Slnko lialo zlaté lúče na staré kamenné sedadlá, ktoré sa v polkruhu dvíhali do kopca ako obrovské, usmievavé ústa. Na tomto mieste, ktoré starí ľudia volali Hradisko, sa kedysi dávno hralo divadlo. Dnes sa tu hrali iba Zora s Tobiášom.
„Tobiáš, si tam?“ zašepkala Zora z najnižšieho bodu kamenného divadla. Stála v strede malého, okrúhleho pódia a ruky si priložila k ústam ako trúbku. Jej šepot bol tichučký ako dych motýľa.
Tobiáš, schovaný vysoko hore medzi poslednými radmi sedadiel, sa zrazu vystrel. „Jéj! Počul som ťa, akoby si stála vedľa mňa!“ zakričal nadšene a jeho hlas sa veselo rozletel do celého okolia.
Zora prekvapene zdvihla hlavu. „Ale ako? Veď som len šepkala!“
Zbehla za ním hore a Tobiáš sa postavil na jej miesto dolu. „Teraz ja! Pssst,“ zašepkal a dlaňou si zakryl ústa. „Vidím malého chrobáka, lezie po púpave.“
Zora zalapala po dychu. Počula každé jedno slovo, jasne a zreteľne, akoby jej ho Tobiáš šepkal priamo do ucha. Rozhliadla sa. Nikto tu nebol. Iba oni dvaja, včielky bzučiace na lúčnych kvetoch a tajomné kamene. „Tie skaly spievajú!“ vyhŕkla. „Alebo čarujú!“
„Možno je tu nejaké tajomné kúzlo,“ zamyslel sa Tobiáš a poškrabal sa na hlave. „Skúsime nejaké čarovné slová? Abrakadabra, nech sa hlas odrazí!“ zakričal dolu, no tentoraz to bolo iné. Jeho krik sa len slabo ozval a stratil v diaľke.
„Nefunguje to,“ sklamane povedala Zora. „Musí to byť niečo iné. Ale čo?“
Sadli si na teplý kameň a premýšľali. V tráve vedľa nich sa niečo pohlo. Z chumáča suchého lístia vystrčil zvedavý ňufák malý ježko. Očká mal ako dve lesklé koráliky.
„Dobrý deň,“ pozdravila ho Zora potichu, aby ho nevyplašila.
Ježko sa nepreľakol. Pomaly sa vykotúľal a zvedavo si ich prezeral. „Dobrý deň, mladí bádatelia,“ zafunel hlbokým, múdrym hláskom. „Počul som, že riešite záhadu. Volám sa Echolko a zvuky sú moja záľuba.“
„Echolko?“ zopakoval Tobiáš. „To je pekné meno. My sme Tobiáš a Zora. A áno, riešime. Tieto kamene nám šepkajú. Prečo to robia?“
Echolko sa usmial, aspoň sa tak zdalo podľa toho, ako mu poskočili fúziky. „Kamene nešepkajú, deti. Iba sú veľmi dobrými poslucháčmi a ešte lepšími poslovmi. Čo myslíte, čo sa stane, keď hodíte kamienok do pokojnej vody?“
Zora hneď vedela. „Urobia sa vlnky! Šíria sa do všetkých strán.“
„Presne tak!“ pochválil ju ježko. „A zvuk je niečo veľmi podobné. Keď niečo poviete, vytvoríte vo vzduchu neviditeľné zvukové vlny. Cestujú ako tie vlnky na vode.“
Tobiáš sa zamračil. „Dobre, ale prečo ich počujeme tak silno práve tu?“
Echolko podišiel k okraju kamenného sedadla. „A čo sa stane, keď hodíte loptičku o rovnú stenu?“
„Odrazí sa a vráti sa mi,“ odpovedal Tobiáš, ktorý to skúšal už stokrát.
„Výborne. A teraz si predstavte, že každé vaše slovo je ako tisíc maličkých loptičiek – zvukových vĺn. Keď ich zašepkáte tam dolu v strede, rozletia sa všetkými smermi.“ Echolko ukázal svojím malým pazúrikom na oblúk sedadiel. „Tieto kamene sú postavené do polkruhu. Sú ako veľká, zakrivená stena. Každá zvuková vlnka do nich narazí a odrazí sa. Ale pretože sú zakrivené, neodrazia sa len tak hocikam. Všetky ich nasmerujú na jedno jediné miesto. Presne tam, kde si sedela ty, Zora.“
Deti mlčky pozerali na kamenné divadlo. Zrazu to neboli len staré skaly. Boli to múdro postavené zrkadlá na zvuk.
„Takže to nie je kúzlo, ale... fyzika?“ spýtal sa Tobiáš opatrne. To slovo počul v škole.
„Najlepšie kúzlo je to, ktorému rozumieš,“ zafunel spokojne Echolko. „Starí stavitelia vedeli, ako zvuk cestuje. Postavili toto divadlo tak, aby aj ten najtichší šepot herca na pódiu počuli všetci diváci, aj tí v poslednom rade. Sústredili zvuk na jedno miesto.“
„Sústredili?“ opakovala Zora. To bolo nové slovo.
„Áno, zhromaždili ho, zamerali ho ako lupu, ktorá sústredí slnečné lúče, aby zapálila papierik,“ vysvetlil ježko.
„Aha!“ zvolal Tobiáš a rýchlo vytiahol z vrecka malý zápisník a ceruzku. Začal si kresliť. Nakreslil polkruh, ktorý vyzeral ako kamenné sedadlá. Potom bodku v strede, odkiaľ šiel zvuk. A potom šípky, ktoré leteli od bodky ku kameňom a odrážali sa do jedného miesta hore. „Už to chápem!“
Zora dostala úžasný nápad. Oči jej zažiarili. „Tobiáš! Echolko! Čo keby sme si aj my urobili takéto hovoriace miesto? Niečo ako telefón bez drôtov!“
Echolko veselo pichliačmi zatriasol. „Výborný nápad! A viete čo? Dá sa to vyrobiť veľmi jednoducho. Ale budete potrebovať pomoc dospelých.“
Hneď ako prišli domov, poprosili o pomoc Zordinu mamu. Podľa Echolkových pokynov našli dva prázdne papierové poháriky, dlhý, pevný špagátik a nožnice. „S pomocou rodičov,“ pripomenul im v duchu Echolko, „urobte do dna každého pohárika malú dierku.“
Mama im pomohla prepichnúť dná pohárikov. Potom prevliekli špagátik cez dierky a na každom konci urobili hrubý uzol, aby sa nevyvliekol.
„A teraz najdôležitejšia časť,“ povedal Tobiáš ako skúsený vynálezca. „Špagát musí byť úplne napnutý!“
Zora si priložila jeden pohárik na ucho a Tobiáš odišiel na druhý koniec záhrady s druhým pohárikom. Keď bol špagát napnutý ako struna na gitare, Tobiáš doň zašepkal: „Zora, počuješ ma? Zvukové vlny cestujú po špagátiku.“
Zora vykríkla od radosti. „Počujem! Počujem úplne zreteľne!“ Jej mama sa usmievala.
Celé popoludnie sa hrali s pohárikovým telefónom. Zistili, že ak sa špagát niečoho dotýka alebo ak je voľný, zvuk sa prenáša oveľa horšie. Musel byť napnutý a voľne visieť vo vzduchu. Zvukové vlny potrebovali svoju vlastnú cestičku.
Na druhý deň bežali opäť na Hradisko, aby sa pochválili Echolkovi. Našli ho driemať pod kríkom.
„Podarilo sa!“ kričali už z diaľky.
Keď mu všetko vyrozprávali, múdry ježko spokojne prikyvoval. „Vidíte? Objavili ste tajomstvo a ešte ste si aj vytvorili vlastný vynález. Čo urobíte so svojím novým poznaním teraz?“
Zora a Tobiáš sa na seba pozreli. V očiach im svietila rovnaká myšlienka.
„My vieme!“ povedala Zora slávnostne. „Pripravíme v Spievajúcich skalách divadlo! Pre všetkých rodičov a kamarátov z dediny. Bude to o stratenej ozvene, ktorá hľadá svoj domov.“
„A použijeme tie špeciálne miesta!“ dodal Tobiáš. „My budeme na pódiu šepkať a všetci nás budú počuť! Budú si myslieť, že je to naozajstné kúzlo.“
Týždeň usilovne pracovali. Napísali krátku hru, vyrobili si kostýmy z listov a kvetov a každý deň trénovali v kamennom amfiteátri. Zistili, že najlepšie miesto na počúvanie je presne v piatom rade, na siedmom sedadle zľava. Toto miesto označili veľkým slnečnicovým kvetom.
Keď prišiel deň predstavenia, celé Hradisko ožilo. Prišli rodičia, starí rodičia aj deti zo susedstva. Všetci sa usadili a zvedavo čakali. Zora a Tobiáš stáli dolu na pódiu, srdcia im búšili ako zvony.
Predstavenie sa začalo. Zora hrala tichý vetrík, ktorý stratil svoj šepot, a Tobiáš bol múdry strom, ktorý mu radil. Šepkali svoje vety a ich hlasy sa čisto a jasne niesli až k divákom. Ľudia sa obzerali, odkiaľ ten zvuk prichádza. Bolo to magické.
Na konci, keď vetrík našiel svoju ozvenu v Spievajúcich skalách, všetci tlieskali tak silno, až sa zdalo, že tlieska celý kopec.
Keď sa potlesk utíšil, Tobiáš predstúpil pred divákov. „To nebolo kúzlo,“ povedal hrdo. „To je veda! Zvuk sa odráža od týchto skál presne tak, ako sa odráža lopta od steny.“
Zora dodala: „A vy ste sedeli na tom najlepšom mieste, kam všetky odrazené zvuky pricestovali!“
Ľudia boli ohromení. Nielenže videli krásne predstavenie, ale aj sa naučili niečo nové. Od toho dňa už nikto nevolal Hradisko inak ako Spievajúce skaly.
Zora a Tobiáš večer sedeli na najvyššom kameni a pozerali na hviezdy. Vedľa nich spokojne odfukoval ježko Echolko.
„Vieš, Tobiáš,“ povedala Zora. „Najkrajšie na objavovaní nie je len to, že niečo nájdeš. Ale to, že sa o to môžeš podeliť s ostatnými.“
Tobiáš prikývol. „A že každá záhada má svoje riešenie. Len sa treba dobre pozerať a počúvať.“
Zavreli oči a načúvali zvukom noci. Cvrkot cvrčkov, šum lístia vo vetre, vzdialené brechanie psa. Každý zvuk mal svoj príbeh a svoju cestu. A oni vedeli, že svet je plný úžasných tajomstiev, ktoré čakajú, kým ich niekto objaví. Čo myslíte, deti, aké tajomstvo objavíte zajtra vy?