„Prečo je voda v jazierku taká... taká zvláštna?“ zamyslel sa Filip a prstom ukázal na zelenkavú hladinu, ktorá sa lenivo prevaľovala v popoludňajšom slnku. „Nie je úplne priehľadná. Vyzerá trochu ako polievka.“
Lenka sa zasmiala a prikývla. „Ako špenátová! Ale prečo? Plávajú v nej žabky, vážky si na leknách sušia krídla a na brehu rastie vysoká tráva. Mala by byť čistá ako v pohári.“
Stáli na okraji malého jazierka v školskom parku, kde sa po vyučovaní stretával ich krúžok malých bádateľov. Dnes mali za úlohu pozorovať život okolo vody. S nimi bola aj ich veselá pani učiteľka Včielková, ktorá mala vlasy spletené do dvoch vrkočov a na nose jej sedeli veľké okuliare.
„Výborná otázka!“ pochválila ich pani učiteľka. „Niekedy sa veci zdajú byť iné, ako v skutočnosti sú. Čo keby sme sa na túto záhadnú polievku pozreli zblízka? Ale naozaj, naozaj zblízka.“
Filip s Lenkou zvedavo spozorneli. Pani učiteľka Včielková vytiahla z batohu malú sklenenú fľaštičku a opatrne do nej nabrala trochu vody z jazierka. Potom ju poriadne uzavrela. „Poďte so mnou do nášho laboratória,“ povedala tajomne a žmurkla na nich.
V malej, slnkom zaliatej miestnosti stál na veľkom stole zvláštny prístroj. Vyzeral trochu ako ďalekohľad, ale namiesto toho, aby mieril k hviezdam, bol sklonený nadol, k malému sklíčku.
„Toto je náš kamarát, mikroskop,“ predstavila ho pani učiteľka. „Pomáha nám vidieť veci, ktoré sú také maličké, že ich voľným okom nikdy neuvidíme. Je to akoby sme mali čarovné oči.“
Opatrne kvapla jednu jedinú kvapku vody z fľaštičky na podložné sklíčko a položila ho pod šošovku mikroskopu. „Tak, Filip, skús sa pozrieť prvý. Čo vidíš?“
Filip si priložil oko k okuláru, špeciálnemu kukátku na vrchu mikroskopu. Chvíľu zaostroval a potom sklamane povedal: „Nič moc. Len nejaké zrnká prachu a machule. A všetko je akési rozmazané.“
„To je v poriadku!“ povzbudila ho pani učiteľka. „To je len prvý pokus. Teraz skús zatočiť týmto malým kolieskom. Pomaly, veľmi pomaly.“
Filip opatrne otáčal kolieskom a zrazu zalapal po dychu. „Aha! Už to nie je rozmazané! A... a niečo sa tam hýbe!“
„Čože? Aj ja chcem vidieť!“ nedočkavo poskočila Lenka.
Filip jej uvoľnil miesto. Lenka sa pozrela do okuláru a jej oči sa prekvapením rozšírili. „Jéj! To je úžasné! Je to celý svet! Sú tam... sú tam nejaké živé vecičky!“
V tej jedinej kvapke vody, ktorá sa im predtým zdala len kalná, sa odohrávalo neuveriteľné divadlo.
„Pozri, Filip! Tamto pláva niečo, čo vyzerá ako papučka! A má to okolo seba drobné vlásky, ktorými máva a tak sa pohybuje,“ opisovala nadšene.
„To je črievička,“ vysvetlila pani učiteľka s úsmevom. „Je to maličký, jednobunkový tvor. Tými vláskami nielen pláva, ale si aj priháňa potravu.“
„A tamto je niečo zelené, čo vyzerá ako balónik a krúti sa to dookola, akoby to tancovalo!“ pokračovala Lenka. „A má to taký dlhý bičík!“
„Aha, to je červenoočko,“ doplnila pani učiteľka Včielková. „Je to taký zvláštny mikroorganizmus. Je zelené, pretože si podobne ako rastliny dokáže vyrábať jedlo zo slnečného svetla. A ten bičík mu slúži ako malý motorček.“
Filip sa znova pozrel. „Vidím ich! A je ich tam veľa! Niektoré sú okrúhle, iné podlhovasté. A tamto pláva celá retiazka zo zelených guľôčok! Vyzerá to ako náhrdelník.“
„To sú riasy,“ povedala pani učiteľka. „Práve ony a mnoho ďalších podobných mikroorganizmov spôsobujú, že sa nám voda v jazierku zdala zelenkavá. Nie je špinavá, je plná života!“
Deti sa striedali pri mikroskope a s otvorenými ústami sledovali ten skrytý vesmír. Videli malé stvorenia, ako sa naháňajú, ako jedno zje ešte menšiu čiastočku, ako sa iné len tak vznášajú vo vode. Bolo to lepšie ako akýkoľvek animovaný film.
„Takže tá voda nie je mŕtva a špinavá?“ spýtala sa Lenka a pozrela na fľaštičku s vodou s úplne novým rešpektom.
„Vôbec nie,“ potvrdila pani učiteľka. „Každá kvapka je ako obrovské mesto plné obyvateľov. Tieto mikroorganizmy sú veľmi dôležité. Čistia vodu a sú potravou pre väčšie živočíchy, napríklad pre larvy hmyzu, z ktorých sa potom stanú vážky.“
„Aha! Takže všetko so všetkým súvisí,“ pochopil Filip. „Malé zjedia ešte menšie, väčšie zjedia tie malé a tak ďalej.“
„Presne tak! Je to taký veľký kolobeh života,“ prikývla pani učiteľka.
„Nakreslíme si ich!“ navrhla Lenka a už brala do ruky pastelky. „Aby sme nezabudli, ako vyzerá pán Papučka a tanečnica Zelenoočka.“
Filip si vzal druhý papier a začal kresliť zelený náhrdelník z rias. Obaja sa snažili čo najpresnejšie zachytiť tvary a pohyby, ktoré videli v mikroskope. Robili si poznámky, zapisovali, čo ktorý tvorček robil. Bola to tá najlepšia detektívna práca na svete.
Keď sa ich čas v krúžku blížil ku koncu, pani učiteľka Včielková im povedala: „Pamätajte si, že aj keď niečo nevidíme, neznamená to, že to neexistuje. Príroda je plná takýchto tajomstiev. A teraz, keď viete, aký úžasný život sa skrýva v jazierku, čo by sme preň mohli urobiť?“
Lenka sa zamyslela. „Už nikdy doň nehodím ani papierik! Veď by som mohla trafiť nejakého kamaráta črievičku.“
„A ja poviem ostatným, aby okolo jazierka nebehali a neplašili žabky,“ dodal Filip. „Pretože aj tie sú súčasťou toho veľkého sveta.“
S novým poznaním sa vrátili k jazierku. Voda sa im už nezdala kalná a špinavá. Teraz v nej videli milióny maličkých životov, tajomný svet, ktorý im odhalila jediná zvedavá otázka a čarovné oko mikroskopu.
„Čo myslíte, deti,“ usmiala sa na záver pani učiteľka, „aké ďalšie tajomstvá sa skrývajú okolo nás, len čakajú, kým sa na ne poriadne pozrieme?“
A Lenka s Filipom už v hlavách vymýšľali, čo preskúmajú nabudúce. Možno kúsok machu? Alebo kúsok pôdy zo záhrady? Svet bol zrazu oveľa väčší a zaujímavejší ako kedykoľvek predtým. A najlepšie na tom bolo, že objavovanie bola tá najväčšia zábava.