Filip sedel na zemi vo svojej izbe a mračil sa na svoju ľavú tenisku. Šnúrka sa mu opäť zauzlila. A to práve vtedy, keď sa ponáhľal von! Vonku na neho čakal jeho najlepší chlpatý kamarát, zlatý retriever menom Borko, ktorý už netrpezlivo škrabal labkou na dvere a kňučal, akoby chcel povedať: „Tak poď už, slnko svieti a tráva vonia!“
„Prečo musí byť zaväzovanie také zložité?“ vzdychol si Filip a konečne sa mu podarilo rozpliesť tvrdohlavý uzol. Keby tak existovalo niečo, čo sa len pritlačí a drží. Žiadne mašličky, žiadne dierky na gombíky, ktoré sú vždy príliš tesné.
„Ideme, Borko!“ zavolal a vybehli spolu na lúku za domom.
Lúka bola dnes nádherná. Vysoká tráva sa vlnila vo vetre a včely bzučali svoju pracovnú pieseň. Borko, celý šťastný, že je konečne na slobode, vystrelil ako blesk priamo do najvyššieho porastu. Naháňal motýle, skákal cez popadané konáre a strkal ňufák do každej diery.
„Borko, nie tam! Tam sú bodliaky!“ kričal Filip, ale bolo neskoro.
Keď sa Borko vrátil, už to nebol ten uhladený zlatý psík. Vyzeral ako strapatá príšerka. Na dlhých ušiach, na chvoste a dokonca aj na bruchu mal prilepené desiatky malých, zelených, pichľavých guličiek. Boli to plody lopúcha, ktoré všetci poznáme ako bodliaky.
„No zbohom,“ chytil sa Filip za hlavu. „Mamka nás s takýmto kožuchom nepustí ani do predsiene. Musíme to dať dole.“
Filip si kľakol do trávy a začal vyťahovať guličky zo srsti. Nešlo to vôbec ľahko. Držali tam, akoby boli prilepené tým najsilnejším lepidlom na svete.
„Au,“ kňučal ticho Borko, keď ho Filip potiahol trochu silnejšie.
„Prepáč, kamarát, musím jemne,“ upokojoval ho Filip. Chytil jeden bodliak a skúsil ho pomaly odlepiť. Cítil odpor. Trrrrrrr. Bodliak sa pustil, ale hneď, ako sa dotkol Borkovho ucha znova, okamžite sa prisal späť.
Filip sa zamyslel. Vytiahol z vrecka svoju malú vreckovú lupu, ktorú nosil všade so sebou. Bol to predsa malý bádateľ a bádatelia nikdy nevedia, kedy budú potrebovať niečo preskúmať.
„Pozrime sa ti na zúbky, ty nezbedník,“ povedal Filip a priložil lupu k zelenej guličke, ktorú držal v ruke.
To, čo uvidel, ho úplne ohromilo.
Z diaľky bodliak vyzeral len ako pichľavá guľôčka. Ale pod lupou? To bol hotový technologický zázrak! Každý jeden osteň na guličke nebol rovný ako ihla. Na samom konci bol zahnutý. Vyzerali presne ako miniatúrne rybárske háčiky. Stovky malých, tvrdých háčikov, ktoré trčali na všetky strany.
„Aha!“ zvolal Filip. „Takže ty nie si lepkavý od medu ani od lepidla. Ty si len samý háčik!“
Potom sa pozrel na Borkovu srsť. Psia srsť, rovnako ako vlnený sveter alebo flísová bunda, nie je hladká ako sklo. Je plná jemných, zamotaných vlákien. Pod lupou vyzerali tieto vlákna ako malé slučky alebo očká.
Filipovi sa v hlave rozsvietila žiarovka, jasná ako poludňajšie slnko. „Už tomu rozumiem! Je to ako puzzle.“
Zobral bodliak a priložil ho k hladkému kameňu. Bodliak odpadol. Priložil ho k hladkému kmeňu stromu. Odpadol. Priložil ho k svojej vlnenej ponožke. Držššš! Ostal visieť tak pevne, že ním mohol triasť a nespadol.
„Vidíš to, Borko?“ vysvetľoval Filip psovi, ktorý si medzitým oblizoval labku. „Tie tvrdé háčiky na bodliaku sa zachytili do mäkkých očiek na mojej ponožke. Keď ich chcem rozpojiť, musím ten háčik silou vyrovnať alebo očko pretrhnúť. Preto to drží tak pevne!“
Borko len veselo zavrtel chvostom, čím naznačil, že veda je super, ale on by už radšej behal bez bodliakov.
Trvalo im pol hodiny, kým vyčistili celý kožuch. Filip si pri tom dával veľký pozor, aby sa nepichol, pretože háčiky boli naozaj ostré. Keď prišli domov, Filip bežal rovno za ockom do garáže.
„Oci, oci! Príroda vymyslela ten najlepší zapínač na svete!“ kričal už odo dverí.
Ocko práve opravoval staré rádio. „Naozaj? A ako funguje?“
Filip položil na stôl bodliak a svoju vlnenú ponožku. „Pozri. Jedna strana musí byť drsná a plná háčikov. Druhá musí byť chlpatá a plná očiek. Keď sa spoja, nepustia sa, kým ich neroztrhneme.“
Ocko sa usmial a podišiel k starej lyžiarskej bunde, ktorá visela na vešiaku. Zdvihol rukáv a ukázal Filipovi čierny pásik na manžete. „Myslíš niečo takéto?“
Filip sa pozrel bližšie. Ocko rozopol pásik a ozval sa ten známy, praskavý zvuk: CHRRRR-ŠŠŠT.
„To je ono!“ vykríkol Filip. „Presne ten zvuk robili bodliaky!“
Ocko mu podal lupu. „Pozri sa na ten pásik.“
Filip sa pozrel. Jedna strana pásky bola z tvrdého plastu a trčali z nej tisíce maličkých, pravidelných háčikov. Presne ako na bodliaku, len usporiadanejších. Druhá strana pásky bola mäkká, chlpatá, plná malých slučiek. Presne ako Borkova srsť.
„Volá sa to suchý zips,“ vysvetlil ocko. „Vymyslel ho jeden pán, inžinier, ktorý sa volal George. A vieš, ako na to prišiel?“
Filipovi zažiarili oči. „Bol na prechádzke so psom?“
„Presne tak!“ zasmial sa ocko. „Chodil po horách so svojím psom a hnevalo ho, že musí stále vyberať bodliaky zo srsti a z nohavíc. Namiesto toho, aby sa len hneval, začal premýšľať. Dal bodliak pod mikroskop – presne ako ty pod lupu – a uvidel tie háčiky. Povedal si, že ak to funguje v prírode, môže to fungovať aj pre ľudí. Trvalo mu roky, kým vymyslel stroj, ktorý dokáže vyrobiť také malé plastové háčiky, ale nakoniec sa to podarilo.“
Filip fascinovane spájal a rozpájal suchý zips na bunde. Zlep. Trh. Zlep. Trh.
„Je to geniálne,“ šepkal Filip. „Dve úplne rozdielne veci – niečo drsné a niečo jemné – sa spoja a vytvoria niečo super pevné.“
„Presne tak,“ prikývol ocko. „V prírode, aj v živote, sa protiklady často priťahujú a spolu fungujú najlepšie. Jeden drží, druhý nepustí.“
Filip si zrazu spomenul na svoje tenisky a večný boj so šnúrkami.
„Oci?“
„Áno?“
„Myslíš, že by sme mohli na moje tenisky namontovať takýto suchý zips? Ušetrilo by mi to ráno aspoň minútu času. A za týždeň je to sedem minút! To je dosť času na jeden extra pokus v laboratóriu.“
Ocko sa rozosmial. „Myslím, že v obchode už také predávajú. Ale páči sa mi, ako premýšľaš.“
Večer, keď ležal Filip v posteli, počúval, ako vonku fúka vietor. Vedľa postele mal položený jeden bodliak a kúsok starej látky. Skúšal si v hlave predstaviť, aké iné vynálezy sa ešte skrývajú v lese, na lúke alebo v rieke. Možno krídla vážky inšpirovali helikoptéru? Alebo plávacie blany kačice inšpirovali potápačské plutvy?
„Borko?“ zašepkal do tmy, kde na koberci odfukoval jeho pes.
Borko pootvoril jedno oko.
„Zajtra pôjdeme znova von. Ale tentoraz si vezmem lupu hneď do ruky. Ktovie, čo objavíme.“
A tak Filip zaspal s vedomím, že svet je plný úžasných tajomstiev, ktoré len čakajú na to, kým sa niekto poriadne pozrie. A niekedy stačí obyčajná prechádzka so psom a trocha zvedavosti, aby ste objavili niečo, čo zmení svet – alebo aspoň spôsob, akým si zapíname topánky.
Experiment pre malých zvedavcov:
Deti, skúste si doma nájsť niečo, čo sa zapína na suchý zips (môže to byť teniska, bunda, puzdro na tablet alebo ortéza).
- Pozrite sa zblízka na obe strany. Ktorá strana je drsná (škriabe)? To sú háčiky!
- Ktorá strana je mäkká? To sú očká!
- Skúste drsnú stranu pritlačiť na iné látky – napríklad na bavlnené tričko, na uterák alebo na hladký papier. Kde drží a kde nie?
- Otázka na zamyslenie: Prečo sa suchý zips časom zanesie a prestane lepiť? (Pomôcka: Pozrite sa na háčiky, či v nich nie sú namotané vlasy alebo nitky, ktoré im bránia chytiť sa očiek!)