalo. Cinko bol nesmierne krehký. Stačil jeden neopatrný úder kladivom a on sa s cengotom rozsypal na stovky malých trblietavých kúskov. „Ach, beda,“ nariekal potom, kým ho majster kováč opäť trpezlivo nepozbieral a neroztavil. „Vyzerám tak silno, ale v skutočnosti som slabý ako suchý list. Načo je taká krása, keď nič nevydrží?“
Jedného dňa prišiel do dielne mladý hrdina Lukáš. Tváril sa veľmi ustaranie. „Majster kováč,“ povedal, „potrebujem vašu pomoc. Našu dedinu sužuje obrovský tŕňový ker. Rozrástol sa tak, že zahradil cestu k rieke a naše polia začínajú vysychať. Potrebujem meč, ktorý by bol dosť silný, aby som tie húževnaté konáre presekol.“
Majster kováč chápavo prikývol. „To je vážna vec. Skúsime niečo vyrobiť.“
Jeho pohľad padol na smutného Meďka. „Čo povieš, Meďko? Skúsime to s tebou? Si krásne červený, bol by z teba pekný meč.“
Meďko sa potešil, že môže byť konečne užitočný. Majster kováč ho rozžeravil v ohni, až sa celý rozsvietil ako zapadajúce slnko. Kladivom ho potom trpezlivo vyklepával do tvaru dlhej čepele. Meč bol naozaj nádherný. Keď ho však Lukáš chytil a skúsil ním seknúť do starého dreveného kláta, meč sa ohol takmer do pravého uhla.
„Och, nie!“ skríkol nešťastne Meďko. „Vedel som to! Som príliš mäkký!“
Lukáš smutne vrátil ohnutý meč majstrovi. „Tento nám nepomôže, majster.“
Kováč sa zamyslel. „Tak skúsime niečo iné.“ Pozrel na Cinka, ktorý sa celý čas nervózne leskol v kúte. „Cinko, teraz je rad na tebe. Si taký žiarivý, budeš vyzerať ako meč pre kráľa!“
Cinko sa hrdo nadýchol. Tentoraz to musí vyjsť! Majster kováč ho s veľkou opatrnosťou roztavil a vlial do formy. Keď kov vychladol, bol z neho meč taký lesklý, že sa v ňom všetci videli ako v zrkadle.
„Ten je prekrásny!“ zvolal Lukáš.
Majster kováč ho vzal do ruky a jemne ním poklepal o nákovu, aby vyskúšal jeho zvuk. A vtom... CINK! Meč sa roztrieštil na desiatky malých, jagavých črepín.
„Zase som to pokazil!“ rozplakal sa Cinko, teda to, čo z neho zostalo. „Som len na ozdobu, ale nič nevydržím!“
V dielni zavládlo ticho. Lukáš si zúfalo sadol na lavicu. Meďko ležal ohnutý na stole a kúsky Cinka sa trblietali na dlážke. Majster kováč sa poškriabal po brade a hlboko sa zamyslel. Pozeral sa z jedného nešťastného kovu na druhý.
„Hmm,“ zahundral si popod fúzy. „Jeden je príliš mäkký a druhý príliš krehký.“ Chodil po dielni sem a tam a jeho pohľad bol plný sústredenia. Zrazu zastal. Oči sa mu rozžiarili.
„Čo ak...?“ zašepkal a pozrel na kôpku Cinkových úlomkov a na ohnutého Meďka. „Čo ak vás neskúsim použiť osamote? Čo keby sme skúsili spojiť vašu silu?“
Meďko a Cinko nechápali. Ako by mohli spojiť niečo, čo nemajú?
„Ty, Meďko, si poddajný,“ vysvetľoval kováč. „A ty, Cinko, si síce krehký, ale dodáš zmesi tvrdosť. Keď vás oboch roztavím a zmiešam dokopy, možno vytvoríte niečo úplne nové. Niečo, čo nebude ani meď, ani cín. Bude to zliatina.“
Bolo to nové slovo, ktoré ešte nikdy nepočuli. Znelo takmer čarovne.
„Deti, a vy viete, čo je zliatina?“ spýtal sa kováč akoby do vzduchu. „Je to ako keď zmiešate žltú a modrú farbu. Samy sú pekné, ale spolu vytvoria úplne novú farbu – zelenú! S kovmi je to podobné.“
S veľkou nádejou sa pustil do práce. Pozbieral všetky kúsky Cinka a pridal k nim Meďka. Vložil ich spolu do veľkého téglika. „A teraz pozor,“ upozornil Lukáša. „S ohňom sa nikdy nehráme. Toto je práca, ktorú musí robiť len skúsený dospelý.“
Vložil téglik do vyhni, kde plamene tancovali ako divoké ohnivé víly. Meďko aj Cinko pocítili obrovské teplo. Pomaly sa začali topiť a ich telá sa spájali do jednej žeravej, zlato-hnedej tekutiny. Už nebol červený Meďko a strieborný Cinko. Boli jedno.
Majster kováč potom túto žiarivú tekutinu opatrne vlial do formy na meč. Kov pomaly chladol a tuhol. Keď kováč formu odstránil, všetci v dielni zostali v nemom úžase. Meč, ktorý ležal pred nimi, nemal červenú farbu medi ani strieborný lesk cínu. Mal nádhernú, teplú, zlatisto-hnedú farbu.
„Je to bronz,“ povedal slávnostne majster kováč.
Vzal meč do rúk a skúsil ho ohnúť. Ani sa nepohol. Bol pevný ako skala. Potom ním z celej sily udrel o nákovu. Neozvalo sa krehké cinknutie, ale mocný, zvonivý zvuk, ktorý sa rozliehal celou dielňou. Meč sa neroztrieštil. Na jeho čepeli nebola ani najmenšia prasklinka.
Meďko a Cinko, teraz spojení v jednom bronzovom tele, cítili niečo úžasné. Cítili silu. Skutočnú, spoľahlivú silu, akú ani jeden z nich nikdy predtým nezažil.
Lukáš s úctou prevzal nový meč. Bol ťažší a pevnejší ako čokoľvek, čo dovtedy držal v ruke. „Ďakujem, majster! Toto je presne to, čo potrebujeme!“
A naozaj. S bronzovým mečom Lukáš bez námahy presekol aj tie najhrubšie a najtvrdšie konáre tŕňového kera. Cesta k rieke bola opäť voľná a voda mohla znova tiecť na smädné polia. Celá dedina oslavovala.
Večer, keď sa bronzový meč vrátil do dielne a pyšne visel na stene, majster kováč ho pohladil. „Vidíte?“ povedal ticho. „Sami ste boli slabí a trápili ste sa. Ale keď ste spojili svoje sily, dokázali ste niečo veľké. Stali ste sa silnejší, než by ste kedy boli každý zvlášť. V tom je tá najväčšia sila – v spolupráci.“
Bronzový meč sa spokojne zaleskol v slabom svetle lampy. Už nebol ani mäkký Meďko, ani krehký Cinko. Bol niečím novým a lepším. A vedel, že svoju silu našiel vďaka priateľstvu a odvahe vyskúšať niečo nové.
Čo myslíte, deti, aké ďalšie veci by sa dali vylepšiť, keby sme ich spojili dokopy? Skúste sa doma s rodičmi poobzerať, či nenájdete nejaké iné zliatiny. Možno budete prekvapení, kde všade sa skrývajú.