„Mám to! Ja mám červenú sedačku!“ zvolal Filip a bleskovo sa vyšvihol na plastové sedadlo. „A ja budem hneď za tebou na tej modrej!“ pridala sa Hanka a zapla si bezpečnostnú retiazku presne tak, ako ich to naučili rodičia.
Bolo krásne slnečné popoludnie v mestskom parku. Všade voňala cukrová vata a pukance, no najväčším lákadlom pre dvoch kamarátov bol obrovský farebný kolotoč. Vyzeral ako veľký, pestrofarebný hríbik, z ktorého viseli desiatky strieborných retiazok.
Pri ovládacom pulte stál pán Vrtuľka. Bol to veselý pán v pásikavom tričku a s čiapkou, na ktorej sa točila malá plastová vrtuľka vždy, keď zafúkal vietor. Skontroloval, či všetci sedia bezpečne, a žmurkol na deti.
„Pripravení na let do vesmíru? Držte si klobúky, štartujeme!“ zvolal a stlačil veľké zelené tlačidlo.
Najprv sa ozvalo tiché cinkanie, potom jemné vrčanie motora. Filip a Hanka cítili, ako sa s nimi sedačky pomaly hýbu. Kolotoč sa začal točiť. Najprv pomaly, ako keď sa lenivý kocúr preťahuje na slnku, no potom čoraz rýchlejšie a rýchlejšie.
„Júúúj!“ zajasala Hanka. „Fíha! Pozri sa na moje nohy!“ kričal Filip cez svišťanie vetra.
Stala sa zvláštna vec. Kým kolotoč stál, ich nohy viseli priamo dole k zemi, ako ťažké zemiaky vo vreci. Ale teraz, keď sa točili rýchlo, ich nohy akoby niekto ťahal do bokov, preč od stredu kolotoča. Aj retiazky, na ktorých sedeli, už neviseli rovno. Boli šikmé, akoby sa snažili utiecť do parku na zmrzlinu.
Filip natiahol ruku pred seba. Cítil, že celým telom tlačí do operadla sedačky, akoby ho neviditeľná ruka chcela odhodiť preč z kruhu.
„Prečo nepadáme dole?“ pýtala sa Hanka, keď sa jej vrkoče vznášali vo vzduchu. „Prečo letíme do boku?“
Jazda sa po chvíli skončila. Motor stíchol a sedačky sa pomaly, hojdavo vrátili k zemi. Hanka s Filipom zoskočili, trošku sa im motali hlavy, ale smiali sa. Rozbehli sa rovno k pánovi Vrtuľkovi.
„Pán Vrtuľka, pán Vrtuľka!“ volal Filip. „Váš kolotoč je asi začarovaný!“ „Začarovaný?“ usmial sa kolotočiar a utrel si ruky do handričky. „Prečo myslíš, Filipko?“
„Lebo keď sme sa točili rýchlo, niečo nás ťahalo von! Cítil som sa ťažší a nohy mi lietali vo vzduchu, hoci som nimi ani nehýbal,“ vysvetľoval chlapec a živo pri tom rozhadzoval rukami. Hanka prikývla: „Áno! Ako keby ma chcel vietor odfúknuť, ale pritom nefúkalo.“
Pán Vrtuľka sa zohol, aby bol rovnako vysoký ako deti. „To nie je kúzlo, kamaráti. To je fyzika! A tá vie byť zábavnejšia než kúzla. Tá sila, ktorú ste cítili, sa volá odstredivá sila.“
Deti naňho vyvalili oči. „Od-stre-di-vá?“ slabikovala Hanka. „To znie ako názov pre nejakú raketu.“
„Presne tak!“ zasmial sa pán Vrtuľka. „Chcete vidieť, ako to funguje? Mám tu jeden malý pokus. Ale pozor, tento robím len ja, lebo by sme mohli byť mokrí.“
Pán Vrtuľka vytiahol spod pultu malé plastové vedierko. Nalial doň trochu vody z fľaše. „Čo myslíte, čo sa stane, keď toto vedierko otočím hore dnom?“ opýtal sa a ukázal prstom na trávu.
„Voda sa vyleje!“ vyhŕkol Filip. „To je jasné. Gravitácia ju stiahne dole.“ „Výborná úvaha,“ pochválil ho pán Vrtuľka. „Gravitácia naozaj ťahá všetko k zemi. Ale sledujte teraz.“
Pán Vrtuľka chytil vedierko za rúčku. Začal ním kývať sem a tam, až kým ho neroztočil v obrovskom kruhu okolo svojej ruky. Vedierko lietalo vzduchom – hore, dole, do boku. Rýchlo, rýchlejšie! V jednej chvíli bolo vedierko úplne hore nohami, priamo nad hlavou pána Vrtuľku.
Hanka si zakryla oči. „Teraz vás to obleje!“
Ale nestalo sa nič. Ani kvapka. Pán Vrtuľka točil vedierkom ako vrtuľou a voda ostala prilepená na dne vedierka, akoby tam bola prilepená lepidlom. Potom pomaly spomalil a vedierko bezpečne položil na zem. Voda v ňom sa len jemne zavlnila.
„Páni!“ vydýchol Filip. „Ako ste to urobili?“
„To je tá istá odstredivá sila, ktorá ťahala vás na sedačkách,“ vysvetľoval pán Vrtuľka a nakreslil prstom do piesku kruh. „Voda vo vedierku chcela letieť rovno, preč od mojej ruky. Chcela utiecť. Ale dno vedierka jej stálo v ceste a nepustilo ju. Preto sa tlačila na dno tak silno, že ani gravitácia ju nestihla vytiahnuť von.“
Hanka sa zamyslela: „Takže... keď som sedela na kolotoči, ja som bola ako tá voda?“
„Presne tak, Hanka!“ Pán Vrtuľka lúskol prstami. „Tvoje telo chcelo letieť rovno preč, do kríkov. Ale retiazky ťa držali a nepustili. Preto si cítila, ako ťa to ťahá von, a retiazky sa napli. Čím rýchlejšie sa točíme, tým silnejšie nás to ťahá von.“
Filip sa pozrel na strieborné reťaze. „Ešteže sú tie retiazky také pevné. Keby tam neboli, odleteli by sme ako tie kvapky vody, keby vedierko nemalo dno.“
„Správne. Preto sa musíme vždy držať a zapínať si bezpečnostnú poistku. Fyzika je super, ale musíme byť opatrní,“ pripomenul im dôležito pán Vrtuľka.
Deti chvíľu ticho premýšľali. Zrazu Filipovi zasvietili oči. „Pán Vrtuľka, a môžeme si to vyskúšať aj doma? Ale bez vody, aby sa mamina nehnevala?“
„Jasné!“ Pán Vrtuľka sa poškrabal pod čiapkou. „Ale s dozorom rodičov, dobre? Skúste toto: Vezmite si plastový pohárik a vložte doň sklenenú guľôčku. Potom pohárik položte na stôl hore dnom, aby guľôčka bola pod ním. A teraz skúste pohárikom krúžiť po stole.“
„Čo sa stane?“ vyzvedala Hanka.
„Ak budete krúžiť dosť rýchlo, guľôčka začne behať po stenách pohárika a možno sa ani nedotkne stola! Odstredivá sila ju pritlačí o steny,“ žmurkol na nich. „Je to ako motorka v cirkuse.“
„To musíme skúsiť!“ zvolali deti naraz.
„Ale teraz,“ pozrel pán Vrtuľka na svoje hodinky, „mám pocit, že je čas na ešte jednu vedeckú jazdu. Čo vy na to?“
Filip a Hanka neváhali ani sekundu. Rozbehli sa k sedačkám. Tentoraz si však jazdu užívali inak.
Keď sa kolotoč roztočil a ich nohy sa odlepili od zeme, nebol to len obyčajný vietor vo vlasoch. Filip zatvoril oči a predstavoval si, že je voda vo vedierku, ktorá chce vyletieť do vesmíru, ale pevná ruka kolotoča ho bezpečne drží na obežnej dráhe. Hanka roztiahla ruky ako krídla a cítila, ako ju neviditeľná sila nadnáša.
Nebolo to kúzlo. Bola to fyzika. A bola to tá najlepšia jazda na svete.
„Sme ako družice!“ kričal Filip, keď letel okolo pána Vrtuľku. „Sme objavitelia odstredivej sily!“ smiala sa Hanka.
A pán Vrtuľka? Ten sa len spokojne usmieval, točil vrtuľkou na čiapke a dával pozor na svojich malých vedcov, ktorí práve zistili, že učiť sa nové veci môže byť poriadna zábava. Hlavne, keď sa pri tom točí celý svet.
Keď vystúpili, Hanka sa pozrela na veľký strom vedľa kolotoča. Padal z neho list. Zatiaľ čo padal, točil sa dokola. „Aha,“ povedala, „aj ten list skúša fyziku.“ „Lenže ten nemá retiazku, tak nakoniec spadne,“ dodal múdro Filip.
Obaja kamaráti si s pánom Vrtuľkom ťapli dlaňami a sľúbili, že doma hneď vyskúšajú pokus s guľôčkou a pohárikom. Pretože svet je plný záhad, ktoré len čakajú, kým ich niekto rozlúskne. Alebo roztočí.