V izbičke Filipa a Lenky sa zrazu objavila veľká ligotavá krabica. Bola previazaná modrou stuhou a na vrchu mala malú kartičku. „Pre mojich malých vynálezcov,“ prečítal nahlas ocko, ktorý krabicu priniesol. „Pozrime sa, čo sa v nej skrýva.“
Deti so zatajeným dychom sledovali, ako ocko rozväzuje stuhu. Veko sa s jemným zašušťaním odklopilo a vnútri, uložený v mäkkom polystyréne, sedel malý strieborný robot. Mal dve veľké modré oči, ktoré priateľsky žmurkali, a namiesto nôh mal malé kolieska.
„Jéj! To je robot!“ vyhŕkol Filip a oči sa mu rozžiarili ako dva malé lampáše. „Aký je zlatý,“ pridala sa Lenka a opatrne ho pohladila po hladkej kovovej hlave. „Ako sa volá?“
„Volá sa Robotix,“ vysvetlil ocko. „A je veľmi šikovný, ale má jedno pravidlo. Urobí len to, čo mu poviete úplne, úplne presne. Rozumie každému slovu, ale iba doslova.“ Ocko im ešte ukázal veľké červené tlačidlo na Robotixovom chrbte, ktorým sa zapínal, a potom sa usmial. „Skúste ho naučiť niečo jednoduché. Ja sa idem venovať práci.“
Filip neváhal ani sekundu. Stlačil červené tlačidlo. Robotixove oči sa rozsvietili a ozvalo sa veselé pípnutie. „Pripravený na príkazy,“ zahlásil tenký, kovový hlas.
„Super!“ potešil sa Filip. Práve dostal chuť na niečo dobré. „Robotix, urob nám sendvič!“
Robotix sa ani nepohol. Jeho modré oči len ďalej veselo blikali. Stál na mieste a pípotal. Píp. Píp.
„Asi ťa nepočul,“ zamračila sa Lenka. Pristúpila bližšie a zopakovala hlasnejšie a zretelnejšie: „Robotix, prosíme si sendvič!“
Robotix opäť len zapípal. Kolieska sa mu ani nepohli. Stál v strede izby a čakal.
„To je divné,“ škriabal sa Filip po hlave. „Ocko vravel, že je šikovný. Možno je pokazený.“
Lenka sa zamyslela. Spomenula si na ockove slová. „Počkaj! Ocko povedal, že rozumie len úplne presným príkazom. Možno... možno nevie, čo je to 'urob sendvič'.“
„Ale veď to je jasné!“ ohradil sa Filip. „Zoberieš chlieb, natrieš ho a hotovo!“
„Pre nás je to jasné,“ povedala Lenka. „Ale pre neho asi nie. Čo ak mu to musíme povedať krok za krokom? Ako keď staviame vežu z kociek. Nemôžeš dať poslednú kocku ako prvú.“
„Aha!“ Filipovi sa v hlave rozsvietilo. „Takže musíme začať od začiatku. Dobre teda. Robotix! Prvý príkaz: choď do kuchyne!“
Robotixove kolieska zavrčali. Otočil sa a plynulo sa rozbehol z izby von, smerom do kuchyne. Deti s výskotom bežali za ním.
„Funguje to!“ tešil sa Filip. Robotix zastal uprostred kuchyne a čakal na ďalší pokyn.
„Čo teraz?“ spýtala sa Lenka a pozerala sa po kuchyni. „Teraz chlieb. Robotix, vezmi chlieb!“
Robotix sa otočil k polici, kde bol v obale položený chlieb. Zastal pred ním. A nič. Len tam stál a jeho modré oči blikali.
„No tak, vezmi ho!“ povzbudzoval ho Filip. Robot sa ani nepohol.
Lenka si znova dala ruku na bradu a premýšľala. „'Vezmi chlieb'. Ale ktorý? Koľko? Asi musíme byť ešte presnejší.“ Pozrela na balík chleba. „Skúsme to takto: Robotix, otvor zásuvku na chlieb!“
Robotix sa posunul k zásuvke a malými chápadlami ju otvoril.
„Výborne!“ jasala Lenka. „Teraz: Robotix, vyber z balíka dva krajce chleba!“
Robotixove kovové prsty sa vysunuli, opatrne otvorili sáčok a vytiahli presne dva krajce. Položil ich vedľa seba na kuchynskú linku.
„Sme géniovia!“ smial sa Filip. „Teraz maslo! Robotix, daj na chlieb maslo!“
Robotix sa otočil k chladničke. Deti čakali, čo urobí. Robot sa však ani nepohol. Zostal stáť pred zatvorenými dverami chladničky a jeho oči blikali otázkou.
„Ach, jasné,“ vzdychla si Lenka a capla sa po čele. „Zabudli sme na dvere! Robotix, otvor chladničku!“
Robotix poslúchol. Otvoril dvere.
„Teraz vyber maslo!“ prikázal Filip. Robotixove chápadlo vošlo dnu a vybralo škatuľku s maslom. Položil ju vedľa chleba.
„A teraz ho natri,“ povedal Filip víťazoslávne.
Sledovali, čo sa stane. A stalo sa niečo veľmi smiešne. Robotix zobral celú zatvorenú plastovú škatuľku s maslom a začal ňou šúchať po krajci chleba. Hore-dole, hore-dole. Samozrejme, na chlebe neostala ani stopa po masle.
Filip a Lenka vybuchli do smiechu. Smiali sa tak, až sa za bruchá chytali. Robotix prestal a pozeral na nich svojimi modrými očami, akoby sa pýtal, čo je také vtipné.
„My sme ale hlavy deravé!“ povedala Lenka, keď sa trochu upokojila. „Musíme mu povedať, aby tú škatuľku otvoril! A čím to má natrieť? Vôbec sme mu nedali nôž!“
Filip rýchlo pribehol so zošitom a ceruzkou. „Musíme si to zapísať! Inak na niečo zase zabudneme. Budeme mu čítať príkazy ako z kuchárskej knihy.“
Spolu začali písať zoznam.
- Choď do kuchyne.
- Otvor zásuvku na chlieb.
- Vyber dva krajce chleba.
- Polož krajce na linku.
- Otvor chladničku.
- Vyber maslo.
- Postav maslo na linku.
„Čo ďalej?“ spýtal sa Filip. „Otvor škatuľku s maslom,“ doplnila Lenka. „Potom: vezmi z príborníka nôž na natieranie.“ Hneď dodala: „Musíme mu ukázať, ktorý to je, aby nevzal ten veľký na krájanie.“
Ukázali Robotixovi bezpečný príborový nožík s okrúhlou špičkou. Potom Filip slávnostne prečítal ďalší príkaz zo zoznamu: „Naber maslo na nôž.“
Robotix poslušne nabral kúsok masla.
„A teraz,“ zašepkala Lenka napäto, „rozotri maslo na prvý krajec chleba.“
Robotixove rameno sa začalo plynulo pohybovať a jemnými ťahmi rozotieral maslo po celom krajci. Deti ani nedýchali. Bolo to dokonalé.
„Podarilo sa!“ zakričali naraz. Rýchlo pridali ďalšie príkazy na natretie druhého krajca, položenie plátku syra a nakoniec ten najdôležitejší: „Polož jeden krajec na druhý.“
Robotix to urobil. Pred nimi na linke ležal perfektný sendvič so syrom.
„Robotix, hotovo! Ďakujeme!“ povedal Filip a chcel si sendvič vziať.
Robotix sa však naklonil a svojím kovovým hlasom povedal: „Príkaz 'hotovo' nepoznám. Sendvič je na linke. Aký je ďalší príkaz?“
Lenka sa zasmiala. „Už žiadny. Teraz je rad na nás.“ Vzala sendvič, rozdelila ho na polovicu a jednu dala Filipovi. Keď sa s chuťou zahryzli, obaja sa pozreli na robota, ktorý trpezlivo čakal.
„Vieš čo, Filip?“ povedala Lenka s plnými ústami. „My sme vlastne Robotixa nenaučili urobiť sendvič. My sme sa naučili, ako mu to správne prikázať. Každý malý krok je dôležitý.“
Filip prikývol. „Je to ako tajný kód. Keď poznáš správne slová v správnom poradí, dokážeš čokoľvek.“
Pozreli sa na svoj zoznam príkazov. Bolo ich tam skoro dvadsať. Dvadsať malých, presných krokov, aby vytvorili jeden obyčajný sendvič.
„Čo myslíš, deti, aké príkazy by sme mu mali napísať nabudúce?“ spýtal sa zrazu Robotix a jeho modré oči zvedavo zažmurkali. „Možno by ste ma mohli naučiť, ako si upratať kocky?“
Filip a Lenka sa na seba pozreli a ich oči sa opäť rozžiarili. Toto bude ešte veľká zábava.