V teplej detskej izbičke bolo šero, ale veselo. Jediným svetlom bola malá stolná lampa, ktorá na bielu stenu kreslila dlhý, zlatistý kužeľ. A presne v tom kužeľi sa diali kúzla.
„Pozri, Ema! Môj pes naháňa tvojho motýľa!“ zasmial sa Filip a vrtel prstami. Na stene sa mihotal tieň, ktorý naozaj vyzeral ako malý psík s mávajúcim chvostom. Hneď vedľa neho trepetal krídlami krehký tieň motýľa, ktorý vytvorila Ema prekrížením palcov.
„Haf, haf!“ napodobnil Filip štekanie.
„Bzz, bzz, nedostaneš ma!“ chichotala sa Ema a jej motýľ elegantne odletel vyššie po stene.
Hra ich úplne pohltila. Stena sa premenila na obrovské divadelné plátno. Po chvíli Ema vyhlásila: „Teraz ja! Urobím najkrajšieho zajka na svete.“ Spojila dlane, vztýčila dva prsty ako dlhé uši a hneď vedľa psíka sa na stene objavil malý, bojazlivý zajačik. Pohybovala prstami a zajko smiešne mykal nosom.
„Ten je ale milý!“ pochválil ju Filip. „Počkaj, ja urobím vlka, ktorý ho bude chcieť vystrašiť!“ Sústredene dal ruky k sebe, pokrčil prsty a snažil sa vytvoriť hrozivú hlavu vlka s otvorenou papuľou.
Na stene sa však zjavilo niečo zvláštne. Bol to len tmavý, neforemný fľak.
„Čo to je?“ spýtala sa Ema a naklonila hlavu. „To nevyzerá ako vlk. Skôr ako... zemiak s ušami.“
Filip sa zamračil a skúsil to znova. Krútil rukami, menil polohu prstov, ale jeho vlk bol stále len čudná machuľa. „To nie je fér! Prečo tvoj zajko vyzerá ako naozajstný a môj vlk ako... ako zemiak?“ spýtal sa trochu sklamane.
Ema na chvíľu prestala hýbať svojím zajkom a zamyslela sa. Pozorne si prezrela Filipove ruky a potom ich tieň na stene. „Možno máš prsty príliš pri sebe,“ navrhla. „Skús ich trošku viac roztiahnuť, aby mal vlk otvorenú papuľu.“
Filip poslúchol. Trochu oddialil palec od ostatných prstov. A hľa! Z beztvarého fľaku sa na stene zrazu vynorila silueta s ostrým ňufákom a otvorenými ústami. „Aha! Už to je lepšie!“ potešil sa. „Teraz má aspoň papuľu!“
Obaja sa zasmiali. Bol to prvý dôležitý objav. Tvar tieňa presne kopíroval tvar ich rúk. Každý prst, každá medzierka medzi nimi bola dôležitá.
„Dobre, môj vlk je pripravený,“ vyhlásil Filip hrdo. „Ale... je nejaký malý. Tvoj zajko je skoro taký veľký ako on. Vlk musí byť predsa oveľa väčší!“
To bola ďalšia záhada. Ako zväčšiť tieň?
„Možno musíš ísť ďalej od steny,“ navrhla Ema.
„Dobrý nápad!“ Filip spravil dva kroky dozadu, ďalej od steny, ale bližšie k lampe. Jeho tieň vlka na stene sa zrazu začal zväčšovať. A ešte viac! A ešte! Zrazu bol obrovský, oveľa väčší ako Emin zajko. Jeho tieňová papuľa bola taká veľká, že by do nej vošlo desať takých zajkov.
„Jéj! Pozri na to!“ vyhŕkol Filip nadšene. „Som obrovský, strašidelný vlk!“
Ema od prekvapenia cúvla. „Ako si to urobil? Je gigantický!“
„Ani neviem,“ priznal Filip a pozrel sa na svoje ruky a potom znova na stenu. „Len som cúvol.“
„Počkaj,“ povedala Ema a začala premýšľať nahlas, ako to robievala vždy, keď na niečo chcela prísť. „Ty si sa pohol. Ale tvoje ruky sú teraz bližšie k... k lampe!“
Filip sa pozrel za seba. Naozaj. Stál takmer pri lampe. Ema so svojím malým zajkom bola, naopak, oveľa bližšie k stene.
„Čo myslíte, deti, je to tým?“ zašepkal rozprávač tak potichu, aby ho deti v izbe nepočuli.
„Skúsme to!“ navrhla Ema, malá vedkyňa. „Nehýb sa z miesta. Iba približuj ruky k lampe a potom zasa k stene.“
Filip to urobil. Keď posunul ruky s vlčím tvarom bližšie k žiarovke lampy, tieň na stene narástol do obrovských rozmerov. Keď ich potom posúval preč od lampy, smerom k stene, tieň sa zmenšoval a zmenšoval, až bol z vlka zrazu len malý vĺčik, menší ako Emin zajko.
„Funguje to!“ skríkol Filip. „Už viem, ako sa to robí! Čím bližšie je ruka pri svetle, tým je tieň väčší!“
„A čím je ďalej od svetla a bližšie k stene, tým je menší!“ doplnila ho Ema s úsmevom. Spoločne objavili druhé tajomstvo tieňového divadla.
Teraz sa hra mohla začať naozaj.
„Môj malý zajko si hopká po lúke,“ začala rozprávať Ema a jej malý tieň sa veselo pohyboval po stene.
„A z diaľky ho sleduje veľký, zlý vlk,“ pridal sa Filip a jeho ruka blízko lampy vytvorila hrozivý tieň. Vlk sa pomaly približoval.
„Ale čo to?“ pokračovala Ema. „Zajko sa nebojí. Pretože vie, že tieň je len... tieň.“
Filip na chvíľu zastal. „Čo je to vlastne tieň? Prečo je tmavý?“
To bola najťažšia otázka zo všetkých. Skúsil sa tieňa dotknúť na stene. Cítil len chladnú, hladkú stenu. Žiadny vlk, žiadna srsť. Nič.
Ema uvažovala. Pozrela sa na lampu, potom na Filipovu ruku a nakoniec na tmavý tvar na stene za ňou. „Myslím, že viem,“ povedala pomaly a ukazovala prstom. „Svetlo ide odtiaľto, z lampy. Letí priamo, ako malé slnečné lúče. Ale keď narazí na tvoju ruku...“
„...tak sa zastaví!“ dokončil za ňu Filip a oči sa mu rozžiarili pochopením. „Moja ruka je prekážka! Svetlo cez ňu nemôže prejsť!“
„Presne! A tieň,“ povedala Ema slávnostne, „je to miesto na stene, kam sa svetlo nedostalo, lebo si mu stál v ceste!“
Objavili najväčšie tajomstvo. Tieň nebol žiadna vec. Bol to len nedostatok svetla.
„Takže sa ho vlastne nemusíme báť,“ usmial sa Filip.
„Nie,“ pokrútila hlavou Ema. „Môžeme sa s ním hrať.“
A tak sa hrali ďalej. Vymysleli si celý príbeh. Malý zajko utekal pred veľkým vlkom. Potom sa vlk zmenšoval, akože odchádzal do diaľky, a nakoniec sa objavil obrovský tieň vtáka, ktorý letel vysoko na oblohe, pretože Ema držala ruky takmer pri žiarovke. Zapísali si do zošita svoje objavy. Nakreslili si lampu, ruku a stenu a šípkami ukázali, ako letí svetlo a kde vzniká tieň. Pod to si napísali:
- Tieň má tvar veci, ktorá stojí svetlu v ceste.
- Čím je vec bližšie k svetlu, tým je jej tieň väčší.
- Tieň je miesto, kam nedopadá svetlo.
Keď ich prišla mama uložiť spať, našla ich, ako sa smejú a na stene premietajú príbeh o dvoch tancujúcich tieňových postavičkách.
„Dnes sme sa stali kúzelníkmi so svetlom!“ povedal jej hrdo Filip.
„A zajtra si môžeme vyrobiť postavičky z papiera a hrať divadlo s nimi!“ dodala Ema.
Mama sa usmiala. „To je skvelý nápad.“ Zhasla lampu a celá izba sa ponorila do tmy. Tieňové divadlo sa skončilo. Ale v hlavách dvoch malých objaviteľov sa práve začínalo nové dobrodružstvo plné otázok.
Čo myslíte, deti, aké zvieratko by ste si na stenu vykúzlili vy? Skúste si to dnes večer s pomocou rodičov a ich stolnej lampy. Uvidíte, aké je to zábavné.