V starom planetáriu, kde cez deň tíško spali hviezdy namaľované na veľkej kupole, sa každú noc diali zázraky. Hneď ako za oknami posledný človek zhasol svetlo, prebudil sa veľký projektor uprostred miestnosti. Nebol to ale obyčajný prístroj. Z jeho sklenených očí sa vždy vyrojili traja nerozluční kamaráti: lúče svetla.
Prvý bol Červený, plný energie a odvahy. Vždy chcel byť všade prvý a rád pretekal. Druhý bol Modrý, pokojný a premýšľavý. Vždy si všetko najprv dobre obzrel a hľadal najlepšiu cestu. A tretí bol Zelený, veselý a hravý. Chichotal sa, keď sa odrážal od stien a robil na kupole veselé kúsky.
Najradšej zo všetkého sa však hrali spoločnú hru. Červený sa rozbehol z jedného konca, Modrý z druhého a Zelený skočil rovno doprostred. Keď sa ich svetlá stretli na samom vrchu kupoly, stalo sa kúzlo. Všetky tri farby sa spojili do jedného oslnivého bodu čistého, žiarivého bieleho svetla. Bolo také jasné a krásne, že sa naň s údivom pozerali aj namaľované hviezdy.
„Znovu!“ skríkol vždy nadšene Červený. A tak tancovali a spájali sa celú noc, až kým prvé ranné slnko neoznámilo, že je čas ísť spať.
Jednej noci bolo ale všetko inak.
„Pripravení?“ zavolal Červený a už sa rútil na svoje miesto na vrchole kupoly. „Jasné,“ zamrmlal Modrý a pomalým, elegantným oblúkom ho nasledoval.
Obaja dorazili na miesto stretnutia a čakali. Ale Zelený nikde. Biele svetlo sa neobjavilo. Namiesto neho tam, kde sa dotkli Červený a Modrý, vznikla zvláštna, no prekrásna fialová farba. Obaja sa na ňu prekvapene pozreli.
„Kde je Zelený?“ opýtal sa Modrý a rozhliadol sa po tmavej miestnosti.
Potom ho zbadali. Pri zemi sa plazil len slabý, unavený, žltkastý pramienok svetla. Nebol to ten veselý, jasne zelený lúč, ktorého poznali. Tento bol matný a sotva sa hýbal.
„Zelený! Čo sa ti stalo?“ vykríkol Červený a znepokojene k nemu zbehol.
„Ja... ja neviem,“ zašepkal Zelený slabým hlasom. „Cítim sa taký slabý. A... nie som zelený. Som nejaký... čudný.“
Modrý lúč pomaly prešiel až k nim. „Vyzeráš, akoby na teba sadol prach a smútok. Musíme zistiť, čo sa deje. Biele svetlo bez teba nevytvoríme. A hlavne, si náš kamarát a nenecháme ťa takto.“
Červený odhodlane zasvietil. „Máš pravdu! Vydáme sa na pátraciu misiu! Pôjdeme späť k zdroju, k veľkému oku projektora. Tam musí byť odpoveď!“
A tak sa dvaja odvážne lúče, Červený a Modrý, vydali na cestu tmavou miestnosťou. Zelený ostal smutne ležať pri zemi, príliš slabý na to, aby ich nasledoval.
Cesta k projektoru nebola jednoduchá. V tme sa skrývali tiene stoličiek a starých prístrojov. Červený a Modrý si svietili na cestu a keď sa ich svetlá náhodou prekrížili na stene, vždy sa tam objavila tá pekná fialová farba.
„Pozri,“ povedal potichu Modrý. „Keď sme spolu, vytvoríme niečo nové. Ale stále to nie je biela. Chýba nám Zelený.“
Konečne dorazili k obrovskému stroju uprostred miestnosti. Z niekoľkých sklenených šošoviek, ktoré vyzerali ako veľké oči, prúdilo ich svetlo. Jedno oko žiarilo na červeno, druhé na modro. A to tretie...
„Aha!“ ukázal Modrý. „To je oko, z ktorého vychádza Zelený. Ale niečo na ňom je!“
Priblížili sa a uvideli to. Na sklenenej šošovke, odkiaľ mal prúdiť jasný zelený lúč, ležal malý, priesvitajúci kúsok starého papiera. Bol zažltnutý a pokrčený, asi ho tu kedysi dávno zabudlo nejaké dieťa, keď jedlo cukrík. Práve tento papierik bránil Zelenému, aby svietil svojou plnou silou a správnou farbou.
„Musíme ho dať preč!“ rozhodol Červený.
Ale ako? Boli to len lúče svetla, nemali ruky. Skúšali do papierika narážať, no ich svetlo ním len presvitalo. Boli bezradní.
Vtom si Modrý niečo všimol. O stenu bol opretý dlhý kovový prút, ktorý slúžil na ukazovanie hviezd. „Čo keby sme skúsili pohnúť tou palicou?“ navrhol.
Bol to skvelý nápad. Červený a Modrý spojili svoje sily. Opatrne nasmerovali svoje svetlá na jeden koniec prútu a pomaličky, milimeter po milimetri, ho posúvali smerom k projektoru. Bola to náročná práca, ktorá si vyžadovala trpezlivosť. Nakoniec sa im podarilo dotknúť sa špičkou prútu malého papierika. Jemne doň štuchli.
Papierik sa zatriasol a... skĺzol zo šošovky na zem!
V tej sekunde z oka projektora vystrelil oslnivý, veselý a silný Zelený lúč!
„Hurá! Som späť!“ zakričal radostne a zatočil sa do veselej piruety. Hneď sa rozbehol za kamarátmi a silno ich svetelne objal.
„Dokázali sme to!“ tešil sa Červený.
„Poďme to osláviť našou hrou!“ navrhol Modrý.
Všetci traja sa bez váhania rozbehli na vrchol kupoly. Červený, Modrý a Zelený sa stretli presne v strede a... ŽIARA! Miestnosť zalialo to najkrajšie, najčistejšie biele svetlo, aké kedy videli. Bolo ešte žiarivejšie ako predtým, pretože teraz bolo plné radosti z opätovného stretnutia a spoločného víťazstva.
Celý zvyšok noci tancovali. Miešali svoje farby a vytvárali na kupole nové odtiene. Keď sa spojil Červený so Zeleným, vznikla žltá ako slniečko. Keď sa pridal Modrý k Zelenému, zjavila sa tyrkysová ako morská hladina. A keď boli všetci traja spolu, žiarili ako tá najjasnejšia hviezda.
Pochopili, že každý z nich je dôležitý. A že spolu sú najsilnejší a najkrajší.
A možno, keď sa raz budete pozerať na biele svetlo lampy, spomeniete si, koľko veselých farebných lúčov sa v ňom asi skrýva a tancuje.