Lívia sa oprela o lopatu a otrela si pot z čela. Otcov nápad presťahovať sa z mesta do „rustikálneho domu s charakterom" stratil svoje čaro už po prvom týždni. A teraz tu stála, v zadnej časti zarastenej záhrady, s úlohou vyčistiť priestor pre budúcu záhradku, o ktorú nikto nestál.
„Nič lepšie ako čerstvá zelenina z vlastnej záhrady," zacitovala otcove slová s povzdychom. Pokračovala v kopaní, keď zrazu lopata narazila na niečo tvrdé.
„Len aby to nebol ďalší kameň," zamrmlala a kľakla si, aby odstránila zeminu. Nebola to skala. Boli to schody. Staré kamenné schody vedúce nadol.
Lívia sa rozhliadla. Rodičia boli v meste, nakupovali ďalšie „autentické vidiecke doplnky" do ich nového domova. Zvažovala, či im zavolať, ale zvedavosť bola silnejšia. Vytiahla telefón, zapla baterku a opatrne zostúpila nadol.
Schody viedli do úzkeho tunela, ktorý sa tiahol ďalej, než dosvietila. Lívia sa nadýchla a vykročila. Tunel bol prekvapivo suchý a dobre zachovaný, akoby ho niekto v minulosti pravidelne používal. Po asi päťdesiatich metroch sa tunel končil ďalšími schodmi smerujúcimi nahor.
Vyšla na povrch a zistila, že stojí v pivnici opusteného domu. Vedela o ňom – videla ho z okna svojej izby, tajomný dom na úpätí kopca.
„Som v dome Bielikovcov," uvedomila si. Počula o ňom od susedov. Vraj bol opustený desaťročia, od čias druhej svetovej vojny. Rodina údajne zmizla za záhadných okolností.
V slabom svetle svojej baterky si všimla starú truhlicu v rohu miestnosti. Opatrne k nej pristúpila a otvorila ju. Vnútri ležali staré knihy, fotografie a na samom vrchu hnedý kožený zápisník.
Otvorila ho. Na prvej strane bolo meno: „Alžbeta Bieliková, 1922."
„Neverím, že si to nikomu nepovedala," povedal Jakub, keď s Líviou sedeli na brehu potoka, prezerajúc si denník.
Lívia sa usmiala. „Komu by som to povedala? Rodičia by mi zakázali tam chodiť a v novej škole zatiaľ nikoho nepoznám."
Jakuba stretla pred tromi dňami v miestnej knižnici, keď hľadala knihy o histórii dediny. Ukázalo sa, že je vnukom posledných známych majiteľov domu Bielikovcov, hoci jeho rodina tam už dávno nežije. Prišiel na prázdniny k starej mame, ktorá bývala na druhom konci dediny.
„Môžem?" spýtal sa a natiahol ruku k denníku. Lívia mu ho podala.
„Takže Alžbeta bola dcéra bohatého statkára," zhrnul Jakub to, čo už vedeli z ich predchádzajúceho čítania. „A zamilovala sa do..."
„Do Tomáša," dokončila Lívia. „Chudobného hudobníka, ktorý hrával v miestnej kapele. Jej otec to neschvaľoval."
Jakub otočil na ďalšiu stranu a začal čítať nahlas:
„15. máj 1922 Dnes v noci som sa opäť stretla s Tomášom. Otec by zúril, keby vedel, že sa vykrádam z domu. Ale keď počujem jeho husle, nemôžem odolať. Hrá tak, akoby hudba vychádzala priamo z jeho duše. Hovorí, že jedného dňa budeme spolu, ďaleko odtiaľto. Chce ísť do Prahy, kde by mohol študovať na konzervatóriu. Sníva o tom, že bude hrať v orchestri. Ja snívam len o ňom."
Lívia pocítila zvláštne chvenie. Alžbetine slová zneli tak úprimne, tak živo.
„Je to ako telenovela," zasmial sa Jakub, ale videla, že ho príbeh tiež zaujal.
„Poďme tam," navrhla náhle Lívia. „Teraz."
Dom pôsobil inak počas dňa. Slnečné lúče prenikali cez zaprášené okná, odhaľujúc staré, no kedysi elegantné zariadenie. Lívia a Jakub prechádzali miestnosťami, hľadajúc stopy po Alžbete a Tomášovi.
„Pozri," ukázal Jakub na starý klavír v salóne. „Možno práve tu hrával."
Lívia pristúpila ku klavíru a jemne sa dotkla zažltnutých klávesov. Predstavila si mladého muža, ako sedí na stoličke, zatiaľ čo dievča v dlhých šatách stojí vedľa neho, pozerajúc sa naňho s láskou.
„Našiel som niečo," zavolal Jakub, ktorý medzitým skúmal knižnicu. Držal v rukách malú škatuľku. Keď ju otvoril, vnútri ležal strieborný medailón.
„Je tam fotografia," povedala Lívia, keď ho otvorili. Na jednej strane bol portrét mladej ženy s tmavými vlasmi – predpokladali, že Alžbeta. Na druhej strane mladý muž s husľami – Tomáš.
„Musíme zistiť, čo sa im stalo," povedala Lívia. „Denník končí v auguste 1922, potom nič."
„Moja stará mama by mohla niečo vedieť," navrhol Jakub. „Jej matka žila v tejto dedine celý život."
Pani Mráziková, Jakubova stará mama, ich privítala s prekvapením. „Nevedela som, že sa zaujímaš o históriu rodiny, Jakub."
Ukázali jej denník a medailón. Jej oči sa rozšírili, keď uvidela fotografie.
„To je neuveriteľné," zašepkala. „Alžbeta Bieliková. Moja matka o nej hovorila."
„Čo sa stalo?" spýtala sa Lívia nedočkavo.
Stará pani si povzdychla. „Je to smutný príbeh. Alžbeta a ten hudobník – Tomáš Varga – plánovali ujsť. Jej otec sa to dozvedel a zamkol ju v dome. Tomáš sa ju pokúsil zachrániť. Prišiel v noci, ale statkár ho prichytil. Bola hádka, výstrel... Tomáš zomrel."
Lívia pocítila, ako jej po chrbte prebehol mráz. „A Alžbeta?"
„Zmizla. Nikto nevedel kam. Niektorí hovorili, že spáchala samovraždu, iní, že ušla. Jej otec sa z toho nikdy nespamätal. Rodina sa postupne rozpadla. Dom ostal prázdny."
„To je strašné," zašepkala Lívia.
„Ale je tu ešte niečo," dodala pani Mráziková a pozerala priamo na Líviu. „Tvoje priezvisko je Vargová, však?"
Lívia prikývla, zmätená.
„Tomáš Varga mal mladšieho brata, Martina. Ten založil rodinu v neďalekom meste. Podľa mojej matky to bola jediná rodina Vargovcov v okolí."
Lívia cítila, ako jej srdce zrýchlilo. „Myslíte, že...?"
„Možno si jeho vzdialená príbuzná. Bolo by to zvláštne, však? Akoby ťa osud priviedol späť."
Nasledujúce dni Lívia a Jakub trávili každú voľnú chvíľu pátraním. Navštívili miestny archív, cintorín, rozprávali sa so starousadlíkmi. Postupne skladali príbeh ako puzzle.
Jedného dňa, keď sa vracali z knižnice, Lívia zastala. „Myslím, že viem, kde môže byť Alžbeta."
„Kde?"
„V tuneli. Ten tunel nebol len tajnou cestou pre milencov. Bol to únikový východ."
Vrátili sa do domu a zostúpili do pivnice. Tentoraz si všimli niečo, čo predtým prehliadli – malú bočnú chodbu, ktorá sa oddeľovala od hlavného tunela.
„Toto muselo byť pridané neskôr," povedal Jakub, keď svietili baterkami na steny. Chodba bola užšia a viedla hlbšie pod zem.
Na konci našli malú miestnosť, niečo ako úkryt. A tam, na jednoduchom lôžku, ležal kostrový pozostatok.
„Ó bože," vydýchla Lívia, cúvajúc. Ale potom si všimla niečo pri kostre – vyblednutý papier.
Jakub ho opatrne zdvihol. Bol to list.
„Môj milovaný Tomáš, čakám tu na Teba, ako sme sa dohodli. Otec nevie o tomto mieste. Odídeme spolu do Prahy, ako si sľúbil. Tvoja navždy, Alžbeta."
Lívia cítila slzy v očiach. „Ona čakala. Čakala a on nikdy neprišiel."
„Pretože ho jej otec zabil," dokončil Jakub ticho. „Nikto nevedel o tomto úkryte. Zomrela tu sama, čakajúc na neho."
O mesiac neskôr stáli Lívia a Jakub na malom cintoríne. Vďaka dôkazom, ktoré našli, a s pomocou miestnych úradov sa im podarilo zabezpečiť dôstojný pohreb pre Alžbetu. Pochovali ju vedľa Tomáša, ktorého hrob našli na starom cintoríne.
„Myslíš, že konečne našli pokoj?" spýtala sa Lívia, keď položila kvety na čerstvý hrob.
Jakub jej jemne stisol ruku. „Verím, že áno. A možno nám chceli niečo povedať."
„Čo?"
„Že láska si niekedy nájde cestu, aj keď to trvá sto rokov."
Lívia sa usmiala a pozrela na Jakuba. Za posledný mesiac sa stali nerozlučnými. Spoločné pátranie ich zblížilo spôsobom, ktorý nečakali.
„Vrátim sa na budúce leto," povedal Jakub. Jeho prázdniny končili a musel sa vrátiť domov do Bratislavy.
„Budem tu," odpovedala Lívia. „A medzitým môžeme písať. Alebo volať. Alebo..."
„Všetko," dokončil s úsmevom. „Budeme robiť všetko, aby sme zostali v kontakte."
Keď odchádzali z cintorína, Lívia sa naposledy obzrela. Zdalo sa jej, že na moment videla dve postavy stojace pri hroboch – mladú ženu v dlhých šatách a muža s husľami. Ale keď žmurkla, boli preč.
„Vieš," povedala, keď kráčali späť k dedine, „myslím, že sa sem presťahovať nebol až taký zlý nápad."
Jakub sa zasmial a chytil ju za ruku. „Niekedy tie najlepšie príbehy začínajú nečakaným presťahovaním."
A zatiaľ čo slnko zapadalo za kopce, dvaja duchovia, konečne spojení, sledovali odchádzajúci pár s pokojným úsmevom.