Na brehu zurčiacej rieky, v tieni vysokých stromov, stál starý peň. Volal sa Drevko. Kedysi bol súčasťou majestátneho stromu, ktorý pamätal ešte korytnačky prababičiek dnešných korytnačiek. Teraz už len ticho sedel a pozoroval svet. Cítil na sebe hrejivé slnko, počúval bzukot včielok a sledoval, ako si mravce na jeho kôre robia diaľnice.
Jedného dňa sa však obloha zatiahla tmavými, nahnevanými mrakmi. Zdvihol sa vietor a začal sa pohrávať s listami stromov, ktoré šumeli, akoby si šepkali tajomstvá. Potom prišla búrka. Hromy burácali a blesky kreslili po oblohe strieborné pavučiny. Rieka sa zdvihla, bola divoká a mocná. Veľká vlna udrela do brehu, podryla Drevka a s jedným hlasným „čľup“ ho stiahla do svojich chladných vĺn.
Drevko sa chvíľu hojdal na hladine ako lodička bez vesiel, no bol ťažký a nasiaknutý vodou. Pomaly, pomaličky klesal ku dnu. „Zbohom, slniečko. Zbohom, mravčeky,“ pomyslel si smutne, keď sa nad ním zatvorila vodná hladina. Usadil sa na dne, kde ho rieka rýchlo prikryla perinou z jemného bahna, piesku a malých kamienkov. Okolo neho bola tma a ticho. Len občas cítil, ako sa okolo neho niečo mihne.
Ležal tam veľmi, veľmi dlho. Slnko vyšlo a zapadlo tisíckrát. Striedali sa letá a zimy. Nad ním rástli a starli celé generácie rýb. Drevko si myslel, že na neho všetci zabudli.
Jedného dňa však pocítil jemné štehlenie. Bola to maličká, priesvitná kvapka vody. Predstavila sa mu ako Vlnka. „Ahoj, Drevko. Neboj sa ma,“ zašepkala mu. „Som prieskumníčka. Rada objavujem skryté miesta.“
Vlnka sa prevŕtala dovnútra Drevka cez drobnú škáročku v jeho kôre. Bola veľmi zvedavá. Vo vnútri objavila milióny maličkých drevených častí, ktoré držali Drevka pokope. „Jéj, aké zaujímavé!“ povedala si. Keď odchádzala, nechtiac so sebou vzala jednu drobnú, takmer neviditeľnú drevenú smietku. „Prepáč,“ zašepkala a odplávala preč.
Drevko si to ani nevšimol. Ale čoskoro prišla ďalšia Vlnka a po nej ďalšia. Každá jedna si pri svojej návšteve „požičala“ jednu maličkú drevenú smietku a odniesla ju preč s prúdom rieky.
Po čase, keď jedno z miest po drevenej smietke ostalo prázdne, prišiel nový návštevník. Bola to opäť voda, ale tentoraz nebola sama. Niesla so sebou niečo nové. Niečo maličké, lesklé a tvrdé. „Ahoj! Ja som Krištálik Kremeňa,“ predstavil sa nový sused. Bol priesvitný ako sklo a žiaril aj v tej tme. „Voda ma priniesla, aby som tu zostal. Páči sa mi tu.“
A tak sa Krištálik usadil presne na miesto, odkiaľ voda predtým odniesla kúsok dreva. Drevko bol prekvapený. Bolo to zvláštne. Cítil sa trochu inak. Trochu ťažšie.
Tento proces sa opakoval nespočetne veľakrát. Bola to pomalá, trpezlivá výmena. Vlnky prichádzali a brali si so sebou drobné kúsky dreva. A hneď za nimi prichádzala voda s novými kamarátmi. Nebol to už len priesvitný kremeň.
Jedného dňa prišiel krásny červený kamienok. „Ja som Jaspis,“ povedal hrdo. „Dodám ti farbu zapadajúceho slnka.“ A usadil sa vedľa Krištálika. Potom priletel žiarivý žltý Citrín. „So mnou budeš veselý ako slnečnica!“ zasmial sa. Neskôr sa objavil aj tajomný fialový Ametyst a mnoho ďalších farebných minerálov. Každý si našiel svoje prázdne miesto a zaplnil ho.
Drevko sa pomaly, kúsok po kúsku, menil. Trvalo to dlhšie, ako si ktokoľvek vie predstaviť. Milióny rokov. Nad ním sa menili rieky, rástli a mizli hory. Dinosaury prišli a odišli. A Drevko stále ležal na dne, kde ho kamienok po kamienku prestavovali jeho noví priatelia. Už v ňom nezostalo takmer žiadne drevo. Celý bol premenený na kameň. Ale nevyzeral ako obyčajný kameň. Zachoval si svoj tvar. Stále mal svoju kôru aj svoje letokruhy, ktoré rozprávali príbeh o jeho živote stromu. Len teraz neboli z dreva, ale z tisícok farebných, trblietavých minerálov.
Jedného dňa sa stalo niečo nezvyčajné. Rieka po ďalšej veľkej povodni zmenila svoj tok. Voda odplavila bahno a piesok, ktoré Drevka tak dlho ukrývali. Po miliónoch rokoch na neho opäť zasvietilo slnko.
Práve vtedy sa pri starom riečnom koryte hrali deti, Filip a Elka, so svojím dedkom. „Aha! Dedko, pozri!“ skríkla Elka a ukázala prstom. „Aký zvláštny peň! Celý je dúhový!“ Filip pribehol bližšie a opatrne sa ho dotkol. „Ale... je tvrdý! A studený! To nie je drevo, to je kameň!“ Deti nechápavo krútili hlavami. Ako môže peň stromu byť z kameňa? Dedko sa usmial. Pohladil farebný povrch a povedal: „Deti, našli ste poklad. Toto je skamenené drevo. Kedysi to bol naozaj strom, ale príroda je veľká čarodejka. Po milióny rokov voda odnášala drobné kúsky dreva a nahrádzala ich kúskami kameňov, teda minerálov. Tomuto zázraku sa odborne hovorí petrifikácia.“
Drevko, teraz už Kamenný Drevko, počúval a hrialo ho pri srdci. Už nebol len zabudnutý peň. Stal sa z neho farebný príbeh, vytesaný do kameňa. Príbeh o trpezlivosti, zmene a kráse, ktorú vie stvoriť len príroda a čas. Elka a Filip počítali jeho kamenné letokruhy a obdivovali červené, žlté a fialové pásiky.
A čo myslíte, deti? Keby ste takýto kamenný peň našli vy, aké farby by ste v ňom chceli objaviť?