V dávno-nedávnej krajine, ktorá nebola ani za siedmimi horami, ani za siedmimi dolinami, ale presne tu, kde si práve teraz, ležalo malé, no nesmierne rušné mestečko Telo. Nebolo to hocijaké mestečko. Namiesto domov malo orgány, namiesto ulíc cievy a namiesto áut v ňom svišťali milióny drobných červených poštárov.
V samom strede tohto mestečka, v najdôležitejšej budove, býval srdiečko Pumpík. Pumpík bol najusilovnejší pracovník zo všetkých. Nikdy nespal, nikdy si nedal pauzu. Jeho práca bola veľmi dôležitá. Rytmicky, bez prestávky, robil „buch-buch, buch-buch“ a tým poháňal všetko v mestečku. Každým jedným buchnutím poslal na cestu húf malých, guľatých a vždy veselých poštárov. Volali sa Kyslíkovci a boli to vlastne červené krvinky. V batôžkoch nosili ten najvzácnejší náklad – čerstvý, životodarný kyslík.
„Hor sa, kamaráti!“ zvolal Pumpík a mocne buchol. „Domček Mozog čaká na zásielku, aby mohol vymýšľať nové nápady! A domčeky Svaly v nohách potrebujú energiu na behanie!“
Kyslíkovci sa s veselým pokrikom rozbehli do širokých a úzkych cestičiek-ciev. Niektorí bežali hore do hlavy, iní zase dolu až k prstom na nohách. Keď prišli na miesto, odovzdali svoj balíček kyslíka a domčeky sa hneď rozžiarili. Mozog začal iskriť nápadmi, Oči zaostrili a Svaly sa s radosťou napli. Všetko fungovalo ako dobre namazaný stroj.
Jedného dňa však Pumpík pocítil, že niečo nie je v poriadku. Jeho „buch-buch“ bolo akési pomalšie, unavenejšie. „Buch... buch...“ ozývalo sa mestečkom Telo lenivo. Pozrel sa na Kyslíkovcov, ktorí sa vracali z ciest. Boli bledší a vliekli sa, akoby mali na nohách prilepené žuvačky.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Pumpík jedného z nich, malého poštára menom Iskrička. „Prečo ste takí spomalení? Domček Žalúdok sa sťažuje, že nemá silu tráviť a domčeky Svaly sú celkom ochabnuté.“
Iskrička si zhlboka vzdychol. „Nevládzeme, šéfe. Naše batôžky s kyslíkom sú akési malé a je ich málo. Keď prídeme do továrne na kyslík, do domčekov Pľúcka Plnka a Dýchalka, dostaneme len maličké balíčky. Sotva nám stačia na cestu tam, nieto ešte aby sme doniesli dosť energie ostatným.“
Pumpík sa zamyslel. To bola vážna vec. Ak nebudú mať domčeky dosť kyslíka, celé mestečko Telo prestane fungovať. „Musíme zistiť, prečo Pľúcka vyrábajú tak málo kyslíka,“ rozhodol. „Iskrička, zober pár kamarátov a bežte sa pozrieť priamo do továrne!“
Iskrička prikývol a s námahou pozbieral malú skupinku najstatočnejších Kyslíkovcov. Ich cesta k Pľúckam bola oveľa dlhšia ako zvyčajne. Cestičky-cievy boli akési stiahnuté a lenivé. Konečne dorazili k dvom obrovským, ružovým budovám, ktoré pripomínali balóny. Boli to Pľúcka Plnka a Dýchalka. No nevyzerali dobre. Zvyčajne sa rytmicky nafukovali a vyfukovali, plné sviežeho vzduchu. Teraz sa len lenivo a plytko pohupovali.
„Plnka! Dýchalka! Čo sa s vami deje?“ zavolal Iskrička.
Zvnútra sa ozvalo tiché zašušťanie. „Fííí... Nemáme... dosť... vzduchu,“ zašepkala Dýchalka. „Prichádza k nám len taký malý, krátky dych. Nevieme z neho vyrobiť veľké a silné balíčky kyslíka. Sme ako mlyn, ktorý nemá zrno na mletie.“
Kyslíkovci sa pozreli na seba. Záhada bola ešte väčšia. Prečo do mestečka Telo neprúdil čerstvý vzduch?
Vrátili sa k Pumpíkovi a všetko mu rozpovedali. Pumpík znova silno premýšľal. Jeho buchnutia boli stále slabšie. „Buch... buch...“
„To znamená, že problém nie je v nás,“ povedal Pumpík pomaly. „Problém je vonku! Náš majiteľ, veľká bytosť, v ktorej všetci bývame, asi sedí a nič nerobí. Preto dýcha tak plytko!“
„A čo teraz?“ spýtal sa Iskrička zúfalo. „Ako mu povieme, že sa má začať hýbať?“
Pumpík dostal nápad. Nebol to síce veselý nápad, ale mohol by fungovať. „Musíme mu poslať správu. Keď všetky domčeky dostanú ešte menej energie, celé mestečko bude veľmi unavené. Táto veľká únava bude náš signál. Bude to signál, že Telu niečo chýba!“
A tak sa aj stalo. Pumpík spomalil ešte viac. Kyslíkovci takmer prestali roznášať svoje malé balíčky. Celé mestečko Telo zívalo. Mozog prestal vymýšľať, Svaly boli ako z cesta a Oči sa samé zatvárali.
Zrazu sa stalo niečo úžasné. Veľká bytosť, ich majiteľ, si zívol a povedal: „Ach, som celý dolámaný z tohto sedenia. Potrebujem sa rozhýbať!“ Vstal a začal sa prechádzať. Potom pridal do kroku a nakoniec sa vonku na tráve rozbehol.
V tom momente sa do mestečka Telo vrátil život! Do Pľúcok Plnky a Dýchalky sa nahrnul obrovský prúd čerstvého vzduchu. „FÚÚÚÚ!“ zahučali a začali sa nafukovať ako najväčšie balóny na svete. Okamžite začali baliť obrovské, žiarivé balíčky kyslíka.
„Jupí!“ kričali Kyslíkovci a brali si plné batôžky. Cítili, ako do nich prúdi nová sila.
Pumpík to okamžite zacítil. S radosťou a novou energiou začal pracovať v plnom tempe. „BUCH-BUCH! BUCH-BUCH!“ ozývalo sa radostne celým mestečkom.
Kyslíkovci svišťali cestičkami-cievami ako červené blesky. Roznášali energiu do každého jedného kúta. Mozog sa roziskril, Svaly sa napli a celé telo sa cítilo svieže a silné.
Keď sa večer všetko upokojilo a majiteľ si po výdatnej večeri z ovocia a zeleniny ľahol spať, Pumpík si spokojne búchal. Vedel, že jeho práca má zmysel. A Kyslíkovci vedeli, že sú dôležití poštári. Naučili sa, že aby celé mestečko Telo fungovalo, nestačí len usilovný Pumpík. Potrebujú aj pohyb, aby mali Pľúcka dostatok vzduchu, a dobré jedlo, aby mali z čoho stavať a opravovať.
„Dobrá práca, tím!“ povedal Pumpík do ticha. „Zajtra nás čaká nový deň plný dobrodružstiev.“
A čo vy, deti? Skúste si priložiť ruku na ľavú stranu hrudníka. Cítite to jemné klopkanie? To je vaše malé srdiečko Pumpík, ktoré sa práve teraz teší, že ste sa dnes hýbali a dýchali čerstvý vzduch. A keď si zabeháte alebo zaskáčete, skúste to znova. Uvidíte, ako radostne a rýchlo bude búchať! To vám ďakuje, že mu pomáhate udržiavať vaše mestečko Telo zdravé a veselé.