V detskej izbe, na poličke plnej pokladov, stála stará drevená škatuľka. Nebola to obyčajná škatuľka. Bývalo v nej sedem kúzelných drevených dielikov, ktoré spolu tvorili skladačku menom Tangram. Každý dielik mal iný tvar a inú farbu.
Boli tam dvaja veľkí bratia, červený a modrý trojuholník, Rudo a Modráň. Bol tam aj ich menší, žltý brat Stredko, taktiež trojuholník. Dve najmenšie sestričky, zelený a fialový trojuholníček, Zelenka a Fialka. S nimi býval aj oranžový Štvorec menom Oranž, ktorý mal rád vo všetkom poriadok. A nakoniec, trochu hanblivý a zvláštne pokrútený hnedý Kosodĺžnik Hnedko.
Jedného dňa sa v škatuľke strhla veľká hádka.
„Ja som najdôležitejší!“ vyhlásil Rudo, červený trojuholník. „Som najväčší a najsilnejší! Bezo mňa nepostavíte ani poriadnu strechu!“
„To nie je pravda!“ ohradil sa oranžový Štvorec Oranž. „Ja som základ všetkého! Mám štyri rovné strany a pevne stojím na zemi. Ty si len špicatý!“
„A čo my? My sme malé a šikovné!“ zapípali Zelenka a Fialka. „Vieme byť ušká mačičky alebo krídla motýľa!“
Hádali sa tak hlasno, až sa celá škatuľka triasla. Hojdala sa na kraji poličky, až kým... BUM! Prevrátila sa a všetkých sedem dielikov sa s rachotom vysypalo na koberec. Každý dopadol na iné miesto.
Zrazu bolo ticho. Ležali ďaleko od seba, osamelí a rozhádzaní po celej izbe. Ich domov, bezpečná škatuľka, zostala vysoko na poličke.
„No, výborne,“ zamrmlal Hnedko, ktorý pristál blízko nohy od písacieho stola. „Teraz sme sa pekne domrvili.“
Fialka potichu vzlykala pod veľkým plyšovým medveďom. Oranž ležal naplocho a hneval sa na celý svet. Rudo sa pokúšal postaviť, ale na mäkkom koberci sa mu len ťažko udržiavala rovnováha.
„Musíme sa vrátiť domov,“ povedal rozvážne Modráň, modrý trojuholník. „Ale sami to nedokážeme.“
Prvá prekážka na seba nenechala dlho čakať. Medzi kobercom a poličkou s knihami sa leskla veľká mláka. Malý Jakubko si tu ráno vylial malinovku. Pre malé drevené dieliky to bola hotová lepkavá rieka.
„Ja to preskočím!“ zvolal odvážne Rudo a rozbehol sa. Odrazil sa, no dopadol presne doprostred sladkej rieky. Poriadne sa prilepil. „Pomoc! Som prilepený!“
Ostatní bezradne pozerali. Čo teraz?
„Počkaj, niečo vymyslíme,“ povedal Modráň. Pozrel sa na Oranža. „Oranž, ty si pevný. Keby si si ľahol na okraj...“ „A my by sme sa o teba opreli!“ doplnil ho žltý Stredko.
Chvíľu sa ešte doberali, ale nakoniec pochopili, že iná cesta nevedie. Oranž si opatrne ľahol na jeden breh lepkavej rieky. Modráň a Stredko sa k nemu prisunuli a svojimi dlhými stranami vytvorili mostík až k Rudovi. Ten sa opatrne odlepil a prešiel po chrbtoch svojich kamarátov na druhú stranu. Potom všetci spoločne pomohli aj ostatným.
„Ďakujem,“ povedal ticho Rudo, keď boli všetci v bezpečí. „Asi nie som až taký silný, ako som si myslel.“
„Ale spolu sme to zvládli,“ usmiala sa Zelenka.
Ich cesta pokračovala. Pred nimi stála ďalšia výzva – Priepasť medzi stolom a posteľou. Medzera bola príliš široká, aby ju preskočili. Pod nimi bola tmavá a strašidelná podlaha.
„Tadiaľto sa nedostaneme,“ zatriasol sa od strachu Stredko.
„Musíme postaviť niečo vysoké, aby sme sa dostali na posteľ a odtiaľ je to k poličke už len kúsok,“ navrhol Oranž.
Skúšali sa postaviť na seba. Oranž bol dole, na neho sa postavil Rudo, potom Modráň... ale veža bola krivá a stále padala. Vyzeralo to beznádejne.
Všetci si smutne sadli, len Hnedko, ten nemotorný Kosodĺžnik, chodil sem a tam. Vždy sa cítil trochu navyše. Nebol ani trojuholník, ani štvorec. Bol taký... iný. Ako tak chodil, náhodou sa šmykol a zapadol presne medzi Ruda a Modráňa, ktorí ležali vedľa seba. A vtom to všetci uvideli.
„Pozrite!“ vyhŕkla Fialka. „Hnedko ich spojil!“
Hnedkov zvláštny, šikmý tvar dokonale prepojil dve najdlhšie strany veľkých trojuholníkov. Vytvorili dlhú a pevnú lávku. Nebola to len taká hocijaká lávka, bola presne taká dlhá, aby dosiahla z dosky stola až na kraj postele. Hnedko, ktorý sa vždy cítil nemotorný, bol zrazu ten najdôležitejší diel.
„Ja... ja som užitočný!“ zašepkal prekvapene.
„Si náš hrdina!“ povedala Zelenka a opatrne prešla po novom moste. Po nej išli ostatní. Konečne boli na posteli.
Pred nimi sa týčila posledná prekážka. Knižná hora. Jakubko si tu postavil vežu z rozprávkových kníh. Bola vysoká a strmá. Ako sa dostať na jej vrchol, odkiaľ by mohli preskočiť na poličku k svojej škatuľke?
„Čo keby sme sa zahrali na... mačku?“ navrhol zrazu Modráň. „Mačky vedia výborne liezť.“
Ostatní sa na neho pozreli, akoby sa zbláznil. Ale potom to pochopili. Rýchlo sa začali skladať. Rudo a Modráň vytvorili telo. Oranž sa stal hlavou. Malé trojuholníčky, Zelenka a Fialka, boli dokonalé ušká. A Stredko? Ten sa pridal ako dlhý, elegantný chvost. Chýbal už len Hnedko, ktorý sa šikovne priložil a vytvoril nohy.
Zrazu tam nestáli jednotlivé dieliky. Stála tam jedna, pevná, drevená mačka. Spoločne, krok za krokom, sa začali šplhať po chrbtoch kníh. Každý diel podporoval ten druhý. Keď sa jeden pošmykol, ostatní ho podržali. Už sa nehádali. Boli jeden tím.
Konečne sa dostali na vrchol. Ich domov, drevená škatuľka, bola na dosah. Ležala otvorená a čakala na nich. Jeden po druhom do nej s radosťou vhupli.
Znova bolo všetkých sedem dielikov spolu. Ležali vedľa seba, tesne sa dotýkali a cítili teplo dreva toho druhého.
„Prepáčte,“ povedal potichu Rudo. „Už viem, že nie som najdôležitejší.“ „Ani ja,“ pridal sa Oranž. „Ani ja,“ zašepkal Hnedko, „ale už viem, že každý z nás je potrebný.“
V tej chvíli sa do izby vrátil Jakubko. Pozrel sa na rozhádzané hračky a potom zbadal prázdnu škatuľku od Tangramu. Zamračil sa. Ale keď do nej pozrel, usmial sa. Všetkých sedem dielikov bolo pekne doma, uložených tesne vedľa seba. Vyzerali, akoby sa na seba usmievali.
Odvtedy sa dieliky Tangramu už nikdy nehádali. Pochopili svoje veľké tajomstvo. Neboli dôležití sami osebe, ale tým, čo dokázali vytvoriť spoločne. Či už to bol most, mačka, loďka alebo tanečnica. Ich najväčšia sila bola v ich priateľstve.
A možno aj vy máte doma takúto skladačku. Skúste, čo všetko dokážete spoločne postaviť.