Slnečné lúče sa odrážali od hladiny potoka, ktorý sa vinul medzi stromami ako ligotavá stuha. Blízko brehov, kde voda chlácholivo žblnkotala o kamene, sa v tráve vyhrieval hadík Sykáčik.
„Ach, aký krásny deň,“ pretiahol sa. „Ideálny čas na trochu objavovania!“
Hadík sa pomaly odplazil k okraju potoka a zvedavo sledoval prúdiacu vodu. Vždy ho fascinovalo, ako sa voda hladko presúva okolo kameňov. Dnes však spozoroval niečo zvláštne. Niektoré kamene akoby sa ľahšie posúvali po dne potoka, zatiaľ čo iné zostávali pevne na mieste.
„To je čudné,“ zasyčal ticho. „Prečo sú niektoré kamienky také pohyblivé a iné nie?“
Rozhodol sa, že to musí preskúmať. Opatrne ponoril hlavu pod hladinu.
„Dobrý deň, kamarát had! Vyzeráš zmätene,“ ozvalo sa z neďalekého kameňa. Na ňom sedela malá zelená žabka.
„Ahoj, žabka! Som trochu zmätený,“ priznal Sykáčik. „Všimol som si, že niektoré kamene v potoku sa pohybujú oveľa ľahšie ako iné.“
Žabka sa dôležito vystrela. „Ach, to je jednoduché! Je to kvôli ich tvaru a veľkosti.“
„Tvaru a veľkosti?“ zopakoval Sykáčik.
„Áno! Pozri sa pozornejšie,“ povzbudila ho žabka a skočila do vody. Ukázala na dva kamene. „Vidíš tento plochý, hladký kameň? A potom tento hrboľatý a nepravidelný?“
Sykáčik pozoroval, ako voda obteká okolo kameňov. Okolo plochého kameňa prúdila rýchlejšie a rovnomernejšie. Pri hrboľatom kameni sa tvorili malé víry.
„Aha! Voda okolo hladkého kameňa tečie inak!“ zvolal Sykáčik.
„Presne tak,“ prikývla žabka. „Poďme si urobiť malý pokus.“
Žabka vybrala z dna potoka niekoľko rôznych kameňov – hladké aj drsné. Postavila ich vedľa seba na breh.
Prvý hodila do vody drsný, hranatý kameň. Ten šplochol a rýchlo klesol na dno, kde zostal nehybne ležať.
Potom vzala plochý a hladký kameň. Hodila ho tak, že dopadol naplocho. Kameň sa dotkol hladiny, odrazil sa a niekoľkokrát poskočil po hladine.
„Videl si to?“ zvolala nadšene žabka. „To sa volá hádzanie žabiek!“
„To je úžasné!“ vydýchol Sykáčik.
Obaja sa ponorili pod hladinu. Žabka ukazovala na kamene rôznych tvarov. „Vidíš, tie okrúhle a hladké kamene sa ľahšie pohybujú, pretože voda okolo nich lepšie prúdi. Vodnému prúdu neprekážajú drsné hrany.“
Sykáčik pozorne sledoval. Skutočne, plochý okrúhly kameň sa jemne pohojdával v prúde, zatiaľ čo hranatý zostával pevne na mieste.
„Aha, a pozri!“ zasyčal Sykáčik. „Väčšie a ťažšie kamene sa takmer nehýbu, aj keď sú hladké!“
„Presne tak!“ zažiarila žabka. „Ťažšie veci potrebujú väčšiu silu na pohyb.“
„A ešte niečo,“ povedal Sykáčik. „Kamene, ktoré sú čiastočne zakopané v piesku, sa nehýbu tak ľahko ako tie, ktoré ležia voľne!“
„Výborne si to odpozoroval!“ pochválila ho žabka.
Sykáčik bol nadšený. „Takže kamene sa kĺžu rôzne kvôli ich tvaru, veľkosti, hmotnosti a tomu, ako sú umiestnené na dne!“
„Presne tak,“ prikývla žabka.
Keď sa slnko začalo skláňať k horizontu, Sykáčik sa vracal domov. „Ďakujem ti, žabka, za dnešné dobrodružstvo,“ povedal vďačne.
Cestou si všimol v malej mláčke plochý kamienok. Opatrne ho posunul chvostíkom. Kamienok sa kĺzal po hladine ako po ľade. Sykáčik bol nadšený.
Nasledujúce dni strávil tým, že zhromažďoval rôzne kamene a skúmal, ako sa správajú vo vode. Jedného dňa, keď sa vrátil k potoku, stretol skupinu malých žiab.
„Pozrite, to je Sykáčik, ten múdry had, ktorý vie všetko o kameňoch!“ zvolala jeho priateľka žabka.
A tak sa Sykáčik stal učiteľom. Vysvetlil malým žabkám, prečo sa hladké, ploché kamene lepšie kĺžu po vode. Ukázal im, ako tvar a hmotnosť ovplyvňujú pohyb. Dokonca ich naučil hádzať žabky.
„Prečo je dôležité vedieť, ako sa pohybujú kamene?“ opýtala sa jedna zamyslená žabka.
Sykáčik sa na chvíľu zamyslel. „Viete, nie je to len o kameňoch. Je to o tom, ako funguje svet okolo nás. Keď pochopíme, prečo sa veci pohybujú tak, ako sa pohybujú, môžeme lepšie rozumieť celej prírode.“
Na konci leta Sykáčik s pomocou svojich žiakov postavil malú hrádzu z kameňov rôznych veľkostí a tvarov. Vedeli presne, ktoré kamene umiestniť na spodok, aby boli stabilné, a ktoré na vrch. Malá hrádza vytvorila pokojný bazénik, kde sa mohli všetci spolu hrať.
„Vidíte,“ povedal Sykáčik, keď všetci obdivovali svoju prácu, „keď porozumieme, ako sa veci v prírode správajú, môžeme s nimi pracovať a vytvárať niečo nové a užitočné.“
A tak sa hadík Sykáčik, ktorý sa kedysi čudoval, prečo sa niektoré kamene kĺžu viac ako iné, stal najváženejším učiteľom v celom lese. A všetko to začalo jednoduchou otázkou a túžbou pochopiť svet okolo seba.