V Záhrade Dobrodružstiev voňala čerstvo pokosená tráva a slnko hrialo tak príjemne, že aj lienky liezli po steblách o kúsok pomalšie. Ema a Filip si stavali hrad z piesku, keď sa zrazu za kríkom s malinami ozvalo hlasné kýchnutie. A hneď po ňom tiché zamrmlanie: „Hrom a blesky, zase tá peľová nádcha!“
Z kríkov sa vynorila postava ako z obrázkovej knihy. Kapitán Hrdzavá Kotva, starý pirát na dôchodku, ktorý býval na konci ulice, mal na jednom oku čiernu pásku a na pleci mu namiesto papagája sedávala veverička menom Šiška.
„Ahojte, suchozemské krysy!“ zasalutoval im kapitán veselo a jeho drevená noha smiešne vrzla. „Mám pre vás niečo, pri čom sa bude aj môjmu ďalekohľadu krútiť hlava!“
Vytiahol z vrecka starý, pokrčený kus pergamenu. Nebola na ňom nakreslená žiadna cesta, žiadna rieka ani les. Iba mriežka z čiar, ako na matematickom papieri, a v jednom štvorčeku veľký červený krížik. Pod mriežkou boli napísané dve čísla: 5 a 7.
„Tu je mapa k môjmu pokladu!“ vyhlásil hrdo. „Kto ho nájde, tomu patrí!“
Ema si vzala mapu do ruky a zamračila sa. „Kapitán, ale tu nič nie je. Iba nejaké čiary a čísla.“
„To je predsa tá najlepšia mapa na svete!“ zasmial sa pirát. „Žiadne blúdenie, žiadne hádanie. Čistá veda!“
Filip si prezrel čísla. „Päť a sedem... to je spolu dvanásť! Poď, Ema, spravíme dvanásť krokov a nájdeme ho!“ Postavil sa a vykročil smerom k jabloni. Počítal nahlas: „Jeden, dva, tri... desať, jedenásť, dvanásť!“ Zastal a pozrel sa na zem. Nič tam nebolo, iba hustá tráva.
„Hmm,“ poškrabal sa po hlave. „Asi to nebude o sčítaní.“
„Nevadí!“ potešila sa Ema. „Teraz aspoň vieme, ako to nerobiť. To je tiež objav!“
Kapitán Hrdzavá Kotva si odkašľal. „Správny postreh, malá objaviteľka! Tie čísla nie sú kamaráti, čo sa chcú sčítať. Každé z nich má svoju vlastnú, tajnú úlohu. Pozrite sa na tú mriežku. Čiary idú dvoma smermi, však?“
Ema sa znova pozrela na mapu. „Áno! Niektoré idú ležato, z jednej strany na druhú. A tie druhé stoja rovno, zdola nahor.“
„Presne tak!“ prikývol kapitán. „Čo ak vám prvé číslo ukazuje cestu jedným smerom a druhé číslo tým druhým?“
Filipovi sa rozžiarili oči. „Vyskúšajme to! Prvé číslo je päť. Pôjdeme päť krokov... ale ktorým smerom?“
„Čo robíme ako prvé, keď čítame knihu?“ spýtala sa Ema zamyslene. „Začíname naľavo a ideme doprava.“
„Skvelý nápad!“ zvolal Filip. „Takže päť krokov doprava! Začneme tu, pri našom pieskovom hrade. To bude náš štartovací bod, nula!“
Postavili sa na kraj pieskoviska a Filip začal robiť veľké kroky, zatiaľ čo Ema počítala. „Jeden, dva, tri, štyri, päť!“ Zastavil presne vedľa veľkého kameňa, čo vyzeral ako spiaci ježko.
„Dobre, sme tu,“ povedal Filip. „A čo teraz? Máme druhé číslo. Sedem.“
„Čiary, ktoré nešli doprava, išli nahor,“ spomenula si Ema. „Takže teraz spravíme sedem krokov smerom hore, k tomu kríku s ružami!“
Znova začali počítať. Kráčali opatrne, aby nestúpili na žiadneho mravčeka. „Jeden, dva, tri... šesť, sedem!“ Zastali uprostred trávnika, na mieste, kde sa im zdalo, že nie je vôbec nič zvláštne.
„Asi sme sa znova pomýlili,“ povzdychol si Filip a kopol do malého trsu trávy.
Ozvalo sa duté „buch“.
„Čo to bolo?“ prekvapila sa Ema. Kľakla si a rukami jemne rozhrnula trávu. Pod ňou bola malá drevená doska, takmer celá zarastená. Spolu s Filipom ju opatrne nadvihli. Pod doskou bola malá jamka a v nej truhlica! Nebola veľká, zmestila by sa akurát do školskej tašky, ale bola ozdobená vyrezávanými vlnami a zamknutá malou hrdzavou zámkou. Vedľa nej ležal kľúčik.
„Paráda!“ zakričal Filip. „Našli sme to! Takže to fungovalo!“
Otočili kľúčikom a zámka s cvaknutím povolila. Otvorili veko a dychtivo sa pozreli dnu. Neboli tam zlaté mince ani drahokamy. Namiesto toho v truhlici ležali tri tabuľky najlepšej čokolády s orieškami, balíček farebných kried a malý zvitok papiera.
Ema ho rozvinula. Bolo na ňom napísané:
„Blahoželám, moji malí kartografi! Práve ste sa naučili používať súradnice. Prvé číslo vždy ukazuje cestu vodorovne (doprava) a druhé zvisle (nahor). Teraz si môžete kresliť vlastné mapy! Váš Kapitán Hrdzavá Kotva.“
„Súradnice,“ zopakovala Ema potichu. „To je ale šikovné slovo.“
„Aha!“ pochopil Filip. „Takže keby na mape boli napríklad čísla 2 a 3, išli by sme dva kroky doprava a tri kroky hore!“
„Presne tak!“ ozval sa spoza nich kapitán, ktorý ich celý čas potichu sledoval. „Teraz môžete skryť poklad kdekoľvek v záhrade a stačia vám na to iba dve čísla. Je to oveľa lepšie ako kresliť zložité čiary, čo poviete?“
Filip a Ema sa na seba usmiali. Vzali si kriedy a na chodník pred domom začali kresliť obrovskú mriežku.
„Dobre, Ema,“ povedal Filip a do ruky si vzal svojho najkrajšieho kamienkového slimáka. „Teraz ja skryjem poklad. A ty ho budeš hľadať. Dám ti iba dve tajomné čísla!“
Slnko sa pomaly skláňalo k obzoru a Záhrada Dobrodružstiev bola zrazu plná neviditeľných pokladov, ktoré čakali len na to, kým ich niekto nájde pomocou dvoch čarovných čísel.
Čo myslíte, deti, kde by ste našli poklad, ak by vám kapitán dal na mapu čísla 4 a 1? Skúsite si to nakresliť s pomocou rodičov?