Malá Elenka mala za sebou veľmi náročný deň. A keď povieme náročný, myslíme tým ten najlepší druh náročného dňa. Hneď ráno v škôlke skladala s kamarátmi vysokánsku vežu z drevených kociek. Bola taká vysoká, že sa skoro dotýkala stropu! Potom sa na dvore učila novú pesničku o lienke, ktorá stratila svoje bodky. A poobede, keď ju mamička vzala do parku, počítala všetky kačky v jazierku. Bolo ich presne dvanásť.
Každá nová vec, ktorú sa Elenka naučila, každá hra, každá pesnička, každé číslo, vytvorilo v jej hlavičke malú, farebnú myšlienku. Lenže počas dňa sa tie myšlienky len tak sypali dnu, jedna cez druhú. Predstavte si izbičku, do ktorej celý deň hádžete hračky, knižky a farbičky bez toho, aby ste ich upratali. Presne tak to vyzeralo večer v Elenkinom mozgu.
Kopka rozhádzaných čísel sa miešala s notami zo stratenej pesničky. Kocky z veže boli popadané a pomiešané s obrázkami kačiek. Všade bol veselý, ale poriadny neporiadok. Elenka zívala, umyla si zúbky, dala mame pusu na dobrú noc a ani nevedela ako, zaspala.
A práve vtedy sa to začalo.
V momente, keď sa jej očká zatvorili a dych sa spomalil, v jej mozgovom mestečku sa rozsvietili malé svetielka. Z maličkých domčekov ukrytých v záhyboch mozgu vybehli traja drobní človiečikovia v modrých montérkach. Boli to mozgoví upratovači.
Prvý bol Bystrík. Mal na nose okuliare a v ruke držal mapu a malý zápisník. Bol to ich veliteľ a plánovač. Vždy vedel, kde je čo treba urobiť.
Druhý bol Žiarik. Bol plný energie a v rukách zvieral svoj obľúbený nástroj – svetluškový vysávač. Tento vysávač nielenže zbieral prach a omrvinky zabudnutých myšlienok, ale aj veselo bzučal a svietil.
Tretia v tíme bola Tichálka. Pohybovala sa potichučky ako vánok a jej úloha bola najdôležitejšia. Jemnými prstami ukladala všetky dôležité spomienky a vedomosti na správne poličky v obrovskej Knižnici spomienok.
„Dobre, tím, ideme na to!“ zavelil Bystrík a pozrel sa do mapy. „Dnes tu máme veľký neporiadok z Detského ihriska nápadov. Najprv sa pozrieme na tú pesničku.“
Priblížili sa ku kope zamotaných slov a nôt, ktoré vyzerali ako klbko farebných nití. Slová „lienka“, „stratila“ a „bodky“ boli zamotané do seba tak, že sa nedali prečítať.
„Uf, toto je poriadna spleť,“ povzdychol si Žiarik a už-už chcel zapnúť svoj vysávač.
„Počkaj!“ zastavila ho Tichálka. „Nemôžeme ich povysávať. Elenka sa tú pesničku chce naučiť. Musíme ich jemne rozmotať.“
Tichálka opatrne chytila koniec jednej nite a začala ju pomaly ťahať. Bystrík jej ukazoval na mape, ktoré slovo patrí ku ktorej note. Spoločne, ako keď sa rozmotáva zamotaná vlna, oddelili všetky slová a noty.
„Lienka sedela na tráve,“ začala si pospevovať Tichálka a položila slová na správne miesto. „A plakala presne v poludnie,“ pridal sa Bystrík a priložil ďalšiu časť. „Že stratila svoje bodky, ach, beda, to je nešťastie!“ dokončili spolu a celá melódia sa zrazu rozsvietila ako reťaz vianočných svetielok.
„Výborne!“ pochválil ich Bystrík a odškrtol si prvú úlohu v zápisníku. „Teraz tie kocky!“
Prešli k miestu, kde ležala zrútená veža z kociek. Niektoré kocky boli napuknuté a jedna sa dokonca zakotúľala až k Ceste smiechu.
„Prečo tá veža spadla?“ zamyslel sa nahlas Bystrík. „Aha! Už viem!“ Ukázal na základňu veže. „Spodné kocky boli príliš malé a tie najväčšie a najťažšie boli navrchu. To nemohlo vydržať.“
Toto bol Elenkin prvý pokus postaviť takú vysokú vežu. Nevadí, že spadla. Práve preto sú tu oni, aby to opravili a uložili spomienku na to, ako to urobiť lepšie.
„Žiarik, podaj mi tú veľkú štvorcovú kocku,“ povedal Bystrík. „Tú dáme úplne naspodok. Na ňu pôjdu ďalšie, pekne od najväčšej po najmenšiu. Tak bude veža pevná a stabilná.“
Spoločne začali stavať vežu nanovo. Každú kocku opatrne položili na svoje miesto. Tichálka dokonca jemnou handričkou vyleštila tie, čo boli trošku ošúchané. Keď boli hotoví, veža stála rovno a hrdo. Bystrík si do zápisníka nakreslil malý obrázok stabilnej veže a k nemu pripísal poznámku: „Široký základ je dôležitý.“ Túto poznámku potom Tichálka uložila do poličky s názvom „Ako veci fungujú“.
„A teraz to najlepšie!“ zvolal veselo Žiarik a rozbehol sa k jazierku, kde poletovali zmätené čísla. Kačky, ktoré Elenka počítala, sa rozutekali a schovávali sa za myšlienkami o večeri.
„Koľko ich vlastne bolo?“ spýtal sa Žiarik a snažil sa chytiť poletujúce číslo osem.
Bystrík sa pozrel do svojich záznamov z dňa. „Elenka napočítala dvanásť kačiek. Musíme ich všetky nájsť a zoradiť.“
Začalo sa veľké pátranie. Tichálka našla deviatku schovanú za spomienkou na chuť jahodovej zmrzliny. Žiarik svojím vysávačom jemne nasal trojku, ktorá sa zasekla v Ceste zvedavosti. Bystrík objavil jedenástku, ako si spokojne pláva v potôčiku zabudnutých snov.
Keď mali všetky čísla od jedna do dvanásť, pekne ich zoradili do radu. „Jeden, dva, tri...“ počítala nahlas Tichálka. „...desať, jedenásť, dvanásť!“ dokončil Bystrík.
Usmiali sa. Všetky kačky sa vrátili k jazierku a čísla nad nimi svietili v správnom poradí. Tichálka zobrala túto usporiadanú spomienku, zmenšila ju do veľkosti malej perličky a opatrne ju vložila do škatuľky s nápisom „Matematika v parku“.
Nakoniec Žiarik zapol svoj svetluškový vysávač na najnižší výkon a povysával všetky zvyšky neporiadku – drobné útržky myšlienok, ktoré neboli dôležité, malé obavy, ktoré Elenku cez deň trápili, a prach z únavy. Celé mozgové mestečko bolo zrazu čisté, žiarivé a usporiadané.
Bystrík sa spokojne pozrel na svoje dielo. „Výborná práca, tím. Všetko je na svojom mieste. Elenka bude ráno múdrejšia a oddýchnutá.“
Slnko pomaly začalo vychádzať a jeho prvé lúče prenikli aj do Elenkinej izbičky. Pre upratovačov to bol signál, že ich nočná zmena sa končí. Rýchlo sa vrátili do svojich domčekov a zhasli svetlá.
Elenka sa prebudila, pretiahla si ruky a zívla. Cítila sa sviežo a plná energie. Sadla si na posteli a zrazu si začala spievať: „Lienka sedela na tráve a plakala presne v poludnie...“ Pamätala si celú pesničku!
Potom sa pozrela na svoje kocky a hneď vedela: „Dnes postavím ešte vyššiu vežu! Ale tie najväčšie kocky dám naspodok!“
A keď jej mamička pri raňajkách povedala, že dnes pôjdu opäť k jazeru, Elenka sa usmiala a povedala: „Super! Včera tam bolo dvanásť kačiek. Som zvedavá, koľko ich bude dnes!“
Všetko, čo sa včera zdalo chaotické a nové, bolo zrazu jasné a uložené presne tam, kde malo byť. A to všetko vďaka trom malým, pracovitým upratovačom, ktorí v noci tvrdo pracovali, aby jej hlavička bola pripravená na nové dobrodružstvá.
A čo myslíte, deti? Čo sa dnes naučíte vy, aby mali vaši mozgoví upratovači v noci čo robiť?