Slnko pálilo na africkú savanu a mladá žirafa Fira mala bruško prázdne ako bubon. Už od rána prešľapovala svojimi dlhými nohami z miesta na miesto a hľadala tie najšťavnatejšie a najzelenšie lístky. A potom ju zbadala. Stála tam sama, uprostred vysokej trávy – nádherná, rozkonárená akácia plná jemných, drobných lístkov, ktoré sa vo vánku trepotali ako malé zelené motýle.
„Mňam!" pomyslela si Fira a jej dlhý krk sa natiahol ešte viac. Urobila pár elegantných krokov a s chuťou sa zahryzla do prvej vetvičky. Chrum, chrum! Lístky boli sladké a krehké, presne ako si pamätala. „Tie najlepšie raňajky na celom svete!" zamumlala s plnými ústami.
Jedla a jedla, vetvičku po vetvičke. Cítila sa ako v raji. No zrazu, po niekoľkých ďalších sústach, sa niečo zmenilo. Skrivila tvár a s hlasným „Pľuh!" vypľula zelený chumáčik na zem. „Fuj, aké je to horké! Ako púpava!" odfrkla si a zatriasla hlavou tak prudko, až jej uši zapleskali. Skúsila inú vetvičku na tom istom strome. Znova to isté. Horká, nepríjemná chuť, ktorá jej sťahovala jazyk.
„Zvláštne," zamračila sa a sklonila hlavu, aby si prezrela lístky zblízka. Vyzerali úplne rovnako ako predtým – zelené, lesklé, zdravé. „Možno som už prejedená?"
Ale jej bruško hlasno zaprotestovalo dlhým škvŕkaním. Nie, určite nebola prejedená.
Očami prebehla po okolí a zbadala neďaleko ďalšiu akáciu, ktorá vyzerala rovnako lákavo. „Nevadí, dám si z tej druhej," rozhodla sa a pomalým krokom sa k nej presunula. Natiahla krk, odtrhla prvý lístok a... „Pľuh!" Znova tá odporná horkosť! Ale ako je to možné? Veď sa jej ešte ani nedotkla!
Frustrovaná a hladná Fira si sadla do trávy. Jej dlhé nohy trčali do všetkých strán ako spadnuté konáre a ona smutne pozerala na stromy. „To mi robia naschvál! Tie stromy sú proti mne!" posťažovala sa nahlas do prázdnej savany.
„Proti tebe? Prečo by to robili?" ozval sa tenký hlások spoza kameňa.
Fira sklonila hlavu a uvidela malú surikatu, ktorá sa zvedavo postavila na zadné labky. Jej čierne očká sa zaujímavo leskli. Bol to Kiko, najpozornejší tvor v celej savane. Hovorilo sa o ňom, že vidí aj to, čo nikto iný nevidí.
„Lebo sú zlé!" dupla si Fira kopýtkom tak silno, až zdvihla obláčik prachu. „Najprv sú listy sladké a potom zhorknú. A táto druhá akácia bola horká hneď od začiatku! Nechcú, aby som sa najedla."
Kiko si poškrabkal fúziky a zamyslene naklonil hlávku. „Hmm, to je naozaj záhada. Ale nemyslím si, že stromy sú zlé. Všetko v prírode má svoj dôvod."
„Aký dôvod?" odfúkla si Fira. „Trápiť hladné žirafy?"
„Počkaj, počkaj!" Kiko k nej pricupital bližšie. „Neskáč hneď k záverom. Skúsme najprv zistiť, čo sa naozaj deje. Aké máš vysvetlenie?"
Fira sa zamyslela. „Možno... možno je to od slnka? Keď slnko príliš páli, listy zhorknú?"
„Výborná hypotéza!" pochválil ju Kiko. „A ako by sme to overili?"
Fira sa rozhliadla. Časť akácie bola v tieni, časť na prudkom slnku. „Skúsim listy z tieňa!"
Natiahla krk a opatrne odtrhla niekoľko lístkov z tej časti stromu, kam slnko nedosiahlo. Pomaly žuvala a... „Pľuh! Rovnako horké!" Sklamane pokrútila hlavou. „Takže to nie je od slnka."
„Vidíš? Už niečo vieme!" povzbudil ju Kiko. „Vieme, že slnko to nespôsobuje. Čo ďalšie by to mohlo byť?"
Čo myslíte, deti? Čo by mohlo spôsobiť, že listy zrazu zhorknú?
Vtom sa spoza termitiska vynoril mohutný tieň. Bola to stará žirafa Greta, ktorá mala na krku toľko škvŕn, že vyzeral ako mapa hviezdnej oblohy. Greta bola najstaršia žirafa v celom stáde a všetci ju poznali podľa toho, ako neustále frflala.
„Čo to tu vyvádiate?" zahrešila na nich. „Fira, prestaň sa hrať a choď jesť! Mladé žirafy musia jesť, nie sedieť v tráve a tárať so suriktami."
„Ale teta Greta, listy sú horké!" vysvetľovala Fira. „Skúšame zistiť prečo."
Greta sa hlasno zasmiala. „Horké listy? To je predsa normálne! Vždy boli horké, vždy budú horké. Tak to jednoducho je. Prestaň premýšľať a jedz. Ja jedávam horké listy celý život a nič mi nie je."
„Ale najprv boli sladké!" namietla Fira. „A potom zhorknuli. Prečo?"
„Prečo, prečo," pokrútila Greta hlavou. „Mladí sa stále pýtajú prečo. Ja sa nepýtam prečo. Ja jednoducho jem." A s týmito slovami oddriaľala preč, pričom si cestou odtrhla niekoľko lístkov a žuvala ich so zamračenou tvárou, akoby jej to ani netušilo.
Kiko sa na Firu spýtavo pozrel. „Chceš to vzdať ako Greta?"
„Nie!" Fira rozhodne vstala. „Chcem vedieť pravdu. Čo ak sú listy choré? Možno majú nejakú chorobu, ktorá ich robí horkými?"
„Hmm," Kiko priskočil k stromu a začal ho skúmať. Pozeral na kôru, na konáre, na lístky. „Nevidím žiadne škvrny, žiadne diery od hmyzu, žiadnu pleseň. Vyzerajú úplne zdravo."
„Tak to tiež nie je," povzdychla si Fira. Mala už tri neúspešné pokusy a stále nevedela odpoveď. Ale nevzdávala sa. Jej mama vždy hovorila: „Kto sa pýta, ten sa dozvie. Kto skúša, ten nájde."
Kiko medzitým pobehoval okolo kmeňa a zdvihnutým noštekom skúmal vzduch. Zrazu sa zastavil. „Počkaj! Niečo cítim!"
„Čo?" Fira k nemu zvedavo sklonila hlavu.
„Neviem presne. Je to taká... sladká vôňa. Ale iná ako kvety. Skús znova jesť z tohto stromu a ja budem pozorovať a voňať."
Fira sa vrátila k prvému stromu. Opatrne odtrhla jeden malý lístok. „Tento je ešte dobrý," prekvapene zamumlala. Strom sa medzitým spamätal! Pustila sa do ďalších. Chrum, chrum.
Kiko chodil okolo kmeňa, ňuchal a pozoroval. Netrvalo dlho a Fira opäť vypľula sústo. „Už je to tu zas! Zhorkli!"
„Cítil som to!" zvolal Kiko nadšene a vyskočil do vzduchu. „Hneď ako si začala jesť viac, strom začal vypúšťať do vzduchu takú zvláštnu vôňu. A vietor..." Otočil sa a sledoval, ako sa tráva jemne ohýba. „Pozri! Vietor fúka presne od tohto stromu k tomu druhému, ktorý ti nechutil!"
Fira nechápavo pozrela na Kika a potom na stromy. „Vôňu? Vietor? Čo to má spoločné s horkými listami?"
„A čo ak..." Kikove očká sa rozžiarili ako dve malé slniečka, „čo ak je to tajná správa? Čo ak ten prvý strom tou vôňou varuje ostatné? Akoby im telefonoval: Pozor, prichádza hladná žirafa! Rýchlo si urobte listy horkými, aby vás nezjedla!"
Fira sa zasmiala tak, až sa jej zatriasol celý dlhý krk. „Ale Kiko, to je smiešne. Stromy predsa nevedia rozprávať. Nemajú ústa!"
„Nie slovami ako my," pokračoval Kiko vo svojej teórii a začal vzrušene pobehovať sem a tam. „Ale vôňami! Je to ich tajný jazyk. Chemická reč! Ako keby si ty zakričala na kamarátku, len namiesto zvuku používajú vôňu, ktorú nosí vietor."
„To znie ako čary," pochybovala Fira, ale v jej hlase už nebola taká istota.
„Nie čary – príroda!" opravil ju Kiko. „Poď, overíme si to! Musíme nájsť akáciu, ku ktorej vietor túto vôňu nedofúkol. Poďme proti vetru!"
Hoci sa Fire zdal Kikov nápad stále trochu bláznivý, bola taká hladná, že by skúšala čokoľvek. A tak kráčali spolu – Fira s hlavou vysoko medzi oblakmi a Kiko cupital pri jej nohách ako malý huňatý tieň. Šli stále proti jemnému vánku, ktorý im vial do tvárí a príjemne chladil.
Cestou stretli starú Gretu, ktorá stále žuvala svoje horké listy. „Kam to ide?" zavolala na nich.
„Hľadáme sladké listy, teta Greta!" odpovedala Fira. „Ideme proti vetru!"
„Proti vetru? Hlúposti!" zafrflala Greta. „Za mojich čias sme jedli to, čo bolo, a nebláznili sme po savane."
Ale Fira sa len usmiala a kráčala ďalej. Prešli okolo ďalších dvoch akácií, ale Fira ich na Kikovu radu obišla. „Tieto sú po vetre, sem už varovanie určite dorazilo," vysvetľoval jej malý kamarát.
Kráčali dosť dlho. Slnko sa posunulo po oblohe a tiene sa predĺžili. Až kým sa nedostali na okraj malej čistinky, kde rástla osamelá skupinka akácií, schovaná za nízkym kopčekom. Vietor sem fúkal z úplne inej strany.
„Tak, skús teraz," zašepkal Kiko a postavil sa na zadné labky ako na stráž.
Fira s malou dušičkou natiahla krk a odtrhla si lístok. Žuvala ho pomaly, opatrne, pripravená na tú hroznú horkosť... a potom sa jej tvár rozžiarila ako východ slnka. „Je sladký! Je výborný!" radostne zvolala a pustila sa do jedla.
„Výborne!" tešil sa Kiko a poskakoval radosťou. „A teraz pozoruj a voňaj!"
Fira jedla a Kiko znova pobehoval okolo stromu a ňuchal. Netrvalo dlho a opäť zacítil tú známu, sladkastú varovnú vôňu. „Už to posiela! Už varuje svojich susedov!" zakričal na Firu. „Rýchlo, skús strom hneď vedľa!"
Fira poslušne prešla k susednej akácii, ktorá stála v smere vetra. Zahryzla do listu a... „Pľuh! Máš pravdu, Kiko! Je horký! Už aj tento to vie!"
Fira prestala jesť a s úžasom pozerala na stromy. Už nebola nahnevaná. Bola ohromená. „To je neuveriteľné! Oni sa naozaj rozprávajú! Tichou, voňavou rečou, ktorú nosí vietor." Zrazu sa na akácie pozerala úplne inak. Neboli to len stromy plné jedla. Boli to múdre, živé bytosti, ktoré sa vedeli brániť a pomáhať si.
„Vidíš?" usmial sa Kiko. „Nie sú zlé. Sú len šikovné. Chránia sa, aby mali dosť listov na život. Keby si zjedla všetky, strom by mohol uhynúť. A potom by nebolo jedlo pre nikoho."
„Vlastne mi pomáhajú," pochopila Fira. „Učia ma nebyť maškrtná a rozdeliť si jedlo."
„Presne tak!" prikývol Kiko. „Príroda je múdrejšia, než si myslíme."
Vtom k nim pomaly prišľapala Greta. Tvárila sa, akoby sa len tak prechádzala, ale Fira videla, že ich celý čas sledovala.
„Tak čo?" spýtala sa Greta trochu neisto. „Našli ste tie vaše sladké listy?"
„Áno, teta Greta!" žiarila Fira. „A vieme aj prečo sú niekedy horké. Stromy sa rozprávajú vôňami a varujú sa pred nami!"
Greta dlho mlčala. Potom si povzdychla. „Ja som celý život jedla horké listy a nikdy som sa nespýtala prečo." Pozrela na Firu a v jej starých očiach sa objavil nový lesk. „Možno som sa mala pýtať viac."
„Nikdy nie je neskoro začať!" povzbudil ju Kiko.
Od toho dňa sa Fira naučila novú vec. Keď bola hladná, našla si akáciu, zjedla z nej len pár vetvičiek, aby stromu príliš neublížila, a potom sa presunula ďaleko, proti vetru, kde varovná správa ešte nedorazila. Zistila, že ak sa nebude správať maškrtne a neostane na jednom mieste príliš dlho, vždy si nájde sladké listy.
Naučila sa rešpektovať tajný jazyk stromov a pochopila, že príroda je plná úžasných tajomstiev. Stačí sa len poriadne pozerať, počúvať a... občas aj niečo ovoňať.
A keď niekedy videla inú, mladú a netrpezlivú žirafu, ako sa hnevá na horké listy, len sa usmiala a potichu jej poradila: „Skús kráčať proti vetru. Stromy majú svoje tajomstvá a oplatí sa im načúvať. A hlavne – neboj sa pýtať prečo!"
Viete čo, deti? Tie akácie v Afrike sa naozaj takto rozprávajú! Keď ich niekto začne objedať, vypúšťajú do vzduchu špeciálnu látku a susedné stromy ju zachytia a pripravia sa. Skúste sa pri najbližšej prechádzke pozrieť na stromy okolo vás. Možno sa práve teraz rozprávajú – len ich tajný jazyk nevidíme a nevoňáme tak dobre ako malý Kiko.