Tajomstvo za plotom - Roztopašný čert

Hodiny biologického ústavu zívali prázdnotou. Prázdniny sa začali pred dvoma týždňami a väčšina študentov dávno opustila internáty a univerzitné mestečko. Len ja, Sofia Martinová, som zostala. Chcela som využiť ticho a prázdne laboratóriá na svoj výskum kvetov. Nemusela som sa deliť o mikroskopy, nikto ma nevyrušoval a mohla som pracovať do neskorých hodín.

Moja izba na internáte bola na štvrtom poschodí a z okna som mala výhľad na obrovskú záhradu, ktorá susedila s univerzitným areálom. Vždy ma fascinovala. Hustý živý plot ju oddeľoval od zvyšku sveta a za ním rástli stromy a kríky v zdanlivo náhodnom usporiadaní, no ja som v tom videla premyslený systém.

Tú záhradu som pozorovala celý rok. Na jar rozkvitli magnólie a čerešne, v lete sa vynorili stovky ruží a v jeseni sa všetko sfarbilo do červena a zlata. Teraz, uprostred leta, vyzerala ako z rozprávky – dokonalá a nedotknuteľná.

Patrila starému pánovi Vavrovi, bývalému profesorovi botaniky, ktorý žil v malom domčeku na jej okraji. Študenti o ňom rozprávali legendy. Vraj bol kedysi uznávaným odborníkom, ale po smrti manželky sa uzavrel do seba a venoval sa len svojej záhrade. Vídavala som ho občas z okna, ako sa v slamenom klobúku pohybuje medzi svojimi rastlinami.

Osudného dňa som sa z laboratória vracala neskoro. Slnko už zapadalo a jeho lúče prenikali medzi stromami v záhrade. Zastala som pri plote a zrazu som zbadala niečo neuveriteľné – orchideu, akú som nikdy predtým nevidela. Rástla tesne pri plote, jej purpurové a biele kvety žiarili v posledných slnečných lúčoch.

Bez rozmýšľania som sa pozrela okolo seba. Nikde nikto. Živý plot mal malú medzeru, cez ktorú by sa dalo pretiahnuť. Skôr než som si uvedomila, čo robím, už som bola na druhej strane a kľačala som pred tou nádhernou rastlinou.

„To je Cypripedium kentuckiense krížená s Cypripedium reginae," ozval sa za mnou pokojný hlas. „Veľmi vzácna."

Vyskočila som a takmer spadla. Predo mnou stál mladý muž, možno o rok či dva starší než ja. Mal rozcuchané tmavé vlasy, okuliare v drevených rámoch a na sebe hnedé nohavice od hliny.

„Ja... prepáčte," vyjachtala som a cítila, ako mi horí tvár. „Ja len... tá orchidea..."

„Zaujala ťa, však?" usmial sa. Nebol nahnevaný, ako som čakala. „Aj mňa. Som Daniel. Pomáham tu svojmu dedovi."

„Sofia," predstavila som sa a nervózne si zastrčila prameň vlasov za ucho. „Študujem botaniku. Ale to ma neospravedlňuje, že som vošla bez dovolenia."

„Asi by som mal byť prísnejší," povedal a prekrížil ruky, no v očiach mu hrali iskričky. „Ale málokto sa dnes zaujíma o orchidey. Možno ťa dedo namiesto vyhadzova prevedie po záhrade."

Starý pán Vavro nebol taký strašidelný, ako ho vykresľovali legendy. Bol to drobný muž s bielymi fúzami a očami, ktoré žiarili, keď rozprával o svojich rastlinách. Trvalo mu len päť minút, kým sa nadchol mojím záujmom, a začal mi ukazovať svoje najvzácnejšie exempláre.

Daniel kráčal s nami, občas niečo doplnil, ale väčšinou len pozoroval môj úžas. Keď slnko úplne zašlo, starý pán sa ospravedlnil, že je unavený, a nechal nás samých.

„Môžem prísť niekedy znova?" opýtala som sa nesmelo, keď ma Daniel odprevádzal k plotu.

„Zajtra je nedeľa," povedal namiesto odpovede. „Dedo oddychuje a ja budem celý deň pracovať v skleníku. Môžeš mi pomôcť, ak chceš."

A tak začali moje tajné návštevy záhrady. Každý deň po skončení práce v laboratóriu som prešla cez malú medzeru v plote. Daniel ma vždy čakal. Ukázal mi, ako sa starať o orchidey, ako správne presádzať kríky ruží a ako rozpoznať prvé známky chorôb na listoch.

Bol iný než chlapci, ktorých som poznala. Nehovoril veľa, ale keď prehovoril, jeho slová mali váhu. Poznal každú rastlinu v záhrade a mal k nim takmer nežný vzťah. Jeho ruky, silné a zručné, dokázali najjemnejšie úkony pri starostlivosti o najkrehkejšie kvety.

Postupne som zisťovala viac o jeho živote. Vyrastal v tomto dome so starým otcom, keď jeho rodičia zahynuli pri autonehode. Študoval ekológiu na našej univerzite, ale pre dedovu chorobu musel štúdium prerušiť. Teraz sa staral o neho aj o záhradu, ktorá bola ich spoločnou vášňou.

Dni plynuli a ja som sa pristihla, že myslím na Daniela aj mimo záhrady. Spočiatku som si to nechcela priznať – prišla som sem predsa kvôli výskumu, nie kvôli romantike. Ale niečo na tom, ako sa sústreďoval pri práci, ako sa mu na tvári objavili jamky, keď sa usmial, ma priťahovalo čoraz viac.

Jedného večera sme pracovali v zadnej časti záhrady, kde rástli liečivé bylinky. Slnko už takmer zapadlo a vzduch bol plný vône levandule a mäty.

„Prečo si vždy odchádzaš tesne pred západom slnka?" opýtal sa ma náhle.

Zarazila som sa. „Myslela som, že nechcem rušiť vás dvoch pri večeri."

„Dedo večeria o siedmej. To je ešte ďaleko," povedal a niečo v jeho hlase ma prinútilo pozrieť sa mu do očí. „Zostaneš dnes dlhšie?"

Prikývla som a cítila, ako mi srdce búši rýchlejšie.

Vzal ma na malý kopček na konci záhrady, kde stála stará drevená lavička.

„Toto je najlepšie miesto na sledovanie západu slnka," povedal, keď sme sa posadili. Naše ramená sa takmer dotýkali a ja som zrazu nevedela, kam s rukami.

Slnko klesalo za horizont a nebo sa sfarbilo do odtieňov ružovej a oranžovej. Záhrada pod nami sa ponárala do zlatistého svetla a vzduch bol taký pokojný, že som počula tlkot vlastného srdca.

„Sofia," povedal potichu a ja som sa k nemu otočila. V zapadajúcom slnku vyzerali jeho oči teplejšie, hlbšie. „Som rád, že si vtedy prišla za tou orchideou."

Jeho ruka našla moju a jemne ju stisla. Cítila som, ako mi po chrbte prebehli zimomriavky.

„Ja tiež," zašepkala som.

Bola to len sekunda – možno dve – keď sa naše oči stretli, a potom sa naklonil bližšie. Jeho pery boli mäkké a chutili po mäte, ktorú sme celé popoludnie zbierali. Bozk bol nežný, váhavý, akoby sa pýtal na povolenie.

Keď sa odtiahol, videla som v jeho tvári zmes radosti a neistoty. Odpovedala som tým, že som ho znovu pobozkala, tentokrát s väčšou istotou.

Večer sa zmenil na noc a my sme sedeli na lavičke, rozprávali sa a sledovali, ako sa na oblohe rozsvecujú hviezdy. Rozprávala som mu o svojich snoch stať sa výskumníčkou, on mi hovoril o plánoch rozšíriť záhradu a začať pestovať ohrozené druhy rastlín.

Nasledujúce týždne boli ako sen. Každý deň som pracovala v laboratóriu, netrpezlivo čakajúc na podvečer, keď som mohla prejsť cez plot do záhrady. Daniel ma vždy čakal s úsmevom a novými objavmi. Našli sme hniezdo slávikov v kríkoch jazmínu, pozorovali sme motýle na levanduľovom poli a každý večer sme končili na lavičke, sledujúc západ slnka.

Starý pán Vavro nás často pozoroval z okna svojej pracovne a s úsmevom krútil hlavou. Raz, keď som mu pomáhala s triedením semien, povedal: „Ten chlapec sa prvýkrát od smrti rodičov skutočne usmieva. Ďakujem ti za to."

Nevedela som, čo odpovedať, tak som len rozpačito prikývla.

Naša láska rástla medzi kvetmi a západmi slnka, živená spoločnými záujmami a vzájomným rešpektom. Daniel mi ukázal skrytú krásu v jednoduchých veciach – rannej rose na lupeňoch, tanci svetla medzi listami, tichu pred búrkou.

Jedného dňa som prišla do záhrady a našla som Daniela, ako niečo horúčkovito hľadá medzi papiermi v skleníku.

„Čo sa deje?" opýtala som sa, keď som videla jeho rozrušenú tvár.

„Dedo," povedal a jeho hlas sa zachvel. „Je v nemocnici. Malo by to byť len vyšetrenie, ale..."

Nedokončil vetu. Nemusel. Videla som strach v jeho očiach – strach, že by mohol stratiť jediného človeka, ktorý mu zostal.

„Idem s tebou," povedala som bez váhania a chytila ho za ruku.

V nemocnici sme čakali hodiny. Daniel sedel mlčky, držiac moju ruku, akoby to bolo jeho jediné spojenie so svetom. Keď konečne vyšiel lekár, s úľavou sme si vydýchli – pán Vavro bude v poriadku, ale potreboval oddych a starostlivosť.

Nasledujúce dni boli náročné. Daniel trávil väčšinu času starostlivosťou o deda a ja som sa snažila pomáhať, ako som mohla – varila som, upratovala a starala sa o záhradu, ktorá bola pre oboch taká dôležitá.

Jedného večera, keď starý pán spal a my sme sedeli na našej lavičke, Daniel povedal: „Uvedomil som si niečo, keď bol dedo v nemocnici."

Pozrela som sa na neho a čakala.

„Život je taký krehký," pokračoval, hľadiac na západ slnka. „Ako tie orchidey, ktoré tak ľúbiš. Potrebujú presne správne podmienky, aby prežili. A láska... láska je rovnaká."

Otočil sa ku mne a v očiach mal taký intenzívny pohľad, že som zatajila dych.

„Sofia, možno je to príliš skoro, možno sa ti to bude zdať bláznivé, ale... milujem ťa. A chcem, aby si to vedela, pretože nikdy nevieme, koľko času máme."

Slzy mi vyhŕkli do očí. Nie slzy smútku, ale čistej, nekomplikovanej radosti.

„Aj ja ťa milujem," povedala som a uvedomila som si, že je to prvýkrát, čo som tie slová niekomu povedala. Cítila som sa zraniteľná a silná zároveň.

Objal ma a ja som cítila, ako mi tlkot jeho srdca rezonuje s mojím vlastným. V tej chvíli som vedela, že nech sa stane čokoľvek, tento moment si budem pamätať navždy – záhradu ponorená do zlatého svetla, vôňu ruží a jazmínu vo vzduchu a pocit, že som presne tam, kde mám byť.

Leto sa pomaly chýlilo ku koncu a ja som vedela, že čoskoro sa internáty opäť naplnia študentmi a začne sa nový semester. Moje tajné výlety do záhrady už nebudú také jednoduché.

„Čo bude s nami, keď sa začne škola?" opýtala som sa jedného večera, keď sme ležali na deke medzi levanduľovými kríkmi a pozorovali hviezdy.

Daniel sa nadvihol na lakti a pozrel sa na mňa. „To závisí od teba," povedal potichu. „Ja viem, čo chcem."

„A čo chceš?" opýtala som sa, hoci som tušila odpoveď.

„Teba," povedal jednoducho. „Chcem, aby si bola súčasťou môjho života. Nielen tajne cez plot, ale naozaj. Chcem, aby si spoznala mojich priateľov, aby som ja spoznal tvojich. Chcem, aby sme spolu študovali, cestovali, objavovali."

Usmiala som sa a pohladila ho po tvári. „To znie krásne."

„Ale?" zachytil váhanie v mojom hlase.

Povzdychla som si. „Ale mám strach. Toto leto bolo ako rozprávka. Všetko bolo dokonalé – záhrada, západy slnka, my dvaja. Čo ak v reálnom svete to nebude fungovať? Čo ak..."

Položil mi prst na pery. „Sofia, táto záhrada je skutočná. My sme skutoční. To, čo cítim k tebe, je najreálnejšia vec v mojom živote."

Pozrela som sa mu do očí a vedela som, že má pravdu. To, čo sme našli medzi kvetmi a západmi slnka, bolo skutočné a cenné.

„OK," povedala som s úsmevom. „Tak to skúsime aj v tom 'reálnom svete'."

Nasledujúci deň som prišla do záhrady a našla som Daniela, ako niečo opravuje na plote.

„Čo to robíš?" opýtala som sa zmätene.

Usmial sa na mňa. „Opravujem plot."

Cítila som, ako mi srdce klesá. „Takže už nebudem môcť prechádzať cez tú medzeru?"

„Nie," povedal a jeho úsmev sa rozšíril. „Ale môžeš použiť toto."

Ukázal na novú malú bránku, ktorú zabudoval do plotu presne na mieste, kadiaľ som vždy prechádzala.

„Už žiadne tajné prenikanie," povedal a podal mi malý kľúč. „Teraz máš oficiálny vstup."

Zobrala som kľúč a cítila som, ako mi po tvári stekajú slzy šťastia. Nebol to len kľúč k záhrade – bol to symbol toho, že ma Daniel vpúšťa do svojho života, oficiálne a bez tajností.

Posledný večer pred začiatkom semestra sme strávili na našej lavičke, sledujúc, ako slnko naposledy zapadá nad letnou záhradou. Starý pán Vavro sa k nám pripojil, priniesúc fľašu domáceho bezového vína.

„Na nové začiatky," povedal a zdvihol pohár.

Pripili sme si a ja som sa rozhliadla po záhrade, ktorá sa za toto leto stala mojím druhým domovom. Vedela som, že aj keď sa skončí leto, naša láska, ktorá sa tu zrodila, bude pokračovať.

Daniel ma objal okolo ramien a zašepkal mi do ucha: „Vieš, prečo som sa do teba zamiloval?"

Pokrútila som hlavou.

„Pretože si ako tie najvzácnejšie kvety v tejto záhrade. Jedinečná, krásna a hodná každej starostlivosti."

Pozrela som sa na neho a vedela som, že nech nás čaká v budúcnosti čokoľvek, spomienka na toto leto – na tajné stretnutia v starej záhrade, kde sa naša láska zrodila medzi kvetmi a západmi slnka – zostane navždy v mojom srdci ako ten najcennejší poklad.