„Čo to tu dnes ráno máme?“ zvolal Filip a takmer zakopol o vlastnú školskú tašku. Oči mal prilepené na učiteľskej katedre.
V strede triedy, na veľkej zelenej lavici, ležala obyčajná kartónová škatuľa. Nebola však úplne obyčajná. Bola prelepená žltou páskou a na vrchu mala nakreslené obrovské čierne písmeno: X.
„To je poklad?“ opýtala sa Lenka a opatrne do škatule drgla prstom. „Nič nepočujem. Nehrká to.“
Pani učiteľka Sovová vošla do triedy s úsmevom. V ruke držala vrecko plné farebných drevených guľôčok.
„Dobré ráno, pátrači! To nie je poklad, ale záhada,“ povedala tajomne a položila vrecko vedľa škatule. „Zoznámte sa. Toto je pán X. Pán X je veľmi hanblivý. Nikdy nám neukáže, čo má v brušku, kým neuhádneme správne číslo.“
Filip sa poškrabal na nose. „Aké číslo? Veď na škatuli žiadne nie je. Len to písmeno.“
„Presne tak,“ prikývla pani učiteľka. „To písmeno X je ako maska. Dnes sa pod ňou skrýva nejaký počet guľôčok. Zajtra to môže byť iný počet. X sa stále mení. Preto ho voláme premenná. Je to ako herec, ktorý hrá každý deň inú úlohu.“
Deti sa zvedavo nahrnuli k lavici. Filip, Lenka a ich kamarát, malý okuliarnatý Bystrík, hľadeli na škatuľu, akoby čakali, že z nej vyskočí zajac.
„Ako zistíme, koľko guľôčok je vo vnútri, keď ju nesmieme otvoriť?“ spýtal sa Bystrík a napravil si okuliare.
„Dám vám nápovedu. Alebo skôr hádanku,“ žmurkla pani učiteľka. Položila vedľa zatvorenej škatule X tri modré guľôčky.
„Pozerajte a počítajte,“ povedala a ukázala na tabuľu, kde kriedou napísala: X + 3 = 8
„Čo to znamená?“ zvraštil čelo Filip.
„Znamená to,“ vysvetlila Lenka, ktorá rada lúštila krížovky, „že to, čo je v škatuli, plus tieto tri guľôčky na stole, musí byť dokopy osem guľôčok.“
„Presne tak!“ pochválila ju pani učiteľka. „Predstavte si, že na celej tejto lavici je presne osem guľôčok. Tri vidíme. Ostatné sú skryté v škatuli X. Koľko ich tam musí byť?“
Filip okamžite vyhŕkol: „Päťdesiat!“
Pani učiteľka sa zasmiala. „Skúsme sa zamyslieť, Filip. Keby tam bolo päťdesiat a k tomu tri, mali by sme ich päťdesiattri. Ale my ich máme mať spolu len osem.“
„Tak ja budem hádať!“ zvolal Filip znova. „Je ich tam desať?“
Bystrík pokrútil hlavou. „Zbytočne hádaš, Filip. Na to musíme ísť rozumom, nie tipovaním. Skúsme to ako detektívi.“
Bystrík vytiahol z vrecka osem kociek z lega, ktoré si nosil pre šťastie. Rozložil ich na lavicu do radu.
1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8.
„Pozrite,“ povedal Bystrík vážne. „Toto je všetkých osem guľôčok, ktoré majú byť v našom príbehu. Vieme, že tri sú vonku.“
Bystrík oddelil tri kocky nabok. „Tieto tri vidíme na stole. Tie ostatné, čo ostali, musia byť v škatuli.“
Deti sa sklonili nad lavicu a začali počítať kocky, ktoré Bystrík neoddelil.
„Jeden, dva, tri, štyri, päť!“ spočítala Lenka. „Zostalo päť kociek.“
„Takže X sa dnes rovná päť?“ opýtal sa Filip už opatrnejšie.
„Skúsme to overiť,“ navrhla pani učiteľka. „Ak je X naozaj 5, tak 5 plus 3 musí byť 8. Je to tak?“
Deti rýchlo počítali na prstoch. Päť prstov na jednej ruke, tri na druhej. Spolu osem.
„Je to tak!“ skríkli naraz.
„Tak sa pozrime,“ povedala pani učiteľka a slávnostne odlepila žltú pásku. Otvorila škatuľu a naklonila ju k deťom. Vnútri sa gúľalo presne päť modrých drevených guľôčok.
„Hurá!“ zatlieskala Lenka. „Vyriešili sme záhadu pána X!“
„Ale to bolo ľahké,“ mávol rukou Filip, hoci sa tiež usmieval. „Zajtra to uhádnem hneď.“
Pani učiteľka záhadne zdvihla obočie. „Uvidíme, Filip. Pán X sa zajtra prezlečie za iné číslo.“
Na druhý deň ráno už deti netrpezlivo čakali pri lavici. Škatuľa X tam opäť stála, ale guľôčky zmizli. Namiesto nich boli na stole položené malé laboratórne váhy – také, čo majú dve misky, ako na starom trhovisku.
Na jednej miske váh bola položená naša tajomná škatuľa X. Na druhej miske váh bolo presne 10 kovových závaží. Váhy boli dokonale rovnovážne – ani jedna strana nepadala dole, ani nestúpala hore.
„Fíha,“ hvízdo Filip. „Dnes to vyzerá zložito.“
Pani učiteľka Sovová prišla k tabuli. „Dobré ráno. Dnes nám pán X pripravil rovnicu na váhe. Pozrite sa pozorne. Váhy sú v rovnováhe. To znamená, že to, čo je na ľavej strane, váži rovnako ako to, čo je na pravej strane.“
„Ale na ľavej strane je pri škatuli X ešte niečo!“ všimla si bystrá Lenka.
Naozaj. Na miske pri škatuli X ležali aj 4 malé závažia.
Pani učiteľka napísala na tabuľu: X + 4 = 10
„Takže,“ začal uvažovať Bystrík, „škatuľa X a k tomu 4 závažia vážia rovnako ako 10 závaží na druhej strane.“
Filip sa už chcel nadýchnuť a vykríknuť nejaké číslo, ale potom sa zarazil. Spomenul si, že hádanie včera nefungovalo. „Musíme na to prísť logicky,“ pošepkal si.
„Čo keby sme tie závažia zložili?“ navrhol.
„Výborný nápad, Filip!“ potešila sa pani učiteľka. „Ale pozor. V matematike a na váhach platí dôležité pravidlo férovosti. Ak niečo zoberieš z jednej misky, váhy sa naklonia a pokazia. Čo musíme urobiť, aby ostali rovno?“
Deti chvíľu mlčali, počuť bolo len bzučanie muchy pri okne.
„Musíme zobrať to isté aj z druhej misky!“ zvolala Lenka. „Aby to bolo spravodlivé!“
„Skúsme to,“ povedal Bystrík. Pristúpil k váham.
Najprv opatrne zobral 4 závažia z misky, kde bola škatuľa X. Chcel, aby tam škatuľa ostala sama. Miska so škatuľou zrazu vyletela hore, pretože bola ľahšia. Váhy sa pokazili!
„Rýchlo, Lenka!“ kričal Filip. „Zober štyri aj z druhej strany!“
Lenka rýchlo, ale opatrne odpočítala štyri závažia z tej kôpky, kde ich bolo desať. Jeden, dva, tri, štyri – preč s nimi.
A zrazu... cvak! Váhy sa opäť ustálili. Jazýček uprostred zastal presne v strede.
Teraz bola na jednej strane len škatuľa X. Na druhej strane zostalo len niekoľko závaží.
„Aké číslo nám ostalo?“ opýtala sa pani učiteľka.
Deti sa nahli nad druhú misku. Z pôvodných desiatich závaží štyri odobrali. „Zostalo ich tam šesť!“ spočítal Filip.
„Takže X sa dnes rovná...?“
„Šesť!“ zakričali všetci traja naraz.
Pani učiteľka otvorila škatuľu. Vybrala z nej vrecúško so šiestimi guľôčkami.
„Perfektné! Dnes ste sa naučili niečo veľmi dôležité,“ vysvetľovala pani učiteľka, kým si deti sadali do lavíc. „Keď chcete zistiť tajomné číslo X, niekedy musíte odstrániť to, čo mu zavadzia. Ale musíte to urobiť spravodlivo na oboch stranách.“
„Je to ako upratovanie,“ zasmiala sa Lenka. „Aby sme videli X, museli sme odpratať tie štyri závažia.“
„Presne tak,“ súhlasila učiteľka. „Matematika je vlastne o tom, ako si urobiť poriadok v číslach.“
„A čo bude v škatuli zajtra?“ vyzvedal Filip, ktorý už zabudol na to, že matematika bývala pre neho nudná.
„To neviem,“ pokrčila plecami pani učiteľka Sovová. „Možno tam bude rovnica s odčítaním. Napríklad: Ak zo škatule zoberiem dve guľôčky, ostanú štyri. Koľko ich tam bolo na začiatku?“
Filipovi sa v hlave rozkrútili kolieska. „Keby som dve vzal a ostali by štyri... to znamená, že tie dve musím vrátiť naspäť, aby som vedel, koľko ich bolo predtým! Takže štyri plus dve je šesť!“
„Fíha, Filip!“ uznal Bystrík. „Ty si normálny matematik.“
„To nie je len matematika,“ opravil ho Filip dôležito, kým si vyťahoval desiatu. „To je lúštenie záhad. A pán X už predo mnou nemá žiadne tajomstvá.“
Deti sa zasmiali. Vedeli, že každé ráno na nich bude čakať nová záhada, ale teraz už vedeli, že sa nemusia báť. Stačí sa pozerať, premýšľať, skúšať a nebáť sa urobiť chybu. Pretože aj keď prvýkrát neuhádnete, kocky alebo prsty vám vždy pomôžu nájsť správnu cestu k riešeniu.
Čo myslíte, deti? Ak by ste mali doma škatuľu s nápisom X a vedľa nej by ležali 2 autíčka, a mamina by povedala, že dokopy s tými v škatuli máte 5 autíčok... vedeli by ste zistiť, čo sa v škatuli skrýva? Skúste si to doma s rodičmi nakresliť alebo vyskúšať s hračkami