Otvorila som dvere planetária a zasiahla ma tma. Nie úplná, taká tá pokojná, skoro tajomná. Stála som na prahu a nechala oči privyknúť. Kdesi v diaľke blikalo zelené svetielko núdzového východu a nad hlavou sa rozprestierala umelá obloha s tisíckami hviezd.
Planetárium bolo otvorené už dve hodiny, ale počas všedného dňa tu bolo prázdno. Práve preto som si vybrala tento čas – medzi prednáškami, keď tu nikto nie je. Potichu som sa presunula k jednému zo sedadiel v strede miestnosti a nechala hlavu klesnúť dozadu. Nad hlavou sa mi rozprestieralo nebo plné hviezd, presne také, aké v meste nikdy neuvidím.
„Ešte si tu?" zaznelo spoza mňa.
Prudko som otočila hlavu. Z technickej kabíny vychádzal chalan v tmavom tričku s logom planetária. Naše univerzitné planetárium zamestnávalo študentov ako sprievodcov a technikov, ale tohto som nikdy predtým nevidela.
„Prepáč," zamrmlala som. „Myslela som, že je prestávka medzi prednáškami."
„Aj je," prikývol a podišiel bližšie. „Ale zvyčajne tu nikto nezostáva."
Mal tmavé vlasy, ktoré mu padali do čela, a v šere som nedokázala rozoznať farbu jeho očí. Na ID karte, ktorá sa mu hojdala na krku, stálo meno Matej.
„Viem," pokrčila som plecami. „Len som chcela chvíľu pobudnúť... samu."
„Aha," povedal, a na moment zaváhal. „Tak ja ťa nebudem rušiť. Len som si myslel, že všetci odišli."
Otočil sa na odchod a vtedy som si uvedomila, že vlastne nechcem byť sama. Nie úplne.
„Čakaj," povedala som rýchlo. „Ty tu pracuješ?"
Otočil sa späť, s náznakom úsmevu. „Tretí semester. Som na astrofyzike."
„Astrofyzika? Vážne?" zdvihla som obočie. „Takže všetky tie hviezdy..." ukázala som na kupolu nad nami, „...pre teba nie sú len svetielka na strope."
Zasmial sa. Bol to príjemný, tlmený smiech, ktorý sa hodil k tichu planetária.
„Nie, nie sú to len svetielka," prikývol. „Každá z nich má meno, príbeh... Ale ty nie si z fyziky, však?"
„Archeológia," odpovedala som. „Tretí ročník."
„Archeológia?" Teraz bolo na ňom, aby zdvihol obočie. „Takže minulosť, nie budúcnosť."
„Minulosť aj budúcnosť. Ľudia vždy hľadeli na hviezdy. V každej kultúre, v každej civilizácii." Ukázala som na kupolu. „Len spôsob, akým sa na ne pozeráme, sa mení."
Pozrel sa na mňa dlhšie, ako by prehodnocoval, čo som povedala. Potom sa usmial. „Chceš vidieť niečo cool?"
Nemal dôvod byť ku mne milý. Mohla som byť ktokoľvek – otravný študent, ktorý mu narúša prestávku. Ale niečo v spôsobe, akým sa naklonil pri tej otázke, ako čakal na moju odpoveď, ma prinútilo prikývnuť.
„Jasné."
„Poď," kývol hlavou smerom ku kabíne. „Ukážem ti, ako to celé funguje."
Nasledovala som ho do technickej miestnosti. Bola to malá komora plná počítačov a ovládacích panelov, s veľkým oknom s výhľadom na celú sálu planetária.
„Toto je srdce planetária," ukázal na jeden z počítačov. „Odtiaľto ovládame všetko – hviezdy, planéty, simulácie..."
Začal klikať na rôzne ikony a obloha nad nami sa zmenila. Hviezdy sa pohli, akoby sme sa presúvali v čase.
„Kde sme teraz?" spýtala som sa, očarená tým, ako sa nebo mení.
„Toto je obloha presne pred 3000 rokmi," povedal a pozrel sa na mňa. „Ako ju videli starovekí Egypťania."
Zadržala som dych. „Počkaj, vieš presne ukázať, ako vyzerala obloha kedykoľvek v minulosti?"
„Áno," prikývol. „Presné pozície hviezd a planét v ktoromkoľvek bode histórie. Je to ako... časostroj."
Podišla som bližšie k obrazovke, fascinovaná. „Môžeš mi ukázať oblohu nad Rímom v roku 44 pred naším letopočtom? V marci?"
Prekvapene na mňa pozrel. „To je veľmi špecifická požiadavka."
„Cézarova kométa," vysvetlila som. „Objavila sa po jeho zavraždení. Ľudia verili, že je to jeho duša stúpajúca na nebesia."
Matej sa usmial a začal zadávať dátum do systému. „To je presne ten moment, keď sa archeológia stretáva s astronómiou."
Obloha nad nami sa znova zmenila a v jednom rohu sa objavilo jasné svetlo – kométa s dlhým chvostom.
„To je neuveriteľné," zašepkala som, hľadiac nahor.
„Vieš," povedal potichu, „mohol by som ti ukázať oveľa viac. Ak by si chcela prísť znova."
Otočila som sa k nemu. Teraz som videla jeho oči – boli tmavohnedé, takmer čierne, a odrážali sa v nich umelé hviezdy planetária.
„Možno by som mohla," odpovedala som a cítila, ako mi srdce bije o čosi rýchlejšie.
Tak sa to začalo. Naše tiché chvíle v planetáriu.
Začala som prichádzať pravidelne. Vždy počas prestávky medzi prednáškami, keď mal Matej čas a priestor bol prázdny. Ukázal mi Venušu, ako vyzerala pred miliardou rokov, keď možno mala oceány. Pozorovali sme supernovu z roku 1054, ktorú zaznamenali čínski astronómovia. Videla som súhvezdia, ktoré už neexistujú, a hviezdy, ktoré už dávno vyhasli.
„Prečo ťa to tak fascinuje?" spýtal sa ma raz, keď sme sedeli v prázdnej sále, hľadiac na simuláciu polárnej žiary.
„Je to ako čítať príbehy," odpovedala som. „Každá civilizácia videla v hviezdach niečo iné. Pre Grékov to boli ich bohovia a hrdinovia, pre Egypťanov cesta k posmrtnému životu, pre Mayov kalendár..."
„A pre teba?" naklonil hlavu.
Chvíľu som mlčala, premýšľajúc. „Pre mňa... kontinuita. Vedomie, že tie isté hviezdy, ktoré vidím ja, videli ľudia tisíce rokov predo mnou. A budú ich vidieť ďalšie tisíce rokov po mne."
Matej sa na mňa díval s čímsi, čo som nevedela interpretovať. Nebol to len záujem o to, čo hovorím. Bolo to niečo viac.
„Vieš, väčšina ľudí, ktorí sem prídu, chce vidieť explózie, čierne diery, vesmírne lode," povedal potichu. „Ty si prvá, kto sa pýta na hviezdy z pohľadu ľudí, ktorí ich pozorovali."
„Možno by si mal chodiť na archeológiu," zažartovala som.
„Možno by si ty mala študovať astrofyziku," oplatil mi.
Naše oči sa stretli a na moment sa všetko zastavilo. Boli sme len my dvaja, obklopení hviezdami. Cítila som, ako mi srdce búši v hrudi, a premýšľala som, či to cíti aj on.
Potom zazvonil jeho telefón. Prestávka sa končila, prichádzala školská exkurzia.
„Musím ísť," povedal s ľútosťou v hlase.
„Jasné," prikývla som a vstala. „Uvidíme sa... zajtra?"
„Zajtra mám skúšku," zamračil sa. „Ale v piatok som tu."
„V piatok," zopakovala som a usmiala sa.
Keď som odchádzala, cítila som, ako sa za mnou díva. A niekde hlboko vo mne začínala rásť hviezda, o ktorej som netušila, že existuje.
Ďalší piatok pršalo. Jesenný dážď bubnoval na strechu univerzity a študenti sa tlačili pod strechami, snažiac sa zostať suchí. Ja som však kráčala cez kampus s úsmevom, nedbajúc na vodu, ktorá mi stekala po tvári.
Keď som vstúpila do planetária, bola som takmer premočená.
„Vyzeráš ako mokrá myš," privítal ma Matej namiesto pozdravu.
„Vďaka," odvetila som sarkasticky, ale nemohla som potlačiť úsmev. „Máš nejakú extra mikinu?"
Podal mi tmavú mikinu s logom planetária. Bola príliš veľká, ale suchá a teplá, nasiaknutá vôňou, ktorú som začínala spájať s ním – niečo medzi čerstvým papierom a kávou.
„Dnes mám pre teba prekvapenie," povedal, keď som si ju obliekla.
„Aké prekvapenie?" spýtala som sa zvedavo.
„Uvidíš," tajomne sa usmial a viedol ma do sály.
Tentoraz ma však nezaviedol na naše obvyklé miesta. Namiesto toho sme pokračovali až k malým dverám v zadnej časti miestnosti, ktoré som si nikdy predtým nevšimla.
„Kam ideme?" spýtala som sa, keď odomykal.
„Na strechu," odpovedal s iskrou v očiach. „Dážď práve ustal a obloha sa vyčistila."
Nasledovala som ho úzkym schodiskom, ktoré viedlo na plochú strechu planetária. Vzduch vonku bol svieži po daždi a obloha sa skutočne vyjasnila, odhaľujúc prvé večerné hviezdy.
„Toto je najlepšie miesto na pozorovanie v celom kampuse," povedal Matej, vedúc ma k malému prístrešku, pod ktorým stál teleskop.
„Myslela som, že observatórium je v inej budove," poznamenala som.
„To áno, ale tam je vždy plno. Toto je môj súkromný kútik," priznal. „Vlastne... nikdy som tu nikoho nepriviedol."
Pozrela som sa na neho, prekvapená. „Prečo ja?"
Chvíľu mlčal, akoby zvažoval odpoveď. „Pretože sa pozeráš na hviezdy inak než ostatní. Vidíš v nich príbehy, nie len objekty."
Cítila som, ako mi stúpa teplo do tváre, a bola som rada za šero, ktoré to skrývalo.
Matej sa začal venovať teleskopu, nastavujúc ho na konkrétny bod na oblohe. „Dnes je vidieť Saturn," povedal. „Chceš sa pozrieť?"
Prikývla som a naklonila sa k okuláru. Dych sa mi zasekol v hrdle. Tam, jasný a dokonalý, visel Saturn so svojimi prstencami ako drahokam na čiernom zamate.
„To je... nádherné," zašepkala som.
„Áno, je," povedal Matej, ale keď som vzhliadla, neuvedomil som si, že sa díva na mňa, nie na oblohu.
Naše pohľady sa stretli a tentoraz som nemohla predstierať, že necítim to napätie medzi nami. To jemné, takmer neviditeľné puto, ktoré sa formovalo počas našich stretnutí pod umelými hviezdami.
Stáli sme tam, pod skutočnou oblohou, a ja som si uvedomila, že som sa za tie týždne do neho zamilovala. Do jeho nadšenia pre vesmír, do spôsobu, akým vysvetľoval zložité veci s takou ľahkosťou, do jeho tichého smiechu, ktorý znel ako šumenie hviezd.
„Je mi zima," povedala som nakoniec, len aby som prelomila ticho, ktoré začínalo byť príliš výrečné.
„Poďme dnu," navrhol, ale neodvrátil pohľad.
Vnútri planetária bolo teplo a ticho. Prednášky sa dávno skončili a budova bola prázdna.
„Mala by som ísť," povedala som, hoci som nechcela.
„Ešte chvíľu zostaň," požiadal ma. „Chcem ti niečo ukázať. Posledné prekvapenie."
Nasledovala som ho späť do technickej miestnosti, kde zapol systém a začal niečo programovať.
„Sadni si," ukázal na sedadlo v strede sály.
Poslúchla som a čakala. Svetlá zhasli a nad hlavou sa mi rozprestrel vesmír. Ale nie taký, aký som videla doteraz. Tento bol iný – plný farieb, hmlovín, galaxií...
„Toto nie je simulácia," povedala som prekvapene. „Toto sú skutočné zábery z vesmíru."
„Hubbleov teleskop," prikývol Matej, sadajúc si vedľa mňa. „Najkrajšie fotografie, aké kedy človek urobil."
Nad nami sa pohybovali obrazy vzdialeného vesmíru – špirálové galaxie, obrovské hmloviny, zhluky hviezd v neuveriteľných farbách.
„Je to... je to ako umenie," vydýchla som.
„To aj je," súhlasil. „Vesmír je najväčší umelec."
Sedeli sme vedľa seba v tme, len svetlo z projekcie osvetľovalo naše tváre. Cítila som, ako sa jeho ruka jemne dotýka mojej. Neuhla som.
„Vieš," začal potichu, „astronómovia majú teóriu, že všetci sme vytvorení z hviezd. Každý atóm v našom tele vznikol v jadre nejakej hviezdy, ktorá explodovala miliardy rokov pred nami."
„Takže sme všetci hviezdy?" spýtala som sa s úsmevom.
„V podstate áno," prikývol. „Ale niektorí ľudia..." pozrel sa na mňa, „...žiaria jasnejšie než iní."
Jeho tvár bola tak blízko, že som cítila jeho dych na svojej koži. Niekde nad nami explodovala supernova v záblesku farieb, ale ja som videla len jeho oči, v ktorých sa odrážali všetky hviezdy vesmíru.
Neviem, kto sa naklonil prvý. Možno ja, možno on, možno gravitácia medzi nami bola jednoducho príliš silná. Jeho pery našli moje v jemnom, takmer nesmelom bozku. Zatvorila som oči a na moment som mala pocit, že letím vesmírom, obklopená svetlom miliónov hviezd.
Keď sme sa odtiahli, jeho ruka našla moju tvár, jemne pohladiac líce.
„Vieš, že som dúfal, že sa toto stane už od druhého dňa, čo si sem prišla?" priznal s úsmevom.
„Prečo si nič neurobil skôr?" spýtala som sa.
„Bál som sa," pokrčil plecami. „Že si ma budeš pamätať len ako toho divného chalana z planetária."
Zasmiala som sa. „Budem si ťa pamätať ako chalana, ktorý mi ukázal hviezdy."
Znova ma pobozkal, tentoraz odvážnejšie. Nad nami rotovala galaxia Mliečna cesta, naša kozmická domovina.
„Vieš, že som sa vždy pýtala, či tam vonku niekto je?" zašepkala som medzi bozkami. „Iné civilizácie, iné svety..."
„Je to pravdepodobné," odpovedal, jeho prsty sa preplietli s mojimi. „Vesmír je príliš veľký na to, aby sme v ňom boli sami."
„Ale aká je šanca, že sa dve bytosti nájdu?" pokračovala som. „V celom tom obrovskom priestore a čase... aká je šanca, že sa stretneme práve my dvaja?"
Matej sa zamyslel. „Astronómovia by povedali, že takmer nulová. Ale..." usmial sa, „...tu sme."
„Tu sme," zopakovala som a oprela si hlavu o jeho rameno.
Sedeli sme tak, obklopení obrazmi z najvzdialenejších kútov vesmíru, a ja som si uvedomila, že toto je náš vlastný malý vesmír. Miesto, kde sa stretli archeológia a astronómia, minulosť a budúcnosť, dve duše, ktoré možno naozaj boli vytvorené z rovnakých hviezd.
„Čo bude ďalej?" spýtala som sa po chvíli.
„Ďalej?" zamyslel sa. „Mohli by sme začať skutočným rande. Niekde, kde nie je tma a neumelé hviezdy."
Zasmiala som sa. „To znie dobre. Ale... môžeme sa sem vrátiť?"
„Kedykoľvek budeš chcieť," prisľúbil a jemne ma pobozkal na čelo.
Planetárium sa stalo naším miestom. Miestom, kde sme sa našli, kde hviezdy na strope odrážali iskru v našich očiach, a kde sa dva svety – ten dávno minulý a ten nekonečne vzdialený – stretli v tichej harmónii.
Prešiel rok. Rok plný hviezd, bozkov pod nočnou oblohou, spoločného učenia sa o vesmíre aj o sebe navzájom. Matej ma naučil rozoznávať súhvezdia a ja som mu ukázala, ako staroveké civilizácie stavali svoje chrámy podľa pohybu nebeských telies.
Bol to rok, počas ktorého som pochopila, že niektoré veci sú skutočne napísané v hviezdach.
V deň nášho prvého výročia ma Matej požiadal, aby som prišla do planetária večer, po zatvorení. Bolo to netypické – zvyčajne sme sa tam stretávali cez deň, medzi prednáškami.
Keď som prišla, celá budova bola ponorená do tmy. Len slabé svetlo vychádzalo spod dverí hlavnej sály. Opatrne som vstúpila dnu.
Planetárium bolo prázdne, ale nad hlavou svietili hviezdy. Nie simulácia, nie umelé svetlá – na kupole boli nalepené stovky malých fluorescenčných hviezdičiek, ktoré žiarili v tme.
A uprostred miestnosti stál Matej, držiac v ruke malú krabičku.
„Čo sa deje?" spýtala som sa, cítiac, ako mi srdce bije rýchlejšie.
„Pamätáš si, ako sme sa tu prvýkrát stretli?" spýtal sa namiesto odpovede.
Prikývla som, neschopná slov.
„Vtedy som ti povedal, že hviezdy nie sú len svetielka na strope," pokračoval, približujúc sa ku mne. „A teraz to viem s istotou. Pretože skutočné hviezdy vidím v tvojich očiach každý deň."
Kľakol si na jedno koleno a otvoril krabičku. Vnútri bol jednoduchý prsteň s malým diamantom, ktorý sa trblietat ako hviezda.
„Viem, že sme ešte mladí," povedal potichu. „Viem, že pred nami je ešte veľa štúdia a práce. Ale viem aj to, že ťa milujem. A že chcem stráviť zvyšok svojho života skúmaním vesmíru s tebou. Vezmeš si ma?"
Slzy mi stekali po tvári, keď som kývala hlavou. „Áno," zašepkala som. „Áno."
Nasadil mi prsteň a postavil sa, aby ma pobozkal. Nad nami žiarili fluorescenčné hviezdy, ako tiché svedkyne nášho sľubu.
„Ešte niečo," povedal, keď sme sa odtiahli. Siahol do vrecka a vytiahol malý diaľkový ovládač. Stlačil tlačidlo a hviezdy na strope sa začali meniť.
Sledovala som, ako sa z náhodného vzoru formujú do špecifického obrazca.
„To je..." zadržala som dych, keď som to rozpoznala.
„Presne taká bola obloha v deň, keď sme sa prvýkrát stretli," dokončil Matej. „Nechal som si ju vygenerovať a potom som podľa nej nalepil hviezdy."
Objala som ho, neschopná nájsť slová, ktoré by vyjadrili, čo cítim. On mi daroval kúsok neba, kúsok našej spoločnej histórie.
Pod tichými hviezdami planetária, ktoré odrážali iskru v našich očiach, sme si sľúbili budúcnosť. Budúcnosť, v ktorej budeme spolu skúmať nielen vesmír okolo nás, ale aj ten, ktorý sme vytvorili medzi nami.
A ja som vedela, že nech už nás život zavedie kamkoľvek, vždy sa budeme vracať sem – do planetária, kde sa naše svety prvýkrát stretli.
Pretože niektoré príbehy sa naozaj začínajú pod hviezdami. A ten náš bol jedným z nich.